Archeológia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Archaeologie (D)
Archaeology (En)
Explikácia pojmu
Foucault
vysvetľuje pojem ‚archeológia‘ v rozhovore o jeho knihe L’archéologie
du savoir (1969, Archeologie vědění 2002) a stavia ho do
protikladu k pojmu historiografia či epistemológia a svoj
archeologický prístup vysvetľuje nasledovne: „Spočiatku som toto slovo používal
trochu nekriticky, aby som ním označil formu analýzy, ktorá by nebola celkom historiografiou
(napríklad v tom zmysle, že by sme rozprávali príbeh vynálezov alebo ideí), ani
epistemológiou, inými slovami vnútornou analýzou štruktúry vedy. Tak som to
niečo iné nazval ‚archeológia‘; a potom, pri spätnom pohľade, sa mi zdalo, že
ma náhoda nezaviedla až tak zle: veď slovo ‚archeológia‘, za cenu mierneho
nedorozumenia, ktoré mi, dúfam, bude odpustené, môže znamenať: opis archívu.“ (Foucault [1969] 1994, 772)[1]
Archeológia
je činnosťou empirického bádateľa, ktorý sa zaoberá kontingentnými historickými
faktami o systémoch poznania v konkrétnom historickom období. Archeologická
analýza má teda svoje východisko vo výpovediach s cieľom odkryť archív:
„Odkrývanie archívu, ktorý nikdy nie je dokončený, nikdy nie je úplne získaný,
tvorí všeobecný horizont, ku ktorému patrí opis diskurzívnych formácií, analýza
pozitivít, identifikácia poľa vypovedateľnosti atď.“ (Foucault 1969, 173)[2]
Pojem
‚archeológia‘ sa uvádza už v názvoch Foucaultových diel Naissance de la
clinique. Une archéologie du regard médical (1963, Zrození kliniky, 2010),
Les Mots et les Choses. Une archéologie des sciences humaines (1966,. Slová
a veci. Archeológia humanitných vied, 2000) a L'Archéologie du
Savoir (1969, Archeologie vědení, 2002.). V pojme ‚archeológia‘
nachádzame ideu archè - ἀρχή archḗ ‚začiatok, princíp, pôvod‘ (por. Schlesier
2013) ako zároveň ideu archívu ako inštitúcie, ktorej zmyslom je zaznamenávanie
objektov poznania. Foucaultova archeológia nie je teóriou poznania, je to skôr
historický než filozofický projekt. Archeológia predstavuje čistý opis udalostí
(bez nutnosti hodnotenia či konštrukcie významu a zmyslu) a nárokuje si
preto nahradiť historiografiu v jej potrebe hľadania skrytého pôvodu či
predpokladu kontinuity dejín. Jej význam spočíva v prístupe, ktorý, ako uvádza
Foucault, umožňuje registrovať vznik predmetov poznania: „Mojím problémom nie
je skúmať dejiny ideí v ich vývoji, ale skôr vidieť pod ideami, ako by sa tie
či oné objekty mohli javiť ako možné predmety poznania.“ (Foucault [1983]
1994, 443)[3]
Venovať
sa archeológii teda znamená vytvoriť opis archívu: „Je to archeológia: inými
slovami, ako to až príliš zjavne naznačuje názov, opis archívu.“ (Foucault [1968] 1994, 681)[4],
čiže zaoberať sa súhrnom pravidiel, ktoré určujú hranice a formy výpovede v
konkrétnej epoche a pre konkrétnu spoločnosť. Archeológia ako opis archívu
explicitne zahŕňa aj nediskurzívne oblasti. Pri opise archívu sa archeológ
orientuje na pamäť historickej formácie. Foucault konkretizuje túto orientáciu
a uvádza nasledujúce body, ktoré si zasluhujú osobitnú pozornosť v oblasti
výskumu archívu a výpovedí. Ide o súbor pravidiel v danom čase a pre danú
spoločnosť:
-
hranice a formy vypovedateľnosti definujú, o čom je možné hovoriť,
-
hranice a formy uchovávania definujú, ktoré výpovede sú predurčené na
to, aby zanikli bez stopy (niektoré sú, naopak, určené na to, aby sa na ne
nezabudlo),
-
hranice a formy pamäti definujú, ako sa pamäť objavuje v rôznych
diskurzívnych formáciách, ktoré výpovede každá z nich uznáva za platné alebo
diskutabilné, od ktorých výpovedí sa upustilo, lebo boli považované za
bezvýznamné a ktoré boli vylúčené ako cudzie,
-
hranice a formy reaktivácie definujú, ktoré diskurzy z predchádzajúcich
období alebo z cudzích kultúr sa zachovávajú, oceňujú, importujú alebo sa
pokúšajú rekonštituovať,
- hranice a formy privlastňovania
definujú, ktorí jednotlivci, ktoré skupiny, ktoré triedy majú prístup k
jednotlivým typom diskurzu. (por. Foucault [1968] 1994, 681 – 682)[5]
Pojem archeológia sa spája s metodológiou,
ktorá sa pýta na podmienky vzniku a rozvoja určitého poznania. Foucaultovo výskumné
pole archeológie sa sústreďuje do veľkej miery na nevedecké poznanie.
