Kolektívna symbolika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Collective symbolism (en-GB)
- Kollektivsymbolik (de)
- Symbolique collective (fr)
Explikácia pojmu
Kolektívne symboly sú v podaní nemeckého literárneho vedca Jürgena Linka „kultúrne stereotypy [...], ktoré sa kolektívne tradujú a používajú“ (Drews – Gerhard – Link 1985, 265; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.).[1] Systém kolektívnych symbolov reguluje správanie a porozumenie tak, že určité sekvencie obrazov majú ústredné postavenie a predznačujú určité závery. Kolektívny symbolizmus sa teda chápe ako súhrn najrozšírenejších alegórií a emblémov, prirovnaní a metaforae continuatae, exemplárnych prípadov, názorných modelov a analógií danej kultúry (Link 2013, 13). Kolektívne symboly sú najpodstatnejšími prvkami interdiskurzu, fungujú ako kondenzát interdiskurzivity (por. Link – Parr 2007). Link uvádza: „Zo semiotického hľadiska sú kolektívne symboly komplexné, ikonicky motivované, paradigmaticky rozšírené znaky, ktoré spájajú obrazovú stránku (pictura) a stránku toho, čo sa skutočne myslí (subscriptio, ‚význam‘). Z hľadiska teórie diskurzu predstavujú spojenia špeciálnych diskurzov“ (Link – Parr 2007).[2]
Pojem kolektívna symbolika etabloval v rámci analýzy interdiskurzov koncom 70. rokov 20. storočia nemecký literárny vedec Link. Tento pojem je teda úzko prepojený s teóriou interdiskurzivity a analýzou diskurzov a je všeobecne akceptovaný ako analytická kategória v rámci sociálnych a kultúrnych vied. Kolektívne symboly predstavujú prvky diskurzov a patria do spoločného vlastníctva spoločnosti. Analýza kolektívnych symbolov preto predstavuje dôležitú súčasť analýzy diskurzov. Symboly sú v tomto poňatí kolektívne preto, že sa objavujú opakovane v najrôznejších textoch. Prostredníctvom kolektívnych symbolov sa dozvedáme mnoho o vzťahu spoločnosti k realite. Tento vzťah k realite je formovaný spoločne zdieľanými predstavami v podobe metafor, analógií, mýtov, stereotypov, alegórií, naratívov a pod. (por. Parr 2014, 57).
Kolektívne symboly zohrávajú rozhodujúcu úlohu v autopoiéze sociálnych systémov, pretože najmä médiá a politické diskurzy rozvíjajú sociálno-konštitutívnu moc pomocou týchto kolektívnych symbolov. Kolektívne symboly sú dôležitými prvkami interdiskurzov. Sú to tie diskurzné prvky, ktoré sa vyskytujú v mnohých diskurzoch súčasne a ako kultúrne stereotypy slúžia ako zdroj možných interpretácií. Vďaka kolektívnym symbolom máme k dispozícii partikulárne obrazy, pomocou ktorých si vytvárame celkový obraz sociálnej reality istej spoločnosti. Často majú podobu katachréz, ktoré fungujú tak, že vytvárajú spojenia medzi výrokmi a skúsenosťami, nivelizujú rozpory, simplifikujú komplexnosť reality, produkujú akceptáciu noriem a očakávaní, a tým posilňujú kohéziu a moc diskurzu. Treba si preto uvedomiť, že kolektívne symboly vždy nesú pozitívne alebo negatívne hodnotenie istých obsahov. Kolektívne symboly nielenže vytvárajú racionálne a emocionálne poznanie, ale zároveň navrhujú spôsoby a logiku konania pri zaobchádzaní s kultúrnymi fenoménmi. Pokiaľ kolektívne symboly rozvíjajú svoj účinok v rámci istého sociálneho systému, generujú poznanie určitého poriadku, ktorý predurčuje isté logiky a možnosti konať. To sa nedeje prostredníctvom pôsobenia jedného kolektívneho symbolu, ale neustálym opakovaním a modifikovaním v rámci celého repertoáru takýchto tradovaných obrazov.
Kolektívne symboly vo svojom súhrne vytvárajú entitu, ktorú Link nazýva synchrónnym systémom kolektívnych symbolov, ktorý si možno predstaviť ako súbor pravidiel platných ponad hranice (špeciálnych) diskurzov. Pomocou systému kolektívnych symbolov možno integrovať akúkoľvek chybu alebo zmenu, pričom rozlišujeme medzi normalitou a odchýlkou. Literatúra má výrazný potenciál aktualizovať tieto kolektívne symboly v rámci rozporuplných a zložitých znakových systémov, reflektovať ich používanie a účinky a v prípade potreby iniciovať ich zmenu alebo zvrátiť ich význam.
