Autobiografický pakt
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
autobiographischer Pakt (D)
autobiographical pact (En)
Explikácia pojmu
Pojmom
„autobiografický pakt“ označuje Philippe Lejeune základnú zložku konvencie
autobiografickej spisby, ktorá ako žánrová charakteristika označuje nárok na
autenticitu, resp. na pravdivosť, že táto konvencia zahŕňa dohodu medzi
adresátom a autorom autobiografického príbehu, že nejde o fiktívny život
ani o život inej osoby.
Na
strane autora sa vychádza z presvedčenia, že jeho vlastný život je mu prístupný
ako zdroj pravdivého poznania, že toto poznanie je v zásade autentické, že v
podobe svojich autobiografických spomienok pozná seba samého, a obraz,
ktorý jeho autobiografický príbeh sprostredkúva, sa zasa opiera o jeho
autobiografickú (epizodickú) pamäť (pozri heslo autobiografická pamäť).
Z
tohto pohľadu sa autobiografický príbeh musí javiť ako súbor faktov, má
dokumentárny charakter, autor autobiografického príbehu konštruuje realitu
autobiografického rozprávania.
Philippe
Lejeune sa už v roku 1971 v knihe L'Autobiographique en France pokúsil
vytvoriť definíciu autobiografie a v tejto knihe po prvýkrát spomína
kategóriu „autobiografický pakt“. Pokus zopakoval v roku 1975 v knihe
Le Pacte autobiographique. V tomto opätovnom pokuse o definíciu Lejeune
vysvetľuje problém žánru autobiografie ako takého. Lejeune definuje žáner
autobiografie nasledovne: „Retrospektívne prozaické rozprávanie skutočnej osoby
o jej vlastnej existencii, keď sa kladie dôraz na jej osobný život a najmä na
príbeh jej osobnosti.“ (Lejeune, 1994, s. 14)
Pre autobiografiu je podľa Lejeunea podmienkou totožnosť medzi autorom, rozprávačom a protagonistom. V rámci týchto úvah o žánre autobiografie Lejeune definuje autobiografický pakt nasledovne: „Autobiografický pakt je potvrdením tejto identity v texte, ktorý v konečnom dôsledku odkazuje na meno autora na obálke.“ (Lejeune, 1994, s. 27).
Autobiografický
pakt je teda dohodou, ktorej podmienkou je, že zámeno „ja“ v texte odkazuje na
meno autora, a teda znamená aj tohto autora.
V autobiografickej
spisbe nachádzame ale mnoho postupov, ktoré narúšajú túto identitu
a celkovú koherenciu autobiografického príbehu (napr. zdvojenie perspektívy
rozprávača, použitie fiktívnych prvkov, zavedenie cudzieho pohľadu na „ja“,
dialógy so sebou samým. Pokiaľ však autobiografický pakt zostáva platný, čitateľ
tieto „defekty“ akceptuje ako prostriedok autobiografickej sebaprezentácie.
Podľa Lejeuna autobiografický pakt zaručuje akceptabilitu autobiografickej
lektúry so všetkými nejasnosťami, iritáciami a slobodami, ktoré si môže jej
autor dovoliť. „Autobiografia je teda spôsob čítania a písania, historicky
premenlivý efekt zmluvy.“ (Lejeune, 1994, s. 50).
Bibliografia
HEINZE, Carsten: Zum Stand und den Perspektiven der Autobiographie in der Soziologie: sozialkommunikative Konzepte zur Beschreibung einer literarischen Gattung. In BIOS – Zeitschrift für Biographieforschung, Oral History und Lebensverlaufsanalysen, 2010, 23(2), s. 201 – 231.
LEJEUNE, Philippe. Le pacte autobiographique. Paris: Éd. du Seuil, 1975.
LEJEUNE, Philippe: Der autobiographische Pakt. Preklad Wolfram Bayer a Dieter Horning. Frankfurt a.M.: Suhrkamp, 1994.
NORKOWSKA, Katarzyna: Autobiographisches Schreiben nach 1989: Generationelle Verortung in Texten ostdeutscher Autorinnen und Autoren. Berlin – Boston: De Gruyter, 2021.
WAGNER-EGELHAAF, Martina: Autobiographie. Stuttgart – Weimar: Verlag J.B. Metzler, 2005.