Habitus

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Habitus (D)
Habitus (En)

Explikácia pojmu

Všeobecne by sa dalo povedať, že habitus obsahuje návyky, ktoré vznikajú učením. Ide teda o tendencie konať tak, ako sa to človek naučil. Je princípom toho, ako sociálni jednotlivci konajú, vnímajú a myslia. Vysvetľuje jednotnosť konania jednotlivca v rôznych situáciách a v rôznom čase. Podľa Bourdieua sa habitus týka výlučne sociálnych aktérov (Bourdieu 1976, 189 a nasl.).

Pojem habitus sa stal pre Pierra Bourdieua ústrednou kategóriou v systéme ďalších komplementárnych pojmov, ako sú pole, hexis, kapitál, praxeológia alebo symbol. Hlavne kategórie ako habitus, pole a kapitál patria k elementárnemu inštrumentáriu analýz sociálneho sveta.

Bourdieu definoval koncept habitu v úzkej súvislosti s konceptom poľa. Svoju univerzálnosť si získal tým, že premosťuje sociálne a individuálne, vďaka nemu možno uchopiť sociálne v individuálnom. Dispozície si indivíduá osvojujú a reprodukujú ich vo svojom myslení, prehovoroch, v konaní. Objektívne podmienky sú internalizované ako vzorce konania a myslenia.

Habitus je motorom pre individuálne a kolektívne praktiky. Podľa Bourdieua každý systém individuálnych dispozícií je štrukturálnym variantom iných systémov, v ktorých sa prejavuje jedinečnosť vlastnej pozície v rámci triedy a v rámci vlastnej životnej dráhy. Individuálny štýl ako prejav istého habitu je vždy len variantom v porovnaní s invariantom štýlu doby alebo triedy.[1]

Habitus je získaná, nie vrodená schéma. Ako systém organických a mentálnych dispozícií a nevedomých vzorcov myslenia, vnímania a konania udáva smer mysleniu, vnímaniu a konaniu a popri takýchto hraniciach zároveň vymedzuje voľný priestor pre jednotlivcov.[2] Habitus je nevedomý v tom zmysle, že aktéri konajú spôsobom, ktorý je prispôsobený ich situácii aj bez zámeru.

Aristotelov termín Hexis sa v stredoveku prekladal latinským slovom habitus, čo znamená zvyk, resp. niečo obvyklé. Habitus si tak našiel cestu do filozofie novoveku a pre Davida Huma bol habitus jediným základom zákonitosti ľudského správania.[3] 

Tento pojem zažil začiatkom 20. storočia značný rozmach. Používali ho poprední sociológovia ako Max Weber, Alfred Schütz, Marcel Mauss, Norbert Elias či Maurice Merleau-Ponty. Edmund Husserl opísal formovanie mentálnych postojov ako „habitualitu“.[4]

Zdokumentovaným zdrojom inšpirácie pre Bourdieuho koncepciu habitu bola práca Erwina Panofského, ktorý tento pojem použil na prepojenie umeleckých foriem s historickými procesmi a sociálnymi štruktúrami. Bourdieu Panofského prácu nielen editoval, ale napísal k nej aj rozsiahly epilóg.[5]

V súvislosti s pojmom habitus sa zdá byť vhodnejšie opísať socializáciu podľa Bourdieua ako habitualizáciu (Fröhlich 1999). Správanie, ktoré kedysi bolo pozitívne sankcionované, je situované v habite. Aktér má potom tendenciu správať sa v podobnej situácii podobne. Tak získava vzor, ktorý sa možno reprodukovať za podmienok podobných podmienkam v momente jeho osvojenia (Bourdieu 1976, 190). Opakovaním sa tento vzor stane habituálnym tým, že sa vyvinie do podoby návyku.

Bourdieu tvrdí, že v terminológii generatívnej gramatiky Noama Chomského sa habitus dá definovať ako systém internalizovaných vzorov, ktoré umožňujú generovať všetky typické myšlienky, spôsoby vnímania a konania danej kultúry.[6]

Odkazujúc na Marcela Maussa Bourdieu použil pojem habitus na opis určitých telesných „postojov“.[7] Telo pre Maussa nie je vec sama o sebe, ale spôsob vyjadrovania, ktorý odkazuje na kolektívne zvyky kultivované a štruktúrované v danom priestore a čase. Habitus je pre Bourdieua potom „inkorporovaná“ prax (1976, 200), prax vtelená, ukotvená v tele. Kľúč k fungovaniu habitu spočíva v jeho nevedomosti, automatickosti. Telo sa učí určitým pohybovým vzorcom a indivíduum ich uplatňuje automaticky bez ďalšieho nutného uvažovania. Habitus je preto nevedomý, somatický a automatický. Podľa Bourdieua ide o systém dispozícií, ktoré sú zodpovedné za pravidelnosť a primeranosť individuálneho správania (1976, 168).