Nie každý symbol je súčasťou kolektívnej symboliky. Kolektívne symboly majú určité vlastnosti. Jäger rozlišuje kolektívno-symbolickú topiku, ktorá sa vyskytuje vždy tam, kde sa využívajú „základné štruktúry ako hore – dole, vpravo – vľavo, ako aj os progres – regres a príslušné pomyselné hranice“ (Jäger – Jäger 2007, 43).[3] Táto topika je podľa Jägera prepletená kolektívnymi symbolmi, ktoré musia spĺňať šesť kritérií, ktoré na tomto mieste budem parafrázovať:
1. kolektívne symboly sú vždy sémanticky sekundárne. Teda majú nepriamu významovú funkciu. Označované, napr. železnica, sa stáva označujúcim iného označovaného. Vlak vo výroku „Vlak do lepšej budúcnosti nesmieme zmeškať“ znamená „pokrok“.
2. Kolektívne symboly možno znázorniť vizuálne. Vlak možno fotografovať, kresliť atď.
3. Vzťah medzi prvým (nesymbolickým) a druhým (symbolickým) významom kolektívneho symbolu nie je náhodný, ale je motivovaný. To znamená, že vlak môže znamenať aj pokrok, pretože sa vlastne tiež pohybuje dopredu – „napreduje“.
4. Kolektívne symboly sú vždy nejednoznačné. Napríklad vlak môže znamenať nielen pokrok, ale v závislosti od kontextu aj „Západ“, „občiansku spoločnosť“ atď.
5. Kolektívne symboly rozvíjajú syntagmatickú expanzívnosť. To znamená, že sa dajú prerozprávať. Keď hovoríme o vlaku, otvára sa ďalšie pole symbolov, ktoré patria do tohto významového poľa: lokomotíva, vagóny, výhybky, stanice, koľajnice atď. V prípade symbolu domu to môžu byť okná, pivnica, horné poschodie, strecha, vchodové dvere atď.
6. Kolektívne symboly umožňujú analogické vzťahy medzi označujúcim a označovaným. Možno teda povedať: lokomotíva je vo vzťahu k vagónom tým, čo technický pokrok predstavuje pre demokraciu (Jäger – Jäger 2007, 43 – 44).
Kolektívna symbolika umožňuje rozvíjať svoje základné elementy ďalej. Kolektívne symboly sa rozprestierajú ako sieť nad diskurzmi (Jäger 2007, 46). Z tejto siete nie je možné vystúpiť, môžu sa však používať variabilne, ba dokonca za priaznivých okolností aj v opačnom význame. Kultúrne systémy sú v istom zmysle mimoriadne dynamické, neustále sa menia prostredníctvom čiastkových diskurzívnych inovácií (primárne motivované konfliktmi pozícií v rámci diskurzu) a vznikom úplne nových kvalít.
Keďže kolektívne symboly sú nejednoznačné, existuje principiálne vždy možnosť ich reinterpretácie. Príslušné kolektívne symboly danej kultúry tvoria systém, ktorý je historicky síce variabilný, ale synchrónne relatívne koherentný a stabilný. Úplne nové systémy diskurzov a interdiskurzov vrátane nových systémov kolektívnych symbolov sú málo pravdepodobné a zvyčajne sa objavujú v intervaloch niekoľkých storočí. Predpokladajú vznik úplne nových špeciálnych diskurzov, ktoré principiálne vedú k novým interdiskurzom, čo zodpovedá novým systémom kolektívnej symboliky. Takéto zmeny možno nazvať kultúrnymi revolúciami. Špecifickosť kultúry by sa potom dala charakterizovať tým, aké špeciálne diskurzy alebo skupiny špeciálnych diskurzov sa dokázali etablovať, v akých formáciách a predovšetkým hierarchiách sú usporiadané a ako fungujú interdiskurzy a kolektívne symboly ponad hranice špeciálnych diskurzov.
