Štruktúrne prepojenie pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Structural Coupling (en-GB)
- Strukturelle Kopplung (de)
- Couplage structurel (fr)
Explikácia pojmu
Koncept štruktúrneho prepojenia je jedným z kľúčových pojmov v teórii autopoietických systémov a je rozhodujúci pre Luhmannovu konštruktivisticky fundovanú teóriu sociálnych systémov. Štruktúrne prepojenie je predpokladom komunikácie.
Pôvodne tento koncept pochádza od čilských biológov Humberta R. Maturanu a Francisca J. Varelu, u ktorých tento pojem značí, že poznanie je emergentnou autopoietickou[1] operáciou systému, teda že poznanie operuje výlučne prostredníctvom endogénnych štruktúr[2] systému samotného. Niklas Luhmann tento koncept preberá, aj keď nie doslovne.
Koncept štruktúrneho prepojenia zaviedli Maturana a Varela na definovanie vzťahu medzi systémami a ich prostredím. Koncept štrukturálnej väzby sa týka vzťahu systému k predpokladom prostredia, ktoré musia byť splnené, aby sa autopoiéza mohla vôbec realizovať. Každý autopoietický systém je prispôsobený svojmu prostrediu, inak by neexistoval.
Štruktúrne prepojené prvky systémov vytvárajú „teritóriá“ vzájomnej koordinácie bez toho, aby sa navzájom v kauzálnom zmysle determinovali. Pod prostredím preto rozumieme priestor, ktorý umožňuje, no nedeterminuje tvorbu štruktúr, resp. ich zmeny. Luhmann ([2002] 2004, 334) v tejto súvislosti uvádza: „Povedzme, že pozorovateľ sám konštruuje štruktúru. V okamihu, keď pozoruje, vníma určité veci, určité rozdiely alebo identity ako smerodajné na svoju identifikáciu objektu.“ Tak aj mediálne systémy štruktúrne prepájajú sociálne systémy s kognitívnymi systémami, ako aj sociálne systémy medzi sebou.
Kognícia a komunikácia koexistujú na základe kompatibility definovanej ako štruktúrne prepojenie.
Je to výsostne antideterministický[3] a antiontologický koncept, podľa ktorého žiadna diferenciácia v rámci formácií zmyslu nie je determinovaná prostredím (biologickým, psychologickým či sociálnym) systému, ale ide o efekty koorientácie systémov.
Štruktúrne prepojenie sociálnych a psychických systémov sa navyše vyznačuje tým, že komunikáciu môžu iritovať len systémy vedomia, nie však systémy nižšieho rádu (na úrovni neurofyziologických procesov); tie môžu komunikáciu podnecovať len prostredníctvom kognitívnych operácií. Udalosti prostredia preto môžu perturbovať komunikáciu len cez dvojitý filter: cez filter selekcií psychického systému a cez filter selekcií sociálneho systému.
V rámci štruktúrneho prepojenia systémy vykonávajú svoje operácie autonómne. Štruktúrne prepojenie a autonómnosť systému sa vzájomne podmieňujú v príslušnej cirkulačnej logike. Aj keď môžeme tvrdiť, že sa navzájom predpokladajú, nemôžeme zároveň tvrdiť, že sa navzájom determinujú. Luhmann ([2002] 2004 108, 109) preto konštatuje: „Štruktúry sa vyvíjajú len vďaka vlastným operáciám a ich vlastné štruktúry zasa determinujú operácie. [...] Štruktúry závisia od operácií, pretože operácie závisia od štruktúr.“[4]
To však neznamená, že operácie alebo stavy systému musia zodpovedať podmienkam existencie daného systému. Štruktúrne prepojenie dvoch systémov nikdy nevedie k ich zlúčeniu a následnej petrifikácii koordinácie príslušných operácií. Naopak, štruktúrne prepojenie dvoch systémov zaniká udalosťou, v ktorej toto prepojenie vzniklo. Štruktúrne prepojenie má teda charakter udalosti. Z toho vyplýva, že jedna udalosť môže byť potenciálne prvkom sociálneho systému v podobe komunikácie, ako aj prvkom psychického systému v podobe kognitívnej operácie. Selektivita psychického systému však funguje podľa radikálne iného modu ako selektivita sociálneho systému. Preto sa nedá vychádzať z kongruencie psychických a sociálnych procesov. To isté platí o selektivite rôznych sociálnych systémov.[5]
Štruktúrne prepojenie ako koncept chápeme ako komplement konceptu autopoiézy. Rozdiel spočíva v tom, že štruktúrne prepojenie operuje na úrovni štruktúr, autopoiéza na úrovni sebareprodukcie systémov. V oboch prípadoch zostáva autonómnosť systémov na úrovni produkcie ich vlastných prvkov, ako aj pri určovaní väzieb zachovaná. Štruktúrne prepojenie sa realizuje prostredníctvom bytia psychického systému v tomto médiu.
Literatúra
Luhmann, Niklas. [1984] 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. [2002] 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. Dirk Baecker. Heidelberg: Carl-Auer Systeme Verlag.
[1] Luhmann preberá tento pôvodne Maturanov pojem a vysvetľuje: „Ide teda o ,poiesis‘ v gréckom alebo prísne tradičnom zmysle ako o produkciu, výrobu nejakého diela, v kombinácii s ,auto‘, t. j. systém je vlastným dielom“ (Luhmann [2002] 2004, 112; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.). „Es geht also um „poiesis“ in einem griechisch oder traditional strengen Sinne als Produktion, Herstellung von einem Werk, kombiniert mit „auto", das heißt, das System ist sein eigenes Werk.“
[2] Tu treba uviesť, že v rámci operacionalistickej teórie sú štruktúry relevantné (účinné) iba v tom okamihu, keď systém operuje.
[3] V Maturanovom a neskôr Varelovom a Luhmannovom chápaní konceptu autopoiézy sa nehovorí o závislosti alebo nezávislosti od prostredia.
[4] „Die Strukturen [...] können nur durch die eigenen Operationen aufgebaut werden. [...] Die Strukturen können nur durch die eigenen Operationen aufgebaut werden, weil ie eigenen Strukturen wiederum die Operationen determinieren. [...] Die Strukturen sind auf Operationen angewiesen, weil die Operationen auf Strukturen angewiesen sind.“ (prel. R. M.).
[5] Aj tá istá komunikácia môže byť elementom viacerých sociálnych systémov bez toho, aby tým zanikla ich diferenciácia.