Black box

Umelecké dielo možno v istom zmysle vnímať ako uzavretú entitu, resp. ako čiernu skrinku (black box).

Ak nás v duchu teórie systémov nezaujíma vnútorná štruktúra diela, ak nás nezaujímajú jeho vnútorné súvislosti, ale skôr jeho súvislosti s inými prvkami systému, potom môžeme toto dielo vnímať ako jednotku. Môžeme s ním narábať ako s čiernou skrinkou. Budú nás zaujímať interakcie, ktoré na seba vzájomne pôsobia ako operačne uzavreté jednotky. Tu rozlišujeme vnútornú skladbu zložiek od ich interakcie ako relatívne samostatné jednotky v rámci systému. Tie musíme odlíšiť od vonkajších mechanizmov interakcie, ktoré sa týkajú systému, teda aj jeho prostredia, resp. iných funkčných systémov v tomto prostredí.

Koncepcia systému v rámci teórie systémov formuluje predpoklady existencie takýchto operatívne uzavretých jednotiek v tom zmysle, že formuluje aj nevyhnutnosť ich zapojenia sa do prostredia za predpokladu, že toto prostredie je v jeho vnútornej konštituovanosti neznáme. Pozorovateľ, ktorý môže byť aj systémom pozorujúcim semého seba, postuluje systémový vzťah medzi premennými seba ako systému a premennými prostredia, ktorý možno na základe vlastných operácií s ním skúmať, ale nie opísať jeho ontologickú konštituovanosť.

Pozorujúci systém teda transformuje pozorovaný systém na čiernu skrinku (vrátane ostatných pozorovateľov). Takýto pozorovateľ hovorí o systémoch, prostrediach, autoreferenciách, rekurziách, spätných väzbách a pod., keď sa chce dozvedieť niečo o tom, čo z princípu teórie systémov nemôžeme vedieť. Pojem čierna skrinka teda znamená, že systém v jeho vnútornej konštituovanosti nemožno opísať, pretože na základe toho, čo sa dá pozorovať, teda zo zákonitostí vonkajších vzťahov systému možno len usudzovať, že existuje nejaký mechanizmus, ktorý dokáže vysvetliť systémové prvky, predvídateľnosť výstupov tohto systému pri určitých daných vstupoch. Pojem čierna skrinka teda znamená, že to, že systémy sú vnútorne usporiadané, možno rozpoznať len na základe vonkajších prejavov tohto systému.

 Glanville sa zaoberá vzťahom medzi kybernetikou prvého a druhého rádu. Glanville konštatuje, že kybernetika pozoruje nielen formy ovládania sebapozorovania a komunikácie, ale je aj štúdiom samotnej formy. Kybernetika má potom podobu pozorovateľa a zároveň pozorovaného. Zatiaľ čo kybernetika prvého rádu sa zameriava na pozorované, kybernetika druhého rádu nás učí, že vzťah pozorovateľ –  pozorované je sám o sebe systémom, čiernou skrinkou, ktorú treba pozorovať a pochopiť. Tu možno hovoriť o kybernetike kybernetiky.