Implementácia archeológie v knihe Les mots
et les choses (1966, Slová a veci, 2000) môže vyvolať dojem, že jej
výskumná úloha archeológie spočíva v skúmaní scientifikácie pôvodne nevedeckého
poznania. Foucault tu vymedzil zodpovedajúci rámec podmienok poznania ako oblasť
výskumu, ktorá berie do úvahy „vedomosti, filozofické myšlienky a každodenné
názory, ako aj inštitúcie, obchodné a policajné praktiky a zvyky vzťahujúce sa
na určité implicitné poznanie, ktoré je pre danú spoločnosť špecifické. Toto
poznanie sa hlboko líši od poznania, ktoré možno nájsť vo vedeckých knihách,
filozofických teóriách alebo náboženských zdôvodneniach, ale práve toto
poznanie umožňuje v danom okamihu vznik teórie, názoru alebo praxe [...] a
práve toto poznanie som chcel preskúmať ako podmienku možnosti poznania,
inštitúcií a praxe.“ (Foucault [1966] 1994, 498)[6]
Archeológia
je metóda, ktorá skúma svoje objekty bez ohľadu na ich pravdivý obsah, pretože
jediným rozhodujúcim faktorom je skutočnosť, že ide o diskurzívne poznanie.
Archeológia skúma podmienky vzniku predmetov poznania. Pritom je vymedzenie
voči dejinám ideí mimoriadne dôležitá súčasť knihy L'archéologie du savoir
(1969, Archeologie vědení, 2002)
Archeológia
zároveň evokuje, že poznanie je niečo, čo sa nachádza pod povrchom a čo je
potrebné odkryť, aby sme mohli porozumieť. V súvislosti s L'archéologie
du savoir to znamená, že poznanie treba odhaliť, že poznanie je uložené pod
vrstvami rôznych predpokladov a interpretácií, že je prekryté abstrakciami
a teoretickými interpretáciami. Pravdy odhalené archeológiou Foucault
nepovažuje za esenciálne a ahistorické, ale za charakteristické pre špecifické
historické spôsoby uvažovania.
Metóda
Foucaultovej archeológie spočíva v práci s množstvom písomných dokumentov týkajúcich
sa určitej oblasti v určitom čase s cieľom odkryť pravidlá prehovoru v rámci
tohto objemu písomností. Ide o pravidlá, ktoré vymedzujú obsahové hranice toho,
čo možno o danej oblasti povedať. Takéto pravidlá vyjadrujú hranice mysliteľnosti.
Foucault to nazýva epistémou alebo diskurznou formáciou.
Foucault
začiatkom 70. rokov 20. storočia zanecháva koncept archeológie v prospech konceptu
genealógie.
[1] « J'ai d'abord employé ce mot de façon un peu
aveugle, pour désigner une forme d'analyse qui ne serait pas tout à fait une
histoire (au sens où l'on raconte par exemple l'histoire des inventions ou des
idées), et qui ne serait pas non plus une épistémologie, c'est-à-dire l'analyse
interne de la structure d'une science. Ce quelque chose d'autre, je l'ai donc
appelé «archéologie» ; et puis, rétrospectivement, il m'a paru que le hasard ne
m'avait pas trop mal guidé : après tout, ce mot d' «archéologie», au prix d'un
à-peu-près qu'on me pardonnera, j'espère, peut vouloir dire : description de
l'archive. »
[2]
« La mise au jour, jamais achevée, jamais intégralement acquise de
l'archive, forme l'horizon général auquel appartiennent la description des
formations discursives, l'analyse des positivités, le repérage du champ
énonciatif. »
[3] « Mon problème n'est pas d'étudier l'histoire des
idées dans leur évolution, mais plutôt de voir en dessous des idées comment ont
pu apparaître tels ou tels objets comme objets possibles de connaissance. »
[4]
« Mais une archéologie : c'est-à-dire, comme son nom l'indique d'une
manière trop évidente, la description de l'archive. »
[5]
« J'entends l'ensemble des règles qui, à une époque donnée et pour une
société déterminée, définissent :
- les
limites et les formes de la dicibilité : de quoi est-il possible de
parler ? Qu'est-ce qui a été constitué comme domaine de discours ? Quel type de
discursivité a été affecté à tel et tel domaine (de quoi a-t-on fait le récit ;
de quoi a-t-on voulu faire une science descriptive ; à quoi a-t-on accordé une
formulation littéraire, etc.) ?
- les
limites et les formes de la conservation : quels sont les énoncés
destinés à passer sans trace ? Lesquels sont destinés au contraire à entrer
dans la mémoire des hommes (par la récitation rituelle, la pédagogie et
l'enseignement, la distraction ou la fête, la publicité) ? Lesquels sont notés
pour pouvoir être réutilisés, et à quelles fins ? Lesquels sont mis en
circulation et dans quels groupes ? Quels sont ceux qui sont réprimés et
censurés ?