Pre Bourdieua nie je habitus len jednou dispozíciou, ale akýmsi systémom dispozícií, ktorých jednotlivé črty sa získavajú v praxi, ale do jednotlivca jednoducho neprenikajú, ale sa transformujú tak, aby „zapadli“ do už existujúcich čŕt. Formovanie systému dispozícií je v mnohovrstvový proces. Zručnosti, ktoré sa v ňom nadobudnú, sú prenosné, ale nemusia byť nevyhnutne rovnako hodnotné a prakticky využiteľné v iných oblastiach. Nové situácie sa interpretujú na základe predchádzajúcich situácií.

Systematický charakter habitu je výrazne charakterizovaný tým, že podmienky, za ktorých sa dispozície získavajú, sú samé o sebe systematické. Keď si človek osvojuje dispozície, neosvojuje si ani tak individuálne konanie, ako skôr schému, ktorú možno prenášať do iných situácií a variovať ju. Čoskoro si človek vytvorí vlastný štýl, ktorý charakterizuje všetky jeho činnosti. Tento štýl potom tvorí jadro habitu.

 


[1] Bourdieu 1987, 113.

[2] Por. Bourdieu 1987, 103.

[3] Por. Rehbein – Saalmann 2014a.

[4] Por. Rehbein – Saalmann 2014a.

[5] V nemčine vyšiel pod názvom „Der Habitus als Vermittlung zwischen Struktur und Praxis“ v zborníku Zur Soziologie der symbolischen Formen (1970).

[6] „In der Terminologie der generativen Grammatik Noam Chomskys ließe sich der Habitus als ein System verinnerlichter Muster definieren … die es erlauben, alle typischen Gedanken, Wahrnehmungen und Hand­lungen einer Kultur zu erzeugen – und nur diese.“ Bourdieu 2000, 143.

[7] Por. Sapiro 2004, 49 – 78.

