Epistéma

Grécke slovo ‚episteme‘ znamená ‚poznanie‘ a v dejinách filozofie sa tento pojem vzťahuje na všeobecne akceptované, hlavne však na vedecké poznanie na rozdiel od pojmu ‚doxa‘, ktorý znamená len názory, presvedčenia a, v neposlednom rade, predsudky. Pod pojmom ‚epistéma‘ Foucault rozumel celkový súbor vzťahov spájajúcich rôzne typy diskurzov a zodpovedajúcich danému historickému obdobiu. Súbor vzťahov spájajúci diskurzívne praktiky, všetky vzťahy medzi vedami alebo medzi rôznymi vedeckými diskurzmi tvorí epistému epochy. Vyjadruje dynamickú komplexnosť historickej praxe.

Pojem ‚epistéma‘ je ústredným pojmom analýz vo Foucaultovej knihe Les Mots et les Choses (1966; Slová a veci, slov. 1987, 2000). Foucault tu uvádza pojem epistémy s istou výhradou možnosti jeho identifikácie ako všeobecný prvok konkrétnej podoby dejín vedy, teda vedeckého poznania v historických formáciách.

Pojem ‚epistéma‘ sa neadekvátnym spôsobom interpretoval ako koherentný a jednotný systém s pevnou štruktúrou, predstavujúci súhrn poznatkov danej epochy.[1] Avšak Foucaultova epistéma nezodpovedá žiadnemu uzavretému systému poznania. Analýza epistémy preto nemôže vyústiť do rekonštrukcie alebo stanovenia nemenných zákonov alebo zákonitostí. Analýza epistémy však predstavuje spôsob poukázania na predpoklady a možnosti vedy v danej historickej formácii. Foucault neopisuje epistému ako systém, ale ako zväzok vzťahov a posunov, ako šírenie a artikuláciu viacerých systémov, ktoré na seba navzájom odkazujú a nastoľuje otázku rôznych typov transformácií v ich špecifickosti. Foucault hovorí o epistemických zlomoch (ruptures épistémique) a o diskontinuitách, pričom zdôrazňuje, že je to „priestor rozptylu, je to otvorené pole, [...] je to simultánna súhra špecifických remanencií“. (Foucault 1968, 850 – 874; zvýraznenie v origináli).[2]

V diele L’Archéologie du savoir Foucault definuje epistému ako „súbor vzťahov, ktoré môžu v danom čase spájať diskurzívne praktiky, z ktorých vznikajú epistemologické figúry, vedy, prípadne formalizované systémy; spôsob, podľa ktorého sa v každej z týchto diskurzívnych formácií situujú a uskutočňujú prechody k epistemologizácii, k vedeckosti, k formalizácii; [...] Epistéma nie je forma poznania alebo typ racionality, ktorá by naprieč najrôznejšími vedami manifestovala zvrchovanú jednotu subjektu, mysle alebo systému, je to súbor vzťahov, ktoré môžeme pre danú epochu objaviť medzi vedami, keď ich analyzujeme na úrovni diskurzívnych zákonitostí.“ (Foucault 1969, 250)[3]

V roku 1977 Foucault navrhol novú špecifikáciu pojmu a epistému spätne opisuje ako „ako strategický dispozitív, ktorý umožňuje vyselektovať zo všetkých možných výpovedí tie, ktoré sú prijateľné, nehovorím že v rámci vedeckej teórie, ale v oblasti vedeckosti, a o ktorých možno povedať: toto je pravda alebo lož. To je dispozitív, ktorý nám umožní oddeliť nie pravdivé od nepravdivého, ale vedecky nevysloviteľné od kvalifikovateľného.“ (Foucault [1977] 1994, 301)[4]

Foucault sa neskôr odklonil od pojmu epistémy, čo zodpovedá posunu jeho záujmu od diskurzívnych objektov k nediskurzívnym fenoménom. Úlohou zostáva síce analyzovať podmienky vedy, ale z genealogickej perspektívy spomínaný strategický dispozitív čoraz viac zohľadňuje to, čo zostáva nevypovedané. Nediskurzívne praktiky zohrávajú väčšiu úlohu. Foucault sám tento posun opisuje nasledovne: „V knihe Slová a veci som sa pri pokuse o dejiny epistémy dostal do slepej uličky. Teraz by som sa chcel pokúsiť ukázať, že to, čo nazývam dispozitív, je oveľa všeobecnejší prípad epistémy. Alebo skôr, že epistéma je špecifický diskurzívny dispozitív, na rozdiel od dispozitívu, ktorý je diskurzívny aj nediskurzívny, pričom jeho prvky sú oveľa heterogénnejšie.“ (Foucault [1977] 1994, 300 – 301)[5]