Referenčný pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Referential (en-GB)
- Bezugs-, referenziell (de)
- Référentiel (fr)
Explikácia pojmu
V logike a v lingvistike znamená referenčný odkazujúci; adjektívum je odvodené od substantíva referencia. Jazyk má referenčnú funkciu (por. Jakobson 1995), t. j. odkazuje na objekt, prípadne sám na seba (autoreferencia). Pojem referencia teda vyjadruje vzťah jazykových výrazov, ale aj celého textu či jeho časti k predmetu objektívnej mimojazykovej skutočnosti. V literárnej vede sa pojem referenčný používa v rôznych spojeniach; najčastejšie sa ním označuje text, ktorý odkazuje ku skutočnému svetu mimo textu (referenčný text), alebo ilúzia, ktorá naznačuje, že odkazovanie na vonkajší svet nezodpovedá skutočnosti (referenčná ilúzia).
Gérard Genette nazýva referenčný text v diele Fiction et diction (1991; Fikce a vyprávění, čes. 2007) pojmom „faktuálny“ (v zmysle ne-fikčný), ktorý je opakom fikčného textu (2007, 36). Príkladmi referenčného, respektíve faktuálneho textu sú novinový článok, historické dielo, cestopis, pamäti, ale aj autobiografia, ktorej referenčný status stojí na podmienke autentickosti a úprimnosti a na pravidle identity autora, rozprávača a hlavnej postavy (Montalbetti 2001, 44).
Problém referenčnosti je kľúčový na pochopenie fungovania fikčných a faktuálnych textov. Ich porovnanie z naratologického hľadiska je aj predmetom štúdie „Récit fictionnel, récit factuel“ („Vyprávění fikční a vyprávění faktuální“, 2007) z uvedenej knihy Genetta, ktorý konštatuje podobnosť naratívnych stratégií fikcie a ne-fikcie (36). Keďže v princípe neexistujú, ako to tvrdí John R. Searle, formálne diferenciačné znaky, ktoré by odlíšili fikčný (nereferenčný) text od faktuálneho (referenčného)[1] textu, odhliadnuc od paratextuálnych prostriedkov, ako je napríklad označenie žánru na obálke knihy, rozhovor s autorom textu a pod., je potrebné podľa Lubomíra Doležela skúmať pojem sveta.[2] Teoretik fikčných svetov Doležel zastával názor, že fikčné texty sú vyňaté z pravdivostného hodnotenia, a to ich odlišuje od referenčných textov (nazýva ich zobrazujúce texty alebo Z-texty)[3]. Dorrit Cohn charakterizuje fikciu v prvom rade ako „nereferenčný naratív“, čo znamená, že fikčné dielo nereferuje o skutočnom svete, ale samo si vytvára svet, o ktorom referuje (fikčný svet).[4] Referenčné naratívy sú považované za overiteľné (môžeme posúdiť ich pravdivostnú hodnotu) a neúplné (môžeme ich dodatočne doplniť), zatiaľ čo nereferenčné naratívy sú neoveriteľné a úplné (Cohnová 2009, 30). Nereferenčnosť fikcie[5] však nevylučuje možnosť jej referovania o aktuálnom svete, dôkazom čoho sú mnohé realistické romány. Genette považuje fikčný text za neprechodný („intransitif“) a zdôrazňuje, že prvky reality, ktoré chápe ako výpožičky, sa vo fikčnom texte menia na fikciu a majú funkciu „pseudo-reference, neboli označení bez označeného“ (2007, 28 – 29). Fikčný text tak podľa neho „nevede k žádné mimotextové skutečnosti“ (29). Fikčného Napoleona preto nemožno stotožniť so skutočnou historickou postavou.
Niektorí filozofi jazyka, naopak, pripúšťajú referenčnú funkciu fikcie. Searle považuje zmienky o menách skutočných osôb, miestach či udalostiach za „ne-fikčné prvky“, respektíve za „skutočné referencie“, podobne ako gnómy (správy vyjadrujúce isté videnie sveta) a niektoré výroky (2007, 67). Aj Doležel sa zmieňuje o prítomnosti výrokov vo fikčných textoch, ktoré vypovedajú o aktuálnom svete. Nazýva ich zobrazujúce odbočky (Z-odbočky) (2003, 40). Na rozdiel od Genetta si však myslí, že takéto výroky podliehajú pravdivostným podmienkam aktuálneho sveta a referujú aj o skutočnosti mimo textu, t. j. môžeme sa pýtať na ich pravdivosť.
V tejto súvislosti je relevantný aj pojem referenčná ilúzia (por. intencionálna ilúzia), ktorý zaviedol literárny teoretik a lingvista Michael Riffaterre v eseji s rovnomenným názvom „L’illusion référentielle“ („Referenčná ilúzia“, 1982; pôvodne vyšla v angličtine v časopise Columbia Review v roku 1978) na označenie spôsobu, akým vnímame skutočnosť pri čítaní poézie.[6] Podľa Riffaterra sa čitateľ domnieva, že literárne texty odkazujú na vonkajší svet, no v skutočnosti to tak nie je. Jediná referenčnosť, ktorú Riffaterre pripúšťa, sa vzťahuje na iné texty.
Referenčnou ilúziou sa zaoberal aj Roland Barthes v eseji „L’Effet de réel“ (1968; „Efekt reálného“, čes. 2006). Zamýšľal sa v nej nad účelnosťou zdanlivo nepodstatných detailov naratívneho textu (akým je napr. barometer vo Flaubertovej poviedke „Prosté srdce“), ktorého význam nespočíva iba v estetickom pôsobení na čitateľa, ale aj v navodení referenčnej ilúzie.[7]
Problémom referenčnosti v literatúre sa zaoberá napríklad kolektívna publikácia On Referring in Literature (O odkazovaní v literatúre, 1987), z novších diel monografia Aspects of Reference in Literary Theory (Aspekty referencie v teórii literatúry, 2017) Aliny Silvany Feley.
Literatúra
Barthes, Roland. 2006. „Efekt reálného.“ Prel. Tomáš Jirsa. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 10, 3: 78 – 81. Dostupné na: https://www.academia.edu/3567496/Roland_Barthes_Efekt_reálného_Leffet_de_réel_The_Reality_Effect [cit. 30. 11. 2021].
Barthes, Roland. [1982] 2015. „L’effet de réel.“ In Littérature et réalité, eds. Gérard Genette – Tzvetan Todorov, