Diskurz

V zmysle konceptu Michela Foucaulta predstavujú diskurzy definovateľnú skupinu výrokov, ktoré produkujú sociálny objekt[1] alebo sociálnu prax. Tento pojem označuje všeobecné pole všetkých výpovedí, takže môžeme hovoriť o diskurze v jednotnom čísle. Okrem toho diskurz znamená skupinu výpovedí[2], popri ktorej ale existujú aj iné skupiny výpovedí. Diskurz označuje regulovanú prax, ktorá vytvára určité pole výpovedí, popri ktorom existujú ďalšie takéto polia, ktoré sú konštituované inými diskurzmi. To je pluralitné chápanie diskurzov v zmysle existencie jedného diskurzu v kontexte iných. Hranice diskurzu sa tomto externom kontexte určujú reguláciou toho, čo sa môže povedať, čo sa musí povedať a čo sa nesmie povedať. Vo Francúzsku sa pojem diskurz vzťahuje na spojenie medzi jazykom a myslením. 

Foucaultovo používanie pojmu diskurz nebolo konštantné a sám ho v priebehu svojich výskumov akcentoval rôznym spôsobom. Diskurzy predstavujú praktiky, ktoré systematicky formujú objekty, o ktorých hovoria. Diskurz v singulári predstavuje súbor výpovedí, ktoré môžu patriť do rôznych oblastí, ale ktoré sa napriek tomu riadia spoločnými pravidlami fungovania. Tieto pravidlá nie sú len jazykové alebo formálne, ale perpetuujú určitý súbor historicky špecifických diferenciácií. Diskurzy nie sú determinované len svojím vnútorným formovaním, ale korelujú aj s inými diskurzmi a nediskurzívnymi prvkami sociálnych praktík. Diskurzy sú materiálne overiteľné formy sociálneho prehovoru, sú vždy špecializované, resp. inštitucionalizované. Diskurzy sa riadia synchrónnym súborom zákonitostí, ktoré sú pre objekty, s ktorými sa v sociálnej praxi stretávame, špecifické (odlišujú ich od iných), a ktoré určujú, ako a čo možno myslieť, hovoriť a konať. Foucault preto hovorí aj o poriadku diskurzu, ktorý má pre určité obdobie regulatívnu funkciu a realizuje sa hlavne prostredníctvom produkcie poznania (savoir). Foucault diskurzy nepovažuje za „súbory znakov (označujúce prvky odkazujúce na obsah alebo reprezentácie), ale za praktiky, ktoré systematicky formujú objekty, o ktorých hovoria. Samozrejme, diskurzy sa skladajú zo znakov, ale to, čo robia, je viac než len používanie týchto znakov na označovanie vecí. Práve toto viac ich robí neredukovateľnými na jazyk a reč. Práve toto ‚viac treba odhaliť a opísať.“[3], [4] Bolo by teda nesprávne používať Foucaultov pojem diskurzu v lingvisticko-semiotickom chápaní. Jeho koncept sa vzťahuje na širšiu diskurzívnu prax, t. j. na celý súbor procesov produkcie poznania, ktoré v produkujú svoje objekty, ktoré ich konštituujú. V L'archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002) diskurz znamená prax myslenia, hovorenia a konania, ktorá sama systematicky produkuje objekty, s ktorými narába.

Foucaultov záujem o diskurzy sa odohrával na dvoch úrovniach. Na jednej strane analyzoval výroky v snahe izolovať zákony fungovania diskurzov, ktoré boli nezávislé od povahy a podmienok ich vyslovenia. Táto snaha vysvetľuje Foucaultov záujem o gramatiku, lingvistiku, resp. všeobecne o zákony a zákonitosti jazyka. Na druhej strane bolo jeho cieľom opísať premenu typov diskurzov v historických obdobiach, t. j. historizovať postupy identifikácie a klasifikácie špecifické pre dané obdobie. V tomto smere Foucaultova archeológia diskurzu už nie je lingvistickou analýzou, ale skúmaním podmienok vzniku diskurzných prostriedkov.[5]

