Štruktúra pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Structure (en-GB)
- Struktur (de)
- Structure (fr)
Explikácia pojmu
Pojem odvodený z latinského slova strūctūra označuje usporiadanú zostavu, (vý)stavbu, konštrukciu. V bežnom poňatí pod ním rozumieme vnútorné usporiadanie častí celku. Štruktúra teda pozostáva z častí, ktoré sú od seba závislé.
Štruktúra je nutnou podmienkou existencie autopoiézy systému. Štruktúry obmedzujú rozsah prepájania operácií systému a zároveň zodpovedajú za nárast vnútornej komplexnosti systémov. Pojem štruktúra sa vzťahuje na selekciu vzťahov medzi prvkami, ktoré systém akceptuje.
Systém musí operovať, aby mohol produkovať a aplikovať svoje štruktúry. Štruktúry pritom sú a zostávajú opismi pozorujúceho systému. Niklas Luhmann ([2002] 2004, 103; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.) konštatuje: „Štruktúry sú očakávania týkajúce sa prepojiteľnosti operácií [...].“[1]
Hoci systémy bez štruktúr neexistujú, t. j. štruktúry môžu byť vždy len štruktúrami nejakého systému, tieto dva pojmy označujú dva úplne odlišné fenomény. Zatiaľ čo prvky systému sú operácie, ktoré sa ako také musia neustále reprodukovať, štruktúry predstavujú kondenzáty, ktoré vznikajú opakovaním rovnakého v rôznych kontextoch. Bez štruktúr by systém nemohol vedieť, že je producentom vlastných operácií. Bol by konfrontovaný s neurčitosťou operatívnych prepojení a bolo by vôbec nemožné rozvinúť autopoiézu.
V tomto kontexte je dôležitý pojem štruktúrne determinovaných systémov, ktorý zaviedol Humberto R. Maturana (Maturana – Varela 1980). Tento pojem znamená, že každý element, ktorý systém pozná a používa, je produktom daného systému bez vstupu elementov (informácií) z prostredia. Preto napríklad obsah vedomia nemôže byť obsahom komunikácie, t. j. myšlienky nemôžu byť prvkami komunikácie.
S odvolaním sa na francúzskych štrukturalistov 50. a 60. rokov 20. storočia Luhmann konštatuje: „Štruktúry sú tiež podmienkami poznávania, nech je poznávajúcim ktokoľvek, či už vo vede, alebo medzi účastníkmi sociálnych vzťahov, v sociálnych sieťach, sociálnych skupinách, sociálnych systémoch atď.“[2] (Luhmann [2002] 2004, 324). Luhmannova skúsenosť s pojmom štruktúry v štrukturalistickej paradigme je, že sa vyznačuje vlastnosťami ako „relacionalita, relatívna stálosť vzťahov a celok ako podmienka kognície“[3] (Luhmann [2002] 2004, 324). Luhmann pritom poukazuje na predpoklad, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia, ale má zovšeobecňujúce črty.
Z uvedeného vyplýva, že Luhmann síce pojem štruktúry odvodzuje z tradície štrukturalizmu, zároveň ho však z nej výrazne vyčleňuje. Prvky systému a ich vzťahy nie sú jednoducho dané, ale sú definované v kontexte systému, ktorý je v interakcii s prostredím. Preto aj Jean Piaget definuje štruktúru ako systém transformácií: „V prvom rade je štruktúra systémom transformácií, ktorý ako systém (na rozdiel od vlastností prvkov) má svoje vlastné zákony a udržiava alebo obohacuje sa prostredníctvom svojich transformácií bez toho, aby tieto pôsobili ponad jeho hranice alebo aby si vyžadovali externé prvky. Stručne povedané, štruktúra následne zahŕňa tri vlastnosti: celistvosť, transformáciu a sebareguláciu“ (Piaget 2015, 16)[4].
Pre Piageta sú kľúčové dva pojmy: štruktúra a funkcia. Štruktúra sa skladá z prvkov, ktoré podliehajú určitým zákonitostiam. Štruktúra sa reguluje sama a pozostáva zo systému transformácií. Štruktúry dáva Piaget do kontrastu s dvoma funkciami: s asimiláciou a akomodáciou. Tieto sa následne spájajú do celkového kognitívneho procesu ako adaptácia.
