Autobiografický pakt pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Autobiographical pact (en-GB)
- Autobiographischer Pakt (de)
- Pacte autobiographique (fr)
Explikácia pojmu
Pojmom „autobiografický pakt“ označuje Philippe Lejeune základnú zložku konvencie autobiografickej spisby. Ide o dohodu medzi adresátom a autorom autobiografického príbehu, ktorá obsahuje nárok na autenticitu, resp. na pravdivosť, čo znamená, že v danom diele nejde o fiktívny život ani o život inej osoby.
Na strane autora sa vychádza z presvedčenia, že jeho vlastný život je mu prístupný ako zdroj pravdivého poznania, že toto poznanie je v zásade autentické, že v podobe svojich autobiografických spomienok pozná seba samého a obraz, ktorý jeho autobiografický príbeh sprostredkúva, sa zasa opiera o jeho autobiografickú (epizodickú) pamäť.
Z tohto pohľadu sa autobiografický príbeh musí javiť ako súbor faktov, má dokumentárny charakter, autor autobiografického príbehu konštruuje realitu autobiografického rozprávania.
Lejeune sa už v roku 1971 v knihe L’Autobiographique en France (Autobiografia vo Francúzsku) pokúsil vytvoriť definíciu autobiografie a v tejto knihe po prvýkrát spomína kategóriu „autobiografický pakt“. Pokus zopakoval v roku 1975 v knihe Le Pacte autobiographique (Autobiografický pakt). V tomto opätovnom pokuse o definíciu Lejeune vysvetľuje problém žánru autobiografie ako takého. Lejeune definuje žáner autobiografie takto: „Retrospektívne prozaické rozprávanie skutočnej osoby o jej vlastnej existencii, keď sa kladie dôraz na jej osobný život a najmä na príbeh jej osobnosti“ (Lejeune 1975, 14; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.).[1]
Pre autobiografiu je podľa Lejeunea podmienkou totožnosť medzi autorom, rozprávačom a protagonistom. V rámci týchto úvah o žánri autobiografie Lejeune definuje autobiografický pakt takto: „Autobiografický pakt je potvrdením tejto identity v texte, ktorý v konečnom dôsledku odkazuje na meno autora na obálke“ (Lejeune 1994, 27).
Autobiografický pakt je teda implicitnou alebo explicitnou dohodou, ktorej podmienkou je, že zámeno „ja“ v texte odkazuje na meno autora, a teda zahŕňa aj tohto autora.
V autobiografickej spisbe nachádzame ale mnoho postupov, ktoré narúšajú túto identitu a celkovú koherenciu autobiografického príbehu (napr. zdvojenie perspektívy rozprávača, použitie fiktívnych prvkov, zavedenie cudzieho pohľadu na „ja“, dialógy so sebou samým). Pokiaľ však autobiografický pakt zostáva platný, čitateľ tieto „defekty“ akceptuje ako prostriedok autobiografickej sebaprezentácie. Podľa Lejeuna autobiografický pakt zaručuje akceptabilitu autobiografickej lektúry so všetkými nejasnosťami, iritáciami a slobodami, ktoré si môže jej autor dovoliť. Autobiografia je teda „spôsob čítania rovnako ako typ písania, je to historicky premenlivý zmluvný efekt.“ (Lejeune 1975, 45).[2]
Literatúra
Heinze, Carsten. 2010. „Zum Stand und den Perspektiven der Autobiographie in der Soziologie: sozialkommunikative Konzepte zur Beschreibung einer literarischen Gattung.“ BIOS – Zeitschrift für Biographieforschung, Oral History und Lebensverlaufsanalysen 23, 2: 201 – 231.
Lejeune, Philippe. 1971. L’Autobiographique en France. Paris: Armand Colin.
Lejeune, Philippe. 1975. Le pacte autobiographique. Paris: Éd. du Seuil.
Lejeune, Philippe. 1994. Der autobiographische Pakt. Prel. Wolfram Bayer – Dieter Horning. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Norkowska, Katarzyna. 2021. Autobiographisches Schreiben nach 1989: Generationelle Verortung in Texten ostdeutscher Autorinnen und Autoren. Berlin – Boston: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110710793.
Wagner-Egelhaaf, Martina. 2005. Autobiographie. Stuttgart – Weimar: Verlag J. B. Metzler. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-476-05087-8.
[1]„récit rétrospectif en prose qu’une personne réelle fait de sa propre existence lorsqu’elle met l’accent sur sa vie individuelle, en particulier sur l’histoire de sa propre personnalité“
[2] „ C’est un mode de lecture autant qu’un type d’écriture, c’est un effet contractuel historiquement variable.“