Foucault nahrádza Saussureovu opozíciu langue-parole dvoma opozíciami: discours-langage, v ktorej je diskurz paradoxne tým, čo je rezistentné voči poriadku jazyka, a na druhej strane opozíciou discours-parole, v ktorej parole predstavuje prax rezistencie voči diskurzívnej objektivizácii. Diskurz sa tu stáva jazykovou odozvou prepojenia medzi poznaním (savoir) a mocou. Po roku 1971 u Foucaulta dochádza k posunu od archeológie k analýzam vzťahu, ktorý existuje medzi rôznymi typmi diskurzu a historickými, ekonomickými, politickými podmienkami ich vzniku. Tento posun predstavuje posun od archeológie ku genealógii: Motyková a Cingerová tvrdia: „Tzv. genealogické obdobie znamená aj určitú zmenu vektoru pohľadu. V prípade tzv. archeologického obdobia, z ktorého máme k dispozícii aj rozsiahlejšiu metodologickú reflexiu v diele L'archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002), stoja v popredí otázky epistemologického charakteru: čo je konštruované ako pravda, akým pravidlám podliehajú artikulácie, prečo sa na ich mieste neobjavili iné artikulácie.

Koncept diskurzu sa v reflektovanej podobe objavuje v závere diela Les mots et les choses. Une archéologie des sciences humaines (1966)[6] a následne sa stáva jedným z najdôležitejších konceptov v L‘Archéologie du savoir (1969)[7].

V knihe L'Ordre du discours (1971; Rád diskurzu, slov. 2006)[8] sa do centra pozornosti dostávajú vonkajšie faktory formovania. Diskurzy sú formované aj tým, čo vylučujú. Diskurzy vyvíjajú  mechanizmy kontroly, ktoré sa snažia exkludovať prvky, ktoré sú nevypočítateľné, ktoré ohrozujú diskurzy, čím sa stávajú nedostatkovými. Foucault sa v analýzach zameriava na inštitúcie, ktoré sa podieľajú na takejto exkluzivite, na produkcii exkluzívneho poznania, ako sú školy, univerzity, knižnice, na postupy regulácie verbalizácie a medializácie, ako aj na špecifické pozícií aktérov v týchto mechanizmoch exklúzie. Takéto externé kontrolné stratégie predstavujú vylúčenie a zákaz. Fakt, že nemôžeme hovoriť o všetkom a v akejkoľvek situácii, je spôsobená tromi typmi zákazov: „Tabu predmetu, rituál okolností alebo výhradné právo hovoriaceho subjektu.“[9] Tieto typy zákazov sa navzájom „prelínajú, umocňujú a dopĺňajú [...].“ (Foucault 2006, 9).

Pojem diskurz je označením, pod ktorým si Foucaultovo uvažovanie našlo cestu takmer do celého akademického priestoru. Tým sa stávajú aj pojmy analýza alebo teória diskurzov pojmami, ktorými sa zvykne označovať nielen určitý výsek z Foucaultovho diela, ale v sa s nimi spája celé jeho dielo. Diskurz zaujíma vo Foucaultovom diele absolútne ústredné miesto. V diskurze má jazykový prejav funkciu, ktorá slúži na produkciu a spoločenské udržiavanie komplexných systémov poznania. Diskurz znamená formovanie právd, ktoré sa vytvárajú v rámci systémov myslenia a majú historickú povahu.

V nemeckej jazykovej oblasti je tento pojem terminologicky konceptualizovaný aj vzhľadom na jeho používanie v kontexte Habermasovej filozofie (Theorie des kommunikativen Handelns[10]). V Habermasovom duchu označuje proces vyjednávania o individuálnych nárokoch jednotlivých aktérov komunikácie na platnosť, teda racionálnu výmenu argumentov pri ignorovaní všetkých empiricky podmienených faktorov. Habermas o diskurzoch hovorí vtedy, keď zmysel problematizovaného nároku na platnosť konceptuálne núti aktérov komunikácie predpokladať, že by sa v zásade mohla dosiahnuť racionálne motivovaná dohoda, a síce za predpokladu, že by sa argumentácia mohla viesť dostatočne otvorene a trvala dostatočne dlho.