Kolektívna pamäť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Collective memory (en-GB)
- Kollektives Gedächtnis (de)
- Mémoire collective (fr)
Explikácia pojmu
Pojem kolektívna pamäť označuje spoločnú pamäťovú kapacitu istého spoločenstva vzťahujúcu sa na isté kľúčové udalosti, ktoré predstavujú spoločnú skúsenosť indivíduí vnímajúcich sa ako súčasť daného kolektívu.
Pojem kolektívna pamäť sa používa na označenie sociokultúrneho a komunikačného rozmeru epizodickej, resp. autobiografickej pamäti. Kolektívna pamäť sa vzťahuje na reprezentáciu historického a kultúrneho poznania v sémantickej pamäti jednotlivca. V rámci takejto nadindividuálnej pamäti môžeme ďalej rozlišovať tri formy reprezentácie kolektívnej pamäti v individuálnej pamäti: kolektívno-epizodickú, kolektívno-sémantickú a kolektívno-procedurálnu pamäť.
Štúdium foriem kolektívnej pamäti sa zameriava na sociálny charakter (individuálnych) pamäťových procesov a vychádza z predpokladu, že existujú spomienky, ktoré majú indivíduá spoločné, ba dokonca, že zapamätať si možno len to, čo možno skupinovo zdieľať.
Otázka sociálneho formovania pamäťových procesov sa objavuje vo viacerých vedných odboroch. Samotný pojem zaviedol francúzsky sociológ a zakladateľ výskumu pamäti v oblasti sociálnych a kultúrnych štúdií Maurice Halbwachs, ktorý v 20. až 40. rokoch 20. storočia vyvinul v rámci sociologického empirizmu komplexnú teóriu kolektívnej pamäti, pričom teoreticky nadväzoval na Émila Durkheima. Halbwachs vychádzal z dôkladného skúmania štatistík o životnej situácii robotníckej triedy. Zaoberal sa pritom sociálno-psychologickými otázkami týkajúcimi sa úlohy rôznych skupín a spoločenstiev v individuálnej pamäti. V psychológii dokázal Frederic Bartlett v rámci svojich experimentov preukázať kultúrny charakter pamäti na sériovej reprodukcii krátkych príbehov. V historiografii to bol Aby Warburg, ktorý sa pokúsil konceptualizovať sociálnu pamäť v kontexte európskej kultúry a jej tzv. obrazovej pamäti.
Maurice Halbwachs
Podľa Halbwachsa (1925, 1950, 1985, 1991) sú individuálne spomienky rekonštrukciami založenými na sociálnych referenčných rámcoch, ktoré si jednotlivci osvojujú ako výpožičky zo svojho sociálneho prostredia a pomocou ktorých si vytvárajú obraz vlastnej minulosti. Rámce pamäti sa prenášajú prostredníctvom interakcie v sociálnych subsystémoch, čím sa konštituuje identita jednotlivca. Halbwachs individuálnu pamäť jednotlivca označuje ako perspektívu na pamäť istej skupiny. Cez tieto perspektívy, teda cez vzťah indivídua k danej skupine, možno odkryť aspekty myslenia daného indivídua. Dôležitým bodom Halbwachsovej teórie je, že predpokladá závislosť pamäti väčšmi od aktuálneho prežívania ako od minulosti.
Aby Warburg
Nemecký kunsthistorik Warburg predložil svoj model kolektívnej pamäti približne v rovnakom čase ako Halbwachs. Teoretické pozadie tohto modelu predstavujú dejiny umenia a kultúry. Podľa Warburgovej teórie kultúra pozostáva z pamäti symbolov. Warburg vo svojej koncepcii kolektívnej obrazovej pamäti (kollektives Bildgedächtnis) túto pamäť označuje ako sociálna pamäť (por. Warburg 2000). Ústredným médiom v tejto pamäti nie je jazyk, ale umelecké dielo. Umelecké diela majú podľa Warburga tú vlastnosť, že môžu obsiahnuť širší priestor kultúry. Do popredia sa pritom dostáva materiálna stránka kultúry (por. Assmann 1999).
Jan Assmann
V nadväznosti na Halbwachsovu teóriu sa výraznejšie zdôraznila pamäťová funkcia kultúry ako súboru symbolov spoločnosti, ktoré formujú interakcie medzi jednotlivcom a skupinou. Nemecký egyptológ Jan Assmann predpokladá, že existujú dva pamäťové rámce kolektívnej pamäti: pamäť založená na každodenných formách spomínania a tradovania, ktorú označuje termínom komunikatívna pamäť. Kolektív vstupuje do individuálneho vedomia prostredníctvom komunikácie. Od komunikatívnej pamäti Assmann odlišuje kultúrnu pamäť ako oblasť kultúrnej (organizovanej) komunikácie (por. Assmann 2007). Ide tu o pamäťovú funkciu kultúry. Assmannova teória je teda postavená na diferenciácii kolektívnej pamäti na dve perspektívy, teda na perspektívu komunikatívnej pamäti, ktorá zdôrazňuje to, čo je kolektívne v jednotlivcovi, a perspektívu, ktorá sa zameriava na skupinové spomienky na úrovni kultúry.
Literatúra
Assmann, Aleida. [2006] 2018. Der lange Schatten der Vergangenheit. Erinnerungskultur und Geschichtspolitik. München: C. H. Beck.
Assmann, Jan. [1992] 2007. Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck.
Assmann, Jan. 1999. Kollektives und kulturelles Gedächtnis. In Orte der Erinnerung. Denkmal, Gedenkstätte, Museum, eds. Ulrich Borsdorf – Heinrich Theodor Grütter, 13 – 32. Frankfurt am Main – New York: Campus Verlag. DOI: 10.11588/propylaeumdok.00003317.
Erll, Astrid – Ansgar Nünning, eds. 2008. Cultural Memory Studies. An International and Interdisciplinary Handbook. Berlin – New York: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110207262.
Erll, Astrid. [2005] 2017. Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. Stuttgart – Weimar: Metzler. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-476-05495-1.
Halbwachs, Maurice. 1925. Les Cadres sociaux de la mémoire. Paris: Albin Michel. Porovnaj DOI: http://dx.doi.org/doi:10.1522/cla.ham.cad.
Halbwachs, Maurice. 1950. La Mémoire collective. Paris: Albin Michel.
Halbwachs, Maurice. 1985. Das Gedächtnis und seine sozialen Bedingungen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Halbwachs, Maurice. 1991. Das kollektive Gedächtnis. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Niethammer, Lutz, ed. 1985. Lebenserfahrung und kollektives Gedächtnis. Die Praxis der Oral History. Frankfurt am Main: Suhrkamp. Porovnaj DOI: https://doi.org/10.1515/9783112588949-076.
Warburg, Aby. 2000. Der Bilderatlas Mnemosyne, eds. Martin Warnke – Claudia Brink. Berlin: Akademie-Verlag.