Chronotopos

Termín „chronotopos“ pochádza pôvodne z biológie. Jeho autorom je petrohradský fyziológ Alexej A. Uchtomskij. Michail Michajlovič Bachtin sa v roku 1925 zúčastnil na prednáške Uchtomského „O časopriestorovom komplexe alebo o chronotope“. (por. Bachtin 2010, 141 –  142.) Bachtinov chronotopos sa stal kľúčovým pojmom Bachtinovej filozofie.

Bachtin tento pojem zaviedol v diele Formy času a chronotopu v románe (1937–1938), ktorý charakterizuje základnú vzájomnú súvislosť medzi časom a priestorom ako formami poznania a reprezentácie ľudských vzťahov. Pre Bachtina sú všetky určenia času a priestoru neoddeliteľne spojené, najmä v umení a literatúre. Chronotopos je pre Bachtina miesto v románe a zároveň spôsob nazerania naň. Hoci sa chronotopos v súčasnej literárnej vede používa prevažne na vymedzenie žánrov, u Bachtina má aj recepčno-estetickú dimenziu.

Zobrazovanie sveta v texte opisuje ako výsledok komunikácie medzi autorom a čitateľom. Tento proces sa chápe ako chronotopický, pretože sa odohráva v historicky definovanom sociálnom priestore. To, čo recepčná estetika chápe ako „splynutie“ horizontov očakávania textu a čitateľa, ktoré vstupujú do vzájomného dialógu, sa stáva obzvlášť tvorivým chronotopom, v ktorom sa odohráva konkrétny život diela.

Koncepciou chronotopu Bachtin nadväzuje na diskurzy dobovej biológie a fyziky, pričom sa snaží zdôrazniť neoddeliteľnosť konceptov priestoru a času a upozorňuje, že v každom literárnom priestore je vždy vpísaný aj časový rozmer.

Chronotopos sám Bachtin definuje ako „základné vzájomné spojenie medzi vzťahmi času a priestoru umelecky zachytenými v literatúre“ (Bachtin 2008).[1] Tieto vzťahy sa v chronotope spájajú do zmysluplného celku, v ktorom sa abstraktný čas stáva viditeľným v priestore, zatiaľ čo priestor je dimenzovaný časom. Vo svojej eseji Formy času a chronotopos v románe Bachtin ukazuje, že vzájomné vzťahy medzi priestorom a časom v literárnych textoch sú ukotvené epistemicky.[2]

Podľa Michaila Bachtina sú priestor a čas v literatúre v neoddeliteľnom vzájomnom vzťahu. Tento vzťah nazýva Bachtin chronotopos. Je to termín, ktorý si požičal z Einsteinovej teórie relativity. Termín používa viac menej metaforicky, čo svedčí o terminologickej nejednoznačnosti. V literatúre priestorové a časové charakteristiky splývajú do zmysluplného a konkrétneho celku. „Čas sa tu kondenzuje, zmršťuje a zviditeľňuje umeleckým spôsobom; priestor nadobúda intenzitu, je vtiahnutý do pohybu času, subjektu, dejín. Charakteristiky času sa odhaľujú v priestore a priestor je naplnený významom a dimenzovaný časom.“ (Bachtin 2008, 7)

Pre Bachtina je chronotopos funkčným princípom epickej kompozície, na epistemickej rovine ale je nevyhnutnou formou ľudského vnímania sveta. Pojmom chronotopos chcel Bachtin zohľadniť skutočnosť, že všetky priestorové prvky rozprávaného sveta literárneho textu nevyhnutne obsahujú časovú zložku - a naopak. Naratívny priestor a naratívny čas sú navzájom závislé a prejavujú sa ako komplexná súhra.

Význam nikdy nevzniká výlučne v ontologickom texte, ale len ako komunikačný akt a prostredníctvom intertextových odkazov. Chronotopos textu je zapojený do neustálej vzájomnej väzby s chronotopom autora a recipienta.

Často citované vysvetlenie koncepcie chronotopu sa nachádza v jeho úvodných poznámkach v eseji Formy času a chronotopu v románe: „Základné vzájomné prepojenie časopriestorových vzťahov umelecky zachytených v literatúre chceme nazvať chronotopos [...]. [...] V umelecko-literárnom chronotope sa priestorové a časové charakteristiky spájajú do významového a konkrétneho celku.“[3]

V úvode diela Formy času a chronotopu v románe Bachtin poukazuje na pôvod pojmu časopriestor v prírodných vedách a primárne v Einsteinovej teórii relativity. Vzápätí však dodáva: „Špeciálny význam, ktorý tento pojem nadobudol v rámci teórie relativity, tu pre nás nie je relevantný [...]; prenášame ho do literárnej vedy takmer (ak nie celkom) ako metaforu. Pre nás je dôležité, že vyjadruje neoddeliteľné spojenie medzi časom a priestorom (čas ako štvrtý rozmer priestoru).“ (2008, 7) Bachtin teda zavádza pojem chronotopos s výhradou takmer metaforickosti. Niekedy „chronotopos“ (ako videný) označuje rozprávaný svet v jeho časopriestorovej totalite, niekedy však len určité prvky v rámci tohto sveta.

Z názvu diela Formy času a chronotopos v románe vyplýva, že Bachtin sa menej zaoberá abstraktnou konceptualizáciou chronotopu, jeho záujem je skôr analyzovať konkrétne prejavy chronotopu v románe. Veľkú časť práce venuje historickému vývoju románu. Niektoré úvahy o chronotope sú spojené s princípmi narácie, ako to uvádza Vladimír Biti (2000, 112).  

Zoran Konstantinović píše o Bachtinovom chronotope nasledovné: „Bachtinova koncepcia ‚chronotoposu‘ vychádza z predpokladu, že kategórie času a priestoru v ich vzájomnej závislosti a podmienenosti predstavujú základný prvok epického umenia, najmä románu, takže najmä tieto dve kategórie tvoria rozhodujúci znak formálnych i podstatných určení tohto žánru.“ (Konstantinović 1984, 109).[4]

Keďže Bachtin svoje skúmanie chronotopu zásadne spája s dejinami románu, Biti aj Konstantinović majú absolútnu pravdu, keď svoje reprodukcie konceptu chronotopu spájajú s románom.