Existenciálna literárna veda

Existenciálna (ojedinele aj existencialistická) literárna veda predstavuje odvrat od primárne na indivíduum zameraný literárnovedný výskum a docenenie nadindividuálnych aspektov bytia vzhľadom na jedinečnosť subjektu. Takéto usúvzťažnenie individuálneho a nadindividuálneho a z tohto napätia vyplývajúce problémy sú predmetom existenciálnej literárnej vedy, ktorá je filozoficky fundovaná ideami Sörena Kierkegaarda a Martina Heideggera. V duchu existenciálnej literárnej vedy sa výskum literatúry snaží odhaľovať svetonázorové postoje autorov, ich osobnú zaujatosť ako aj ich existenciálnu jedinečnosť zahalenú konvenciami, ktorá sa ale objavuje v náznakoch. Na dejiny ducha nadväzuje existenciálna filozofia v tom zmysle, že sa sústreďuje na kľúčové problémy a ich realizáciu, ako ich formuloval Rudolf Unger[i], avšak ide zároveň o prehodnotenie tohto idealisticko-hermeneutického smeru, nie jej negáciu. Svoj náboj získava existenciálna literárna veda z napätia medzi ideou a existenciou, kde sa objavuje všetko individuálne, pôvodné a netypické.

---

Prvé formulácie pojmu existenciálna literárna veda sa objavujú v polovici 30. rokov[ii]. Pojem existenciálna literárna veda sa objavil aj v článku Waltera Schmieleho v rubrike „Hochschule und Jugend“ vo Frankfurter Zeitung:

„Hovoriť o literárnej vede, ktorá by sa vedome programaticky a filozoficky prezývala existenciálnou a túto prezývku verejne používala, aby sa odlíšila od iných literárnovedných metód, je predčasné.“[iii]

Obrat vo filozofii smerom k závažnosti bytia, teda na existenciu, mal prirodzený dopad aj na kreovanie existencialistických modelov v literárnej vede, o ktorých sa dajú dosť ťažko uvažovať bez súvislostí s hermeneutikou dejín ducha alebo s fenomenologickou metódou imanentnej interpretácie. Podstatný rozdiel je v tom, že vzhľadom na pojem zážitku existenciálna literárna veda nevychádza z psychologických predpokladov, ale z existenciálnych. Zážitok sa v tomto zmysle nechápe ako psychický efekt, ale ako štruktúra a vyjadrenie „vhodenia do bytia“ (Hineingeworfensein in die Welt - Heidegger). Od Kierkegaarda sa existenciálna literárna veda naučila implementovať subjektivitu. Týmto sa zintenzívnilo primárne postavenie subjektívneho zážitku. Kritériá získané z vlastného zážitku nadobudli štatút pravdivosti.

Nemecký literárnovedný existencializmus sa rozvíja najmä pod vplyvom filozofie Martina Heideggera. Heidegger hovorí, že porozumenie je vždy podmienené, nejako nastavené. Od idealistickej filozofie sa Heideggerov existencializmus líši tým, že sa tu všetky ľudské problémy majú riešiť individuálne, nemá sa generalizovať, ako sa o to pokúšal idealizmus.

Aj existencializmus sa prejavuje nezáujmom o históriu a Kierkegaard napríklad vraví, že samotným médiom je vnútro ľudského existovania[iv]. Toto vnútro sa vzťahuje na konkrétny existujúci subjekt, teda zároveň aj historický subjekt existujúci v čase. Tu vidíme podstatnú ideovú diskrepanciu, resp. isté príbuzenstvo existencialistickej literárnej vedy a dejín ducha v Diltheyovej tradícii. Presvedčenie, že akékoľvek porozumenie je radikálne historické, vlastne priviedlo najznámejšieho Husserlovho žiaka Heideggera k tomu, aby prekonal učenie svojho učiteľa. Zatiaľ čo Husserl vychádza z transcendentálneho subjektu, a teda generalizuje, Heidegger začína s reflexiou absolútneho bytia ľudskej existencie. Podľa neho je bytie vždy bytie vo svete (In-der-Welt-sein). Svet nechápe ako objekt, niečo, čo je vonku, pretože z neho nedokážeme vystúpiť. Ľudské poznanie vychádza vždy z toho, resp. sa pohybuje vždy v rámci toho, čo Heidegger nazýva „predchádzajúce poznanie“ (Vor-Wissen). Človek je tým pádom konštrukciou dejín, času a jazyk je tou dimenziou, v ktorej sa človek pohybuje, v ktorej žije, jazyk existuje vždy pred individuálnym subjektom a je oblasťou, v ktorej sa tento subjekt môže rozvíjať. Len tam, kde je jazyk, je svet, vraví Heidegger. Pre existencialistickú literárnu vedu to znamenalo, že subjektívne môže obsahovať oveľa viac pravdivého ako výsledky objektívnych skúmaní pozitivizmu. Skutočné umelecké dielo Heidegger považuje za nástroj „odkrývania/odhaľovania“, v ňom sa odhaľuje „bytie existencie“ (das Sein des Seienden).[v]

Existencialistická literárna veda sa riadi hlavne Heideggerovým diktom, že podstata umenia je „uhniezdenie sa pravdy bytia do diela“. Umenie znamená akúsi pôvodnú silu, modalitu bytia, ktorá sa nedá vyjadriť žiadnym iným ideovým alebo citovým spôsobom. Umenie, a teda aj umenie jazyka (literatúra) nie je podľa Heideggera výraz individuálneho subjektu, subjekt je skôr miestom alebo médiom, ktorým prehovára pravda. Pre literárneho vedca to znamená, že sa dielu musí otvoriť a podriadiť sa jeho nekonečnému, nevyčerpateľnému bytiu. Tým dokážeme obsiahnuť existenciu v literárnom diele, teda dokážeme obsiahnuť podstatu (das Wesen), to podstatné (das Wesentliche) tohto diela. 

Čo sa týka postupu existencialisticky motivovanej práce s literatúrou, treba povedať, že vedec sa musí najprv identifikovať s existenciou, ktorá je obrazne povedané vložená do daného diela. Výskumník sa otvára dialógu s dielom, jeho zaujatosť je motivovaná etickými, náboženskými, politickými kritériami. Tým sa legitimuje tento subjektívny spôsob výkladu. Aj Heidegger pripomína, že interpretácia „nie je nikdy uchopenie niečoho daného bez predpokladov.“[vi] Existenciálna literárna veda nezostáva v priestore racionálneho vecného poznania, jej nálezy nevysvetľujú, nie sú výsledkom analýzy. Sú to extrakty existenciálnej skúsenosti získané z literatúry.