Bibliografia

Bohn, Cornelia. 1991. Habitus und Kontext. Ein kritischer Beitrag zur Sozialtheorie Bourdieus. Opladen: VS Verlag für Sozialwissenschaften.
Bourdieu, Pierre – Loïc J.D. Wacquant. 1996. Reflexive Anthropologie. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre – Loïc J.D. Wacquant. 1996. „Der Klassifizierungskampf und die Dialektik von mentalen und sozialen Strukturen.“ In Reflexive Anthropologie, eds. Pierre Bourdieu – Loïc J.D. Wacquant, 30 – 34. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1976. Entwurf einer Theorie der Praxis auf der ethnologischen Grundlage der kabylischen Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1977. Outline of a Theory of Practice. Cambridge Studies in Social Anthropology. Cambridge: Cambridge University Press.
Bourdieu, Pierre. 1982. Die feinen Unterschiede. Kritik der gesellschaftlichen Urteilskraft. Prel. Achim Russer – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987a. Die feinen Unterschiede. Kritik der gesellschaftlichen Urteilskraft Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987b. Sozialer Sinn. Kritik der theoretischen Vernunft. Prel. Günter Seib. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1992. Rede und Antwort. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2000. Zur Soziologie der symbolischen Formen. Prel. Wolf H. Fietkau. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2001a. Meditationen. Zur Kritik der scholastischen Vernunft. Prel. Achim Russer – Hélène Albanac – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2001b. Das politische Feld. Zur Kritik der politischen Vernunft. Prel. Roswitha Schmid. Konstanz: UVK.
Bourdieu, Pierre. 1986. „Der Kampf um die symbolische Ordnung. Pierre Bourdieu im Gespräch mit Axel Honneth, Hermann Kocyba und Bernd Schwibs.“ Ästhe¬tik und Kommunikation 16, 61/62: 142 –164.
Bourdieu, Pierre. 2002. Ein soziologischer Selbstversuch. Prel. Stephen Egger. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1978. Entwurf einer Theorie der Praxis auf der ethnologischen Grund¬lage der kabylischen Gesellschaft. Prel. Cordula Pialoux – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1967. „Postface.“ In Erwin Panofsky: Architecture gothique et pensée scolastique. Traduction et postface de Pierre Bourdieu, 135 – 167. Paris: Editions de Minuit.
Bourdieu, Pierre. 1998. Praktische Vernunft. Zur Theorie des Handelns. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1992. Rede und Antwort. Prel. Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987. Sozialer Sinn. Kritik der theoretischen Vernunft. Prel. Günter Seib. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1970. Zur Soziologie der symbolischen Formen. Prel. Wolf H. Fietkau. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre – Wacquant, Loïc J. D. 1996. Reflexive Anthropologie. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Calhoun, Craig. 1993. “Habitus, field, and capital: the question of historical specificity.” In Bourdieu: Critical Perspectives, eds. Craig Calhoun et al., 61 – 88. Cambridge: Polity Press.
Chomsky, Noam. 1980. Aspekte der Syntax-Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Elias, Norbert. 1980. Über den Prozeß der Zivilisation. Soziogenetische und psychogenetische Untersuchungen..2 zväzky. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Fröhlich, Gerhard – Boike Rehbein, eds. 2014. Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung. Stuttgart – Weimar: Metzler. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8.
Goffman, Erving. 1977. Rahmen-Analyse. Ein Versuch über die Organisation von Alltagserfahrungen. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Hradil, Stefan. 1987. Sozialstrukturanalyse in einer fortgeschrittenen Gesellschaft. Opladen: Leske und Budrich.
Husserl, Edmund. [1936] 1977. Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Hamburg: Meiner.
Janning, Frank. 1991. Pierre Bourdieus Theorie der Praxis. Analyse und Kritik der konzeptionellen Grundlegung einer praxeologischen Soziologie. Opladen: Westdeutscher Verlag.
Jurt, Joseph. 2003. „Habitus und Normalismus.“ In: „Normalität“ im Diskursnetz soziolo-gischer Begriffe, eds. Jürgen Link – Thomas Loer – Hartmut Neu¬endorff, 121 – 133. Heidelberg: Synchron.
Jurt, Joseph. 2010. „Die Habitus-Theorie von Pierre Bourdieu.“ LiTheS. Zeitschrift für Literatur- und Theatersoziologie 3, 3: 5 – 17.
Koller, Andreas. 2014. „Doxa (doxa).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 79 – 80. Stuttgart – Weimar: Metzler.
Krais, Beate – Gunter Gebauer. 2002. Habitus. Bielefeld: transcript.
Gebauer, Gunter. 2017. „Habitus.“ In Handbuch Körpersoziologie. Grundbegriffe und theoretische Perspektiven, eds. Gugutzer, Robert – Gabriele Klein – Michael Meuser, 27 – 32 Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften.
Maggio, Rodolfo. 2017. An Analysis of Pierre Bourdieu’s Outline of a Theory of Practice. London: Macat International.
Panofsky, Erwin. 1967. Architecture gothique et pensée scolastique. Traduction et post¬face de Pierre Bourdieu. Paris: Editions de Minuit (= Le sens commun.).
Prechtl, Peter – Franz-Peter Burkard, eds. 2008. Metzler Lexikon Philosophie. Begriffe und Definitionen. Stuttgart: Verlag J. B. Metzler. https://doi.org/10.1007/978-3-476-05469-2.
Rehbein, Boike. 2006. Die Soziologie Pierre Bourdieus. Konstanz: UVK Verlagsgesellschaft GmbH.
Rehbein, Boike – Gernot Saalmann. 2014a. „Habitus (habitus).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 110 – 118. Stuttgart – Weimar: Metzler Verlag. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8_23.
Rehbein, Boike – Gernot Saalmann. 2014b. „Feld (champ).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 99 – 103. Stuttgart – Weimar: Metzler Verlag. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8_23.
Saalmann, Gernot. 2003. „Die Positionierung von Bourdieu im soziologischen Feld.“ In Pierre Bourdieus Theorie des Sozialen, eds. Boike Rehbein – Gernot Saalmann – Hermann Schwengel, 41 – 57. Konstanz: UVK Verlagsgesellschaft GmbH.
Sapiro, Gisèle. 2004. „Une liberté contrainte. La formation de la théorie de l’habitus.“ In Pierre Bourdieu sociologue, eds. Louis Pinto – Gisèle Sapiro – Patrick Champagne, 49 – 78. [Paris:] Fayard 2004. (= Historie de la pensée.)

<< späť