Dejiny pojmov

Dejiny pojmov, ktoré sa považujú za súčasť historickej sémantiky, sa zaoberajú pretrvávaním a zmenami významov pojmov. Dejiny pojmov v humanitných vedách predstavujú interdisciplinárnu metodológiu a týkajú sa najmä historiografie a kultúrnych štúdií, ktoré sa zaoberajú historickou sémantikou pojmov, čiže historickým kontextom významu pojmov v súvislosti so spoločensko-politickým svetom. Vznikli koncom 60. rokov 20. storočia. Zároveň sa považujú za odklon od dejín ideí (intelektuálnych dejín). Myšlienka dejín pojmov tkvie v tom, že pôvod a meniace sa významy pojmov sú rozhodujúce pre súčasné chápanie kultúry a jazyka. K pojmom sa pristupuje prostredníctvom mnohých sémantických vzťahov, a teda aj prostredníctvom sociálnych interakcií spojených s jazykom. Ich cieľom je analyzovať vývoj a používanie pojmov vo všetkých oblastiach zaoberajúcich sa jazykom, teda týka sa všetkých vedných disciplín, ktoré sa zaoberajú jazykom. Dejiny pojmov vychádzajú z názoru, že základom poznania sú pojmy.

Dejiny pojmov sa v nemecky hovoriacich krajinách inštitucionalizovali po roku 1945. Po druhej svetovej vojne dominovali intelektuálnym dejinám v Nemecku Geistesgeschichte (dejiny ducha) Wilhelma Diltheya a Ernesta Cassirera a tiež Ideengeschichte (dejiny ideí), ktorú rozvinul Friedrich Meinecke. Begriffsgeschichte (dejiny pojmov) predstavuje reakciu na tieto prístupy, pričom najdôležitejšími referenčnými udalosťami boli založenie časopisu Archiv für Begriffsgeschichte (1955), konferencie o dejinách pojmov organizované Nemeckou výskumnou nadáciou od 60. rokov 20. storočia, projekt Historisches Wörterbuch der Philosophie (1971 – 2007; Historický slovník filozofie) a Geschichtliche Grundbegriffe (1972 – 1997; Základné pojmy filozofie). V tomto kontexte významnými osobnosťami sú napríklad historici Reinhart Koselleck, Otto Brunner, Werner Conze[1], sociológ Erich Rothacker či filozof Joachim Ritter[2].

Reinhart Koselleck považuje dejiny pojmov za súčasť sociálnych dejín, ale z hľadiska metodológie za samostatný odbor, ktorý umožňuje rozšíriť záber sociálnych dejín.

Koselleck vychádza z historickej sémantiky. V Nemecku sa historická sémantika rozvíjala predovšetkým ako dejiny pojmov. Od polovice 60. rokov 20. storočia sa Koselleck pokúšal raziť cestu dejín pojmov ako metodologicky samostatnej súčasti sociálno-historického výskumu. Je to smer, ktorý sa rozvíjal v spojení s nemeckými tradíciami vo filológii, dejinách filozofie a v hermeneutike. Koselleck vyvinul metódu konštituujúcu sémantiku dejín pojmov tým, že pracuje s temporalizáciou pojmov, ktorá je ústredným prvkom jeho sémantiky dejín. Pracuje s pojmami, ktoré určujú orientáciu historického pohybu, keď je časový priestor medzi obsahom skúsenosti a horizontom očakávania najväčší. Jeho koncepcia historického času sa rozvíja prostredníctvom dvojice pojmov, poľa skúsenosti a horizontu očakávania (v nadväznosti na H.G. Gadamera).[3] Ide o pochopenie uvažovania súčasníkov na základe ich kolektívneho vedomia.

Pre Kosellecka história nesplýva s jazykovými znakmi. Jeho dejiny pojmov predpokladajú, že historickú realitu nemožno skúmať výlučne prostredníctvom textov. Popri jazykových súvislostiach existuje sociálna realita, ktorá korešponduje s jazykovou realitou, ale nie je do nej úplne absorbovaná. Okrem toho tvrdí, že pojmy nemajú pevný obsah alebo podstatu, ale sú skôr kontingentné, meniace sa entity. Vývoj pojmov v čase je preto potrebné prepojiť s rozsiahlymi štruktúrnymi premenami v spoločenskom živote, a to čiastočne prostredníctvom identifikácie skupín alebo tried, ktoré príslušné pojmy používali, resp. spochybňovali.

Koselleck v úvode k prvému dielu Geschichtliche Grundbegriffe sformuloval základné teoretické východiská metódy dejín pojmov. Pomocou kľúčových pojmov sa mala skúmať zmena a pretrvávanie ich významov. Za základné parametre vybraných skúmaných pojmov Koselleck považoval demokratizáciu (Demokratisierung), ideologizovateľnosť (Ideologisierbarkeit), politizáciu (Politisierung.) a temporalizáciu (Verzeitlichung). (Koselleck 1972, XVI ff.). O pojmoch uvažuje ako o indikátoroch historického pohybu. Skúma premeny politického a sociálneho jazyka nemecky hovoriacej Európy približne v rokoch 1750 – 1850, teda v období rýchlych koncepčných a spoločenských zmien. Tieto zmeny možno chápať v súvislosti s už spomenutou politizáciou, demokratizáciou, ideologizovateľnosťou a temporalizáciou.

Dejiny pojmov skúmajú pojmy synchrónnym, ako aj diachrónnym spôsobom. Synchrónna analýza zahŕňa nielen lokalizáciu pojmov v ich sémantickom poli, ale aj vo vzťahu k spoločenským vrstvám alebo triedam, ktoré ich používali. Diachrónna analýza sleduje nielen posuny vo význame pojmov, ale tieto posuny dáva do súvislosti aj so spoločenským vývojom a poukazuje na pojmy, ktorých významy sa tak dramaticky zmenili, že ich starý význam môžeme pochopiť len hĺbkovou historickou rekonštrukciou.

Dejiny pojmov umožnili rozšíriť historiografický obzor. Prostredníctvom pojmov pole skúsenosti a horizont očakávania skúmaného obdobia umožnili odhaliť sociálne funkcie pojmov a ich konkrétne použitie. Dejiny pojmov, vychádzajúc z historickej sémantiky, umožnili hlavne ozrejmiť procesy historického formovania sociálnych identít.