Imanentná interpretácia diela

Imanentná interpretácia diela je škola, ktorá ovplyvnila niekoľko generácií germanistov po páde Tretej ríše. Jej hlavní predstavitelia sú Emil Steiger[i] a Wolfgang Kayser[ii]. Sú to v podstate fenomenologické práce, resp. práce, ktoré rezultujú z intenzívnej recepcie filozofickej fenomenológie. Hlavnú orientáciu v tejto recepcii dlhý čas ponúka Husserlova práca Logische Untersuchungen 1900-1901 (Logické skúmania). K najprominentnejším multiplikátorom tohto učenia patrili jeho žiaci Martin Heidegger (filozof existencializmu) a Emil Steiger (predstaviteľ imanentnej interpretácie). Už tieto poznámky naznačujú, že tzv. imanentná interpretácia nebude jednotná škola. Napriek tomu pojem imanentnej interpretácie existoval už v 30. rokoch 20. storočia a táto tendencia rezonuje v germanistike ešte v neskorých 60. rokoch.

Obrat v prospech imanentnej interpretácie nastal po r. 1945 ako prejav ústupu zideologizovanej germanistiky. Až mladá generácia, ktorá začala prejavovať politickú angažovanosť, dokázala zdiskreditovať túto apolitickú metódu a začala literatúru skúmať z aspektu jej spoločenských implikácií. Išlo potom skôr o neomarxistické smery, ktoré imanetnú interpretáciu nazývali buržoáznou vedou.

Emil Steiger presadzoval apolitické chápanie svojej disciplíny a akcentoval nadčasové hodnoty umenia. Pre skorumpovanú germanistiku Tretej ríše  táto metóda predstavovala možnosť skryť sa za imanentnou kritikou štýlu a tváriť sa takpovediac neškodne. Znamenalo to takmer nekontrolovaný nárast esteticko-formalistických výskumov a mimoliterárne súvislosti takmer úplne stratili relevanciu pre takýto druh výskumu.

Imanentná interpretácia je ďalším pokračovaním tradície Diltheyovských dejín ducha, ktoré okrem analýzy ideí  praktizovali aj formálnu analýzu, teda analýzu štýlu. Aj v medzinárodnom meradle sledujeme zvýšenú konjunktúru podobných prístupov. Dôležité impulzy vychádzajú z formalisticky orientovanej komparatistiky, amerického New Criticism alebo francúzskej „Explication des textes“ a samozrejme aj z ruského formalizmu. Výskum hodnotil hlavne vnútornú dokonalosť, harmóniu jestvovania jednotlivostí v celku umeleckého diela a hlavná pozornosť patrila samozrejme skutočne veľkým dielam s nadčasovou umeleckou hodnotou. V Amerike predstavoval New Criticism bezprostrednú protestnú reakciu na ešte stále dominantný pozitivizmus, keďže sa tu nepresadili tendencie dejín ducha, resp. nedošlo k niečomu takému, ako v nemeckom prostredí predstavovala tzv. národná revolúcia v duchovných vedách. Zároveň New Criticism odmietavo reagoval na hermeneutiku, ktorá sa upísala rekonštrukcii intencie autora.

Filozofické pozadie imanentnej interpretácie tvorí fenomenológia Edmunda Husserla a Martina Heideggera. Fenomenológia ako pojem funguje aj ako označenie metódy a v princípe sa dá aplikovať na všetky oblasti poznania. Husserl, zdá sa, metodologicky ponúka absolútnu istotu v časoch ideologických kríz a hroziaceho rozpadu civilizácie. Jeho zámer bola akási duchovná renesancia prostredníctvom absolútne sebestačnej duchovnej vedy. Fenomén ako jav Heidegger opísal ako to, čo sa na ňom samom javí (Sich-an-ihm-selbst-Zeigen). To znamená, že vec sa prejavuje vo veci samej, neprejavuje sa prostredníctvom ničoho iného. Heidegger štylizoval fenomenológiu do pozície maximy ktorá znie: „K veciam samým!“.[iii]