Ako uvádza Pavel Matejovič, podľa Piageta „idea štruktúry ako systému transformácií sa takto dostala do vzájomnej spojitosti s konštruktivizmom nepretržitého formovania, čím sa položil dôraz na jej dynamický charakter [...]“ (Matejovič 2016, 130). Takáto „vzťahová“ definícia systému a prostredia identifikuje prvky systémov ako udalosti dočasného charakteru, ktoré sú kontextovo špecifické.
Iný pohľad ponúkajú Maturana a Francisco J. Varela, keď zavádzajú pojem organizácie na definovanie jednoty systému a odlišujú ho od pojmu štruktúry. Podľa ich definície sa systémy realizujú prostredníctvom štruktúr, ale nie sú s nimi totožné. Inými slovami, tá istá organizácia sa môže realizovať prostredníctvom rôznych štruktúr. Luhmann nadväzuje na toto uvažovanie, keď píše: „Je zrejmé, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia[5], ale vyznačuje sa generalizáciami“ (Luhmann [2002] 2004, 325).[6] Štruktúry Luhmann opisuje ako očakávania očakávaní (Erwartungserwartung[7]), ktoré selektujú komunikačné a kognitívne udalosti, avšak na rozdiel od udalostí štruktúry disponujú adaptívnymi vzorcami poriadku.[8] Štruktúry sú podmienky obmedzujúce rozsah prepojení operácií systému, a preto sú predpokladom autopoiézy každého systému, teda obmedzujú možnosti rekombinácie prvkov: „Realita štruktúry spočíva v jej citovanosti. [...] Aké štruktúry potom vznikajú, aké sú potrebné, spomínané, opätovne použité alebo nepoužité, závisí od vyvolania a uvádzania operácií v príslušnom systéme“ (Luhmann [2002] 2004, 329).[9]
Štruktúry sa dajú teda definovať ako výbery výberov, ako úspešné opakovanie[10] istých mechanizmov selekcie, pričom by sa dalo hovoriť aj o ich relatívnej (dynamickej) stabilite – štruktúry zaručujú reverzibilitu výberov, hoci výbery ako udalosti sú efemérne.[11] Pomocou štruktúr možno určiť rozsah komplexnosti systému, inými slovami, jeho identitu. Identita systému v tomto zmysle nie je konštituovaná vďaka stabilite štruktúr, ale tým, že tieto štruktúry umožňujú prechod od jednej operácie k druhej. Podľa Luhmanna preto nemá zmysel koncipovať štruktúru ako niečo nemenné (por. Luhmann [2002] 2004).
Literatúra
Luhmann, Niklas. [1984] 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1997. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. [2002] 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. Dirk Baecker. Heidelberg: Carl-Auer Systeme Verlag.
Matejovič, Pavel. 2016. „Štrukturalizmus a postštrukturalizmus.“ In Podoby literárnej vedy, ed. Roman Mikuláš a kol., 124 – 136. Bratislava: VEDA.
Maturana, Humberto R. – Francisco J. Varela. 1980. Autopoiesis and Cognition: The Realization of the Living. Dordrecht: D. Reidel Publishing Company. DOI: https://doi.org/10.1007/978-94-009-8947-4.
Maturana, Humberto R. – Francisco J. Varela. 1987. Der Baum der Erkenntnis. Die biologischen Wurzeln menschlichen Erkennens. München: Goldmann.
Piaget, Jean. 2015. Der Strukturalismus. In Schlüsseltexte in 6 Bänden, Bd. 5, ed. Richard Kohler, s. p. Stuttgart: Klett-Cotta.
[1] „Strukturen sind Erwartungen in Bezug auf die Anschlussfähigkeit von Operationen.“
[2] „Strukturen sind auch Erkenntnisbedingungen, wer immer nun der Erkennende ist, ob eine Wissenschaft oder Teilnehmer an sozialen Beziehungen, an sozialen Netzwerken, sozialen Gruppen, sozialen Systemen und so weiter.“
[3] „Relationalität, relative Beständigkeit der Relationen und das Ganze als Bedingung der Kognition.“
[4] „In erster Annäherung ist eine Struktur ein System von Transformationen, das als System (im Gegensatz zu den Eigenschaften der Elemente) eigene Gesetze hat und sich durch seine Transformationen erhält oder bereichert, ohne dass diese über seine Grenzen hinaus wirksam werden oder äußere Elemente hinzuziehen. Kurz gesagt, eine Struktur umfasst folglich die drei Eigenschaften Ganzheit, Transformationen und Selbstregulierung.“
[5] Modelovanie takéhoto pojmu štruktúry má za cieľ oddelenie systémov od ich determinácie prostredím (por. Luhmann [2002] 2004, 326 a n.).