Kolektívne symboly a príbuzné kategórie
Iní autori tieto prvky interdiskurzivity nazývajú metafory, ide o metafory v rozšírenom význame v duchu metaforológie Hansa Blumenberga či v duchu kognitívnej teórie metafory George Lakoffa a Marka Johnsona. Na obe teórie odkazujú Link a Ursula Link-Heer v štúdii Kollektivsymbolik und Orientierungswissen (Kolektívna symbolika a orientačné poznanie). Avšak len niektoré metafory patria do kolektívnej symboliky, ktorá obsahuje aj iné prvky ako metaforické (Link – Link-Heer 1994, 44). Link vysvetľuje: „Namiesto toho som sa rozhodol pre kategóriu ‚symbol‘ ako zastrešujúci termín, pretože podľa môjho názoru jednak nejde o jednotlivé metafory, ale len o rozšírené metaforické komplexy (metaphorae continuatae), a jednak by bolo neadekvátne ignorovať mnohé a dôležité prípady synekdochických (reprezentatívnych) alebo metonymických obrazov, ako je to v prípade všeobecného termínu ‚metafora‘“ (Link 2013, 13).[4]
Okrem kolektívnej symboliky sa v analýze diskurzov používa kategória diskurzných symbolov. Kolektívne symboly sa vzťahujú na celú kultúru, zatiaľ čo diskurzné symboly sa vzťahujú len na príslušnú subkultúru a v iných subkultúrach sa nevyskytujú alebo sa vyskytujú s rôznymi sémantizáciami (Fleischer 1996, 34; Fleischer 1997, 25).
Literatúra:
Drews, Axel – Ute Gerhard – Jürgen Link. 1985. „Moderne Kollektivsymbolik. Eine diskurstheoretisch orientierte Einführung mit Auswahlbibliographie.“ Internationales Archiv für Sozialgeschichte der deutschen Literatur. 1. Sonderheft Forschungsreferate. Tübingen: 256 – 375.
Fleischer, Michael. 1996. Das System der deutschen Kollektivsymbolik. Eine empirische Untersuchung. Bochum: Brockmeyer.
Fleischer, Michael. 1997. Das System der russischen Kollektivsymbolik. Eine empirische Untersuchung. München: Verlag Otto Sagner.
Jäger, Margarete – Siegfried Jäger. 2007. Deutungskämpfe. Theorie und Praxis Kritischer Diskursanalyse. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-531-90387-3.
Link, Jürgen – Ursula Link-Heer. 1994. „Kollektivsymbolik und Orientierungswissen. Das Beispiel des ‚Technisch-medizinischen Vehikel-Körpers‘.“ Der Deutschunterricht 4: 44 – 55.
Link, Jürgen – Rolf Parr. 2007. „Projektbericht: diskurs-werkstatt und kultuRRevolution. zeitschrift für angewandte diskurstheorie.“ Forum Qualitative Sozialforschung / Forum: Qualitative Social Research 8, 2: s. p.
Link, Jürgen. 2013. „Diskurs, Interdiskurs, Kollektivsymbolik: am Beispiel der aktuellen Krise der Normalität.“ Zeitschrift für Diskursforschung. Ausgabe 1: 7 – 23.
Parr, Rolf. 2014. „Wie konstituieren Kollektivsymbole Narrationen des Ökonomischen? Zum Verhältnis von Diskursivität und Narrativität.“ In Ökonomie – Narration – Kontingenz, eds. Wilhelm Amann – Natalie Bloch – Georg Mein, 57 – 73. Paderborn: Brill, Fink. DOI: https://doi.org/10.30965/9783846757284_005.
[1] „kulturelle Stereotypen […], die kollektiv tradiert und benutzt werden“
[2] „Semiotisch besehen, sind Kollektivsymbole also komplexe, ikonisch motivierte, paradigmatisch expandierte Zeichen, die eine Bildseite (Pictura) und eine Seite des eigentlich Gemeinten (Subscriptio, "Sinn") vereinen. Diskurstheoretisch betrachtet stellen sie Kopplungen von Spezialdiskursen dar.“
[3] „[…] grundsätzliche Struktur von Oben-Mitte-Unten, Rechts-Mitte-Links sowie auf eine Fortschritts-Rückschrittsachse und die damit jeweils imaginierten Grenzen […].“
[4] „Ich habe statt dessen für die Kategorie »Symbol« als übergreifenden Terminus optiert, weil es m.E. dabei erstens nicht um einzelne Metaphern, sondern bloß um expandierte metaphorische Komplexe geht (metaphorae continuatae) und weil es zweitens inadäquat wäre, die vielen und wichtigen Fälle synekdochischer (repräsentativer) oder metonymischer Bilder unberücksichtigt zu lassen, wie es beim Oberbegriff ‚Metapher‘ der Fall ist.“