Fiktívny rozprávač

Komunikácia sa v naratívnych textoch realizuje v konštelácii fiktívneho rozprávača, rozprávaného sveta a fiktívneho adresáta. Adresáti takejto sprostredkovanej komunikácie sú konštituovaní ako fiktívni čitatelia alebo fiktívni adresáti (Schmid 2007a, 175). V modeloch naratívnej komunikácie je táto inštancia prvkom v komunikácii medzi autorom a čitateľom a v komunikácii medzi rozprávačom a adresátom. Slovami nemeckého romanistu Dietera Janika povedané, je to „komunikovaná komunikácia“ (Janik 1973, 12). Modely, ktoré zahŕňajú koncept fiktívneho čitateľa (por. Schmid 2007b, 98 – 120) vychádzajú z predpokladu, že naratívne texty stvárňujú takúto komunikovanú komunikáciu, v ktorej sa fiktívny rozprávač obracia na fiktívneho adresáta. Epický text teda stvárňuje sprostredkovanie toho, čo sa rozpráva v textovej inštancii a samotný fiktívny rozprávač tak reflektuje svoju vlastnú medialitu.

Učebnice alebo príručky naratológie väčšinou už v úvode obsahujú ustanovujúci model naratívnej komunikácie. V práci Erzähltextanalyse[1] (Analýza naratívnych textov) autori rozlišujú päť úrovní konštituovaných medzi autorom a rozprávačom:

1. Autor a čitateľ ako historická osoba.

2. Skutočný autor a čitateľ v ich príslušných rolách ako producenti alebo príjemcovia literárneho diela.

3. Autorské vedomie v texte: abstraktný autor a abstraktný adresát.

4. Úroveň naratívnych postáv: fiktívny rozprávač a fiktívny adresát.

5. Úroveň rozprávaných postáv.[2]

Fiktívny rozprávač je tu inštanciou naratívneho sveta. Abstraktný autor vytvára svet fikcie, do ktorého patrí fiktívny rozprávač a fiktívny čitateľ. Fiktívny rozprávač komunikuje rozprávaný svet fiktívnemu čitateľovi.

Fiktívny rozprávač môže byť pritom reprezentovaný dvoma spôsobmi, explicitne alebo implicitne. Explicitná reprezentácia spočíva v sebaprezentácii rozprávača. Implicitná reprezentácia je založená na príznakoch naratívneho textu. Implicitne zobrazený rozprávač je konštrukt, ktorý si čitateľ vytvára z príznakov naratívneho textu.[3]

Mnohé modely naratívnej teórie predpokladajú, že každý naratívny text v zásade indikuje fiktívneho adresáta (napr. Schmid 2007a, 178). V analýzach naratívnych textov sa tento pojem používa predovšetkým vtedy, keď je odkaz na fiktívneho adresáta signifikantným textovým prvkom.