- les
limites et les formes de la mémoire telle qu' elle apparaît dans les
différentes formations discursives : quels sont les énoncés que chacune
reconnaît pour valables ou discutables, ou définitivement invalidés ? Quels
sont ceux qui ont été abandonnés comme négligeables et ceux qui ont été exclus
comme étrangers ? Quels types de rapports sont établis entre le système des
énoncés présents et le corpus des énoncés passés ?
- les
limites et les formes de la réactivation : parmi les discours des
époques antérieures ou des cultures étrangères, quels sont ceux qu'on retient,
qu'on valorise, qu'on importe, qu'on essaie de reconstituer ? Et qu'en fait-on,
quelles transformations leur fait-on subir (commentaire, exégèse, analyse),
quel système d'appréciation leur applique-t-on, quel rôle leur donne-t-on à
jouer ?
- les
limites et les formes de l'appropriation : quels individus, quels
groupes, quelles classes ont accès à tel type de discours ? Comment est
institutionnalisé le rapport du discours à celui qui le tient, à celui qui le
reçoit ? Comment se signale et se définit le rapport du discours à son auteur ?
Comment se déroule, entre classes, nations, collectivités linguistiques,
culturelles ou ethniques, la lutte pour la prise en charge des discours
? »
[6]
« [...]
les connaissances, les idées philosophiques, les opinions de tous les
jours, mais aussi les institutions, les pratiques commerciales et policières,
les moeurs, tout renvoie à un certain savoir implicite propre à cette société.
Ce savoir est profondément différent des connaissances que l'on peut trouver
dans les livres scientifiques, les théories philosophiques, les justifications
religieuses, mais c'est lui qui rend possible à un moment donné l'apparition
d'une théorie, d'une opinion, d'une pratique. [...] et
c'est ce savoir- là que j'ai voulu interroger, comme condition de possibilité
des connaissances, des institutions et des pratiques. »
Bibliografia
Foucault, Michel. [1966] 1994. « Les Mots et les Choses » In Michel Foucault: Dits et écrits. tome I, texte n° 34, pp. 498 – 504. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1968] 1994. « Réponse à une question » In Michel Foucault: Dits et écrits. tome I, texte n° 58, pp. 673 – 695. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1969] 1994. « Michel Foucault explique son dernier livre » In Michel Foucault: Dits et écrits. tome I, texte n° 66, pp. 771 – 779. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1971] 1974. Die Ordnung der Dinge. Eine Archäologie der Humanwissenschaften. Prel. Ulrich Köppen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. [1977] 1994. „Le jeu de Michel Foucault.“ In Michel Foucault Dits et écrits. tome III, texte n° 206, pp. 298 – 329. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1983] 1994. « Structuralisme et poststructuralisme. » In Michel Foucault: Dits et écrits. tome IV, texte n° 330, pp. 431–456. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili: Miroslav Marcelli – Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram. (1. slov. vyd. Bratislava: Pravda 1987)
Foucault, Michel. [2000] 2004. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1963. Naissance de la clinique : Une archéologie du regard médical. Paris: Presses Universitaires de France.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses : Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1971. L’Ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1975. Surveiller et punir : Naissance de la prison. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1977. Überwachen und Strafen. Die Geburt des Gefängnisses. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1978. Dispositive der Macht. Über Sexualität, Wissen und Wahrheit. Berlin: Merve.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 1994a. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 1 : 1954 – 1969. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994b. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 2 : 1970 – 1975. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994c. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 3 : 1976 – 1979. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994d. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 4 : 1980 – 1988. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 2000. Dohlížet a trestat. Kniha o zrodu vězení. Prel. Čestmír Pelikán. Dauphin.
Foucault, Michel. 2002. Archeologie vědení. Prel. Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové.
Foucault, Michel. 2003. „Das Spiel des Michel Foucault.“ In Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. 3. Band: 1976–1979, eds. Daniel Defert – François Ewald – Jacques Lagrange. Prel. Michael Bischoff a kol., 391 – 429. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
Foucault. Michel. [1983] 1991. Sexualität und Wahrheit. Erster Band. Der Wille zum Wissen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2001. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band I. 1954 – 1969, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff – Hans-Dieter Gondek –Hermann Kocyba. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2002. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band II. 1970 – 1975, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Reiner Ansén a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2003. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band III. 1976 – 1979, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2005. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band IV. 1980 – 1988, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Gehring, Petra. 2004. Foucault – Die Philosophie im Archiv. Frankfurt am Main: Campus Verlag.
Michel Foucault. 2010. Zrození kliniky. Prel. Jan Havlíček, Čestmír Pelikán. Červený Kostelec: Pavel Mervart.
Schlesier, Renate. 2013. „ΑΡΧΗ: Anfang als Ursprungs- und Herrschaftskonzept. Zu religiösen und literarischen Aspekten des Archaischen in der griechischen Antike.“ In Anfang und Ende: Formen narrativer Zeitmodellierung in der Vormoderne, eds. Udo Friedrich – Andreas Hammer – Christiane Witthöft, 31 – 48. München: Akademie Verlag. DOI: https://doi.org/10.1524/9783050065137.31