Ako sa ale dostať k veciam samým? Fenomenologická metóda predpokladá nasledovné kroky: Daný objekt sa musí oslobodiť od všetkých nánosov. Husserl tento krok nazýva redukciou, ktorá sa týka tak objektu, ako aj subjektu, ktorý chce tento objekt uchopiť. Na oboch stranách sa obrazne povedané musia povypínať svetelné zdroje, aby sme vôbec videli to slabé žiarenie veci samej. Všetko to, čo sa neprejavuje na veci samej, je to, čo predmet transcenduje a toto treba podľa Husserla eliminovať. Čo zostáva, je teda vec sama. Husserl ale vraví, že objekty sa nedajú chápať ako také, ale sú intendované vedomím, že vedomie je vždy vedomie niečoho. Myslenie a objekt sú vnútorne späté. Vedomie neregistruje svet, ale je jeho konštruktérom tým, že ho intenduje. Aby sme však dokázali získať o niečom istotu, musíme vyvinúť schopnosť ignorovať všetko, čo sa nachádza mimo bezprostrednej skúsenosti, čo nie je vedomiu bezprostredne imanentné. Toto je princíp známej fenomenologickej redukcie.  V literárnej vede to vyzerá tak, že sa koncentruje takmer výlučne na formálno-estetické kvality predmetu výskumu, ktorý sa vyčleňuje z jeho historických kontextov a samozrejme sa ignorujú aj biologické aspekty, podmienky vzniku a takisto aj čitateľské publikum. Fenomenologická metóda sa pokúša dosiahnuť úplnú objektívnosť a neutralitu. Literárnovedný výskum má byť poplatný len jeho predmetu a žiadnej inej disciplíne. Výlučným upriamovaním sa na kvality literárneho diela a ignorovaním jeho historického prostredia potom aj dejiny literatúry stratili svoj tradične vysoký kredit a stali sa akousi nutnou pomôckou v edukačnom procese.

Steigerovo známe diktum „chápeme to, čo nás dojíma“ (dass wir begreifen, was uns ergreift) najlepšie vyjadruje hermeneutickú pozíciu imanentnej metódy. V tomto výroku vidíme dva hlavné momenty, moment racionálneho gesta chápania na jednej strane a fascináciu z estetickej kvality poetického textu, teda emocionálny moment na strane druhej. Steiger priznáva, že poznanie literárneho diela je možné len na báze osobnej fascinácie. Súčasne Steigerova formula obsahuje spomínanú objektívnu zložku. Nápadne to pripomína klasický hermeneutický kruh, akési pendlovanie medzi poznávajúcim subjektom a poznávaným objektom. V prostredí imanentnej interpretácie sa však hovorí o filologickom kruhu. Steigerova metodologická reflexia bola symbolom povojnovej germanistiky.

Ďalšia pregnantná premisa imanentnej interpretácie pochádza od Wolfganga Kaysera, ktorí píše: „Jazykové umelecké dielo žije ako také a v sebe samom.“ Úlohou výskumu by teda malo byť nasledovné: „identifikovať tvorivé sily jazyka, pochopiť ich vzájomné pôsobenie a zviditeľniť celistvosť konkrétneho diela.“[iv] V predslove svojej knihy Jazykové umelecké dielo Kayser ďalej píše: „ Literatúra nežije a nevzniká ako obraz niečoho iného, ale žije v vzniká ako v sebe uzavretý jazykový celok.“[v] Text sa skúma ako autonómny ahistorický objekt podobne, ako to bolo v New Criticism.  Z toho pre Steigera vyplýva, že sa nebude snažiť dielo vysvetľovať, ale že ho bude opisovať, že bude opisovať to, v čom sa manifestuje jeho štylistická koherentnosť. Fascinácia, ktorá vyžaruje z tejto metódy spočíva v tom, čo predchádzajúce modely skôr ignorovali, a síce jeho koncentráciu na otázku: Čo mi hovorí tento text?

Povojnová germanistika v jej zdanlivo bezvýchodiskovej situácii (a to tak ideologickej, ako aj metodologickej), potrebovala istú orientáciu a nič neponúkalo lepšiu istotu ako fenomenologická metóda. Implikuje zdanlivú vecnosť a akúsi pseudoobjektívnosť.