Genealógia

Martin Saar definuje genealógiu v zmysle Nietzscheho a Foucaulta ako „kriticky motivované umenie drastickej reprezentácie, ktoré nám má pomôcť vnímať veci inak tým, že ukáže niečo neočakávané a šokujúce, a nielen to povie.“ (Saar 2007, 256)[1]

Termín ‚genealógia‘ sa objavuje už v článku Nietzsche, la généalogie, l'histoire (1971, Nietzsche, genealógia a história) ako označenie pre alternatívny spôsob analýzy. Podľa Foucaulta možno genealógiu chápať ako pomenovanie spôsobu formovania osobitného druhu poznania. Znamená historizáciu toho, čo predtým nemalo dejiny alebo sa zdalo byť nehistorizovateľné. Genealógia je historickým skúmaním, ktoré predpokladá rozmanitosti a rozptýlenia či náhodnosti počiatkov, nie kontinuitu dejín, nie definitívne charakteristiky či pôvodné identity. Nejde o rekonštrukciu kontinuity generácií. Namiesto kontinuity genealógia tematizuje heterogenitu a všetko, čo sa od pevnej formy ideálnej kontinuity odchyľuje a registruje všetky nepravidelnosti a náhodné ruptúry.

Genealógia je obzvlášť zameraná na mocenské vzťahy. Poriadky moci pritom nachádzajú svoje vyjadrenie v rôznych druhoch autority, ako sú veda, medicína, vládne orgány a systémy vzdelávania a pod., teda v inštitúciách, ktoré sú nositeľmi autority a uplatňujú pravidlá a postupy poriadkov dominancie. Genealógia sa stavia proti koherentným historickým naráciám odhaľujúcim jedinečné pôvody udalostí a vysvetľujúcim princípy evolučného pokroku. Genealógia, naopak, hľadá „singularitu udalostí mimo akejkoľvek monotónnej finality“. (Foucault [1971] 1994, 136).[2]

Tento prístup nehľadá len singularity udalostí v minulosti, ale pýta sa aj na predpoklady aktuálnych udalostí. Môžeme ju podľa Foucaulta uplatniť troma spôsobmi:

- ako historickú ontológiu na nás samých v našich vzťahoch k pravde, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako subjekty poznania (v prácach La Naissance de la clinique, 1963 a L'Archéologie du savoir, 1969);

- v našich vzťahoch k poľu moci, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako subjekty pôsobiace na iných (zodpovedá práci Surveiller et Punir, 1975);

- a v našich vzťahoch k morálke, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako etické subjekty (zodpovedá práci Histoire de la sexualité, 1976).[3]

Genealógia sleduje formovanie predpokladov konania u jednotlivcov, ktoré sa môžu považovať za univerzálne črty ľudskej prirodzenosti, ako sú morálne zásady, svedomie, schopnosť odpúšťať a pod., teda to, čo máme tendenciu pociťovať ako miesta bez dejín. Genealogickou metódou sa identifikujú situácie, v ktorých sa začali formovať isté zvyky, zakladať inštitúcie a uznávať isté presvedčenia. Foucault odkrýval nebezpečnú hru podriadenia a nadvlády (dominancií) v systémoch moci, ktoré stoja v pozadí toho, čo určité skupiny považujú za nemenné, prirodzené, racionálne či normálne (materializované v štruktúrovaných pravidlách).[4] V skutočnosti sa tieto pravidlá môžu použiť proti ľuďom, ktorí ich ovládali a mali ich pod kontrolou.

Genealogický výskum si vyžaduje mimoriadne dôkladnú znalosť detailov, ide o nový druh poznania týkajúceho sa života konkrétnych ľudí a organizácií, ale nie je „pozitivistickým apelom na pozornejšiu alebo exaktnejšiu formu vedy; genealógie sú do značnej miery antivedou.“ (Foucault [1977] 1994, 165)[5]

Genealógia sleduje analýzu historických formácií diskurzu, ako aj vývoj mocenských mechanizmov, ktoré sa podieľajú na vzniku poriadkov poznania a najmä poznania vied o človeku. Pojmom ‚genealógia‘ Foucault označuje program výskumov, ktoré nadväzujú na ‚archeológiu‘ realizovanú v Les mots et les choses. Une archéologie des sciences humaines (1966) a L’archéologie du savoir (1969).

V nadväznosti na lektúru Nietzscheho a práce na francúzskom súbornom vydaní Nietzscheho diela (spolu s Gillesom Deleuzom), sa spočiatku sústreďuje na skúmanie Nietzscheho spisov. Foucaultova genealogická metóda má korene hlavne v Nietzscheho diele Zur Genealogie der Moral.[6] V zmysle Nietzscheho genealógie Foucault sleduje trajektórie mocenských vzťahov, ktoré sa historicky vyvíjajú a ktoré formujú sociálne identity jednotlivcov. Od vydania knihy Les mots et les choses (1966) Foucault svoj projekt archeológie vied o človeku označoval ako genealógiu na Nietzscheho spôsob.