[6] „Es gibt also offenbar innerhalb des Systems eine Struktur, die nicht ein pures Abbild von Umweltdifferenzen ist, sondern Generalisierungen aufweist.“
[7] Odkazy na tradíciu vo výskume očakávania očakávaní por. napr. Luhmann [1984] 1991, poznámka 65, 411 – 412.
[8] Štruktúra organizuje výber vzťahov medzi prvkami, ktoré sú v systéme povolené. Zatiaľ čo prvky systému sú efemérne operácie, ktoré sa neustále reprodukujú, štruktúry kondenzujú a získavajú relatívnu stálosť opakovaním stále rovnakého, avšak v rôznych udalostných kontextoch (Luhmann používa pojmy kondenzácie a konfirmácie, ktoré preberá v transformovanej podobe od Georga Spencera Browna z jeho práce Laws of Form). To ďalej znamená, že identita systému zostáva v princípe zachovaná aj v tom prípade, že sa menia jeho štruktúry, lebo tie sú výlučne produktom tohto systému. V tomto duchu Luhmann ([2002] 2004, 329) uvádza: „Otázka teda znie, ako sa jedna operácia dostane k ďalšej, nasledujúcej, a v tomto spočíva funkcia štruktúr.“
[9] „die Realität der Struktur liegt in ihrem Zitiertwerden. [...] Was dann an Struktur anfällt, nötig, erinnert, wieder verwendet oder nicht verwendet wird, richtet sich nach dem Aufrufen und Abrufen von Operationen in dem betreffenden System.“
[10] Štruktúry sa zachovávajú, ak sa opakujú v rôznych situáciách. V opačnom prípade sa nedá hovoriť, že sú funkčné a systém ich eliminuje. Vďaka štruktúram si systém „pamätá“ isté situácie pomocou abstrahovania udalostí, v ktorých boli tieto štruktúry uplatnené. Systém sa učí a učí sa iba vďaka možnosti produkovať vlastné štruktúry. Na úrovni udalosti sa o učení nedá hovoriť. Systém je ale rekurzívny, a to sa týka aj genézy a zániku štruktúr. Pamäť teda operuje v oboch smeroch – v smere zapamätávania a v smere zabúdania. Luhmann ([2002] 2004, 330, 331) preto konštatuje: „Pamäť si vie rovnako dobre pamätať, ako aj zabúdať. Keby sme nevedeli zabudnúť, bože môj, aké zmätky by sme mali v každej situácii. [...] Jednou z výhod tohto operačného poňatia štruktúry je v istom zmysle rovnaké hodnotenie pamätania a zabúdania podľa operatívnych nutností a potom narušenie tejto rovnováhy prostredníctvom určitých kultúrnych vynálezov, ako je napríklad písmo [...].“ „während ein normales Gedächtnis ebenso gut im Erinnern wie im Vergessen ist. Wenn wir nicht vergessen könnten, mein Gott, was würden wir dann in jeder Situation für Konfusionen haben. [...] Einer der Vorteile dieses operationsbezogenen Strukturbegriffs ist gewissermaßen die Gleichbewertung von Erinnern und Vergessen je nach den operativen Notwendigkeiten und dann die Störung dieser Gleichbewertung durch bestimmte kulturelle Erfindungen wie eben Schrift [...].“
[11] Podľa danej logiky je nepredstaviteľné, aby sa štruktúry skladali zo vzťahov medzi prvkami systémov, pretože prvky predstavujú udalosti bez trvania. Kontinuita systému je možná iba vďaka diskontinuite jeho operácií. Inými slovami, štruktúra a systém nie sú totožné. Prvkami sociálnych systémov sú operácie, teda komunikácie, zatiaľ čo štruktúrne prvky predstavujú očakávania. Zánikom udalosti (komunikácie) by zanikli všetky vzťahy medzi prvkami a s nimi celý systém. Naopak, štruktúry sa generujú, ak je daná možnosť generalizovať ich identitu nad rámec konkrétnej udalosti. Problematika identity sa priamo dotýka rekurzivity a otázky. Luhmann ([2002] 2004, 331) sa v zmysle princípu rekurzivity pýta: „Nemusíme už mať identitu, aby sme sa mohli identifikovať?“