Emergencia

Emergencia znamená v kontexte systémovej teórie schopnosť systémov vo vlastnej réžii konštruovať komplexné štruktúry, ktorých vlastnosti sa nedajú redukovať na vlastnosti prvkov, z ktorých tieto štruktúry pozostávajú, ale obsahujú vždy aspekty presahujúce všetky kvality zúčastnených prvkov. Pojem emergencia vyjadruje vznik nového poriadku, ktorý sa nedá v plnej miere vysvetliť na podklade akejkoľvek vlastnosti akejkoľvek subštruktúry, na ktorej je založený. Takýto vzťah nemožnej redukovateľnosti nájdeme napríklad medzi mozgom a myslením/vedomím. Na molekulárnej úrovni hovoríme o emergencii vtedy, keď sledujeme vznik poriadku, kedy dochádza k zmene vnútorného zloženia hmoty. Na základe rovnakej analógie možno aj spoločnosť vnímať ako emergentný nový poriadok, ktorého vlastnosti možno pozorovať až po tom, ako sa konštituuje. Táto výpoveď implicitne predikuje nemožnosť riadiť dynamiku vzniku emergentného poriadku. Luhmann teda konštatuje: „Téza je, že sociálnosť vzniká len spojením alebo syntézou týchto troch zložiek, t. j. že sociálnosť vzniká vtedy, keď sa informácie, oznámenie a porozumenie vytvárajú ako jednota s dôsledkami pre zúčastnené psychické systémy. Aby sa to podarilo, musia sa psychické systémy správať primerane. Ale jednota, vznik sociálneho, je len samotná syntéza, zatiaľ čo prvky môžu a musia byť stále opísané psychologicky, biologicky.“ (Luhmann 2004, 261) Emergencia je podľa Luhmanna možná iba za predpokladu „úplného oddelenia energetických a materiálnych alebo biologických a psychologických podmienok, čo vedie k vzniku systémov na inej úrovni.“ (Luhmann 2004, 263)

Rigoróznosť Luhmannovho pojmu emergencie najviac rezonuje v jeho výroku „Do operačne uzavretého komunikačného systému nevnikne nič fyzické ani psychické“ (Luhmann 1992). Tento výrok je ťažiskový v kontexte kontroverzie medzi Luhmannom a holandským sociológom Wilom Martensom.[1]

 Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.