Implicitný autor

Pre každé literárne dielo je konštitutívna komunikácia medzi autorom a čitateľom. Tieto dve entity vystupujú v dvoch podobách, resp. v dvoch spôsoboch, buď ako konkrétne alebo ako abstraktné entity. Konkrétny autor je reálne indivíduum, ktoré istým spôsobom môžeme priradiť k istému dielu, ale existuje mimo neho, nezávisle na ňom. Podobné sa dá konštatovať aj o konkrétnom čitateľovi. Hoci autor a čitateľ ako abstraktné kategórie nie sú súčasťou diela v jeho konkrétnej podobe, sú v ňom predsa istým spôsobom vpísaní. Akýkoľvek jazykový výrok totiž obsahuje implicitný obraz jeho autora a analogicky aj jeho adresáta, teda obraz, ktorý si autor vytvára o predpokladanom adresátovi a vice versa, teda obraz autora, ako sa prejavuje vo svojich tvorivých aktoch. Tento obraz, ktorý je obsiahnutý v diele a čitateľ ho (re)konštruuje, literárna veda nazýva abstraktný alebo implicitný autor.

V literárnej vede ako prvý systematicky rozvinul pojem „obraz autora“ (obraz avtora) Viktor Vinogradov vo svojej knihe o umeleckej próze O chudožestvennoj proze (por. Schmid 2009)[1]

Aj český štrukturalizmus prispel do diskusie o teórii autorstva. Jan Mukařovský hovoril o abstraktnom subjekte, ktorý je obsiahnutý v štruktúre diela: „I když se postavíme na platformu samého díla a nechceme  ji nikterak překročit, musíme předpokládat sunjekt, který za dílem je, subjekt jako bod, v němž docházají sjednocení, ale také se navzájem srážejí rozpory, jimiž je struktura díla protkána...“ (Mukařovský 2000, 307). Bohumil Fořt preto správne ozrejmuje: „ Je však zřejmé, že dvojice autor-čtenář jakožto dvojice dvou psychofyzických bytostí leží na jiné úrovni než dílo, které je znakem, a to znakem specifickým, s dominující estetickou funkcí. (Fořt 2008, 52)

Mukařovský v každom diele nachádza znaky, ktoré poukazujú na prítomnosť tohto subjektu, ktorý by sa nikdy nemal stotožňovať s konkrétnou osobou, ani s autorom, ani s recipientom a píše: „Subjekt je něco jiného než konkrétní individuum: nelze mluvit ... o subjektu vnímajícím a subjektu původci. Pokud stojíme na stanovisku samého díla, nesmíme pod subjektem rozumět žádné konkrétní vědomí, tím méně skutečné individuum… “ (Mukařovský 2000, 307)

V naratológii je rozšírená aj koncepcia implicitného autora (implied author), ktorú rozvinul americký literárny vedec Wayne C. Booth v súvislosti s konceptualizáciou tzv. nespoľahlivého rozprávača, t. j. zjavného axiologického odtrhnutia rozprávača od hodnotového horizontu diela (por. Dvorský 2013a).[2] Slovenský germanista Juraj Dvorský problematiku konceptu implicitného autora a jej súvislosti s konceptom rozprávačskej nespoľahlivosti zhrnul nasledovne: „Od roku 1961, keď Wayne C. Booth uviedol do literárnej vedy pojem tzv. nespoľahlivého rozprávača, vzniklo v spojitosti s analýzou literárnych textov množstvo ďalších kritických podnetov, ktoré uvedenú kategóriu výrazne modifikovali. Rozprávač bol podľa vtedajšieho Boothovho presvedčenia spoľahlivý vtedy, keď koná v súlade s normami diela, respektíve normami implicitného autora; v opačnom prípade je nespoľahlivý. Boothova definícia vyznačila jednu líniu chápania nespoľahlivosti, ktoré je vnímané ako textovo imanentný fenomén. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa v naratologických diskusiách objavujú koncepty, ktoré za meradlo nespoľahlivosti už nepovažujú implicitného autora, ale hodnoty skutočného čitateľa.“ (Dvorský 2013b, 2)

V Boothovej koncepcii sa pravdepodobne nemyslí zámerné vytváranie autorovho sebaobrazu. Booth má skôr na mysli mimovoľné a nevyhnutné orientačné spoluvytváranie akéhokoľvek autora v akomkoľvek jeho produkte. S rôznou mierou závislosti od Bootha boli zavedené aj ekvivalentné termíny. Tak napríklad Umberto Eco (1979) hovorí o „modelovom autorovi“ ako o interpretačnej hypotéze empirického čitateľa.

V teoretickej diskusii sa pojmy „abstraktný“ alebo „implicitný“ autor nestretli len so súhlasom. Odmietavý verdikt nad týmito pojmami vyriekol nemecký romanista Klaus Hempfer. Podľa neho tieto entity sa zdajú byť nielen teoreticky nepoužiteľné, ale zmazávajú základný rozdiel medzi vnútornou textovou situáciou a vonkajšou rečovou situáciou (Hempfer 1977, 10).