Fiktívny čitateľ

Pod pojmom fiktívny čitateľ sa v literárnej vede rozumie adresát rozprávania. Je to adresát prehovoru fiktívneho rozprávača a ako náprotivok rozprávača je ústredným pojmom teórie rozprávania. Nie je to aktívna postava v rozprávanom svete, ale subjekt, ktorý je oslovovaný v procese rozprávania. Myslí sa ním ale iba fiktívny adresát prehovoru, obraz predpokladaného adresáta.

Záujem o fiktívneho čitateľa ako adresáta rozprávania podporil najmä americký výskumník narácie Gerald Prince, ktorý v anglofónnom prostredí zaviedol termín narratee. V nemeckojazyčnom prostredí sa Wolf Schmid snaží vytvoriť konzistentný model komunikácie, v ktorom sa úroveň fiktívneho adresáta alebo rozprávača rovnako zásadne líši od úrovne reálneho čitateľa, ako sa aj úroveň rozprávača líši od úrovne autora.

Fiktívny adresát je schéma rozprávačových očakávaní a ako taký je vždy projekciou príslušného rozprávača. Priame oslovenia sú explicitne adresované čitateľovi, ktorý nie je zapojený do deja rozprávania. Tento typ priameho oslovenia je typický najmä pre diela so vševediacimi rozprávačmi, ktorí takisto sami nie sú zapojení do deja.

Keď rozprávač vedie dialóg so svojím náprotivkom, je dôležité rozlíšiť, či je tento partner iba imaginárny alebo existuje ako nezávislá, autonómna postava v nadradenom príbehu. Iba v druhom prípade, keď má rozprávač náprotivok, ide o dialóg. V prvom prípade máme naopak do činenia s inscenovaným dialogickým monológom.

Modely teórie narácie vyššie uvedených teoretikov predpokladajú, že každý naratívny text v zásade predstavuje fiktívneho adresáta, keďže reč rozprávača treba vždy chápať ako (aspoň implicitne) zameranú na konkrétny typ recepcie.

Rozdiel medzi abstraktným čitateľom ako predpokladaným adresátom autora a fikčným čitateľom ako adresátom rozprávača zostáva zásadne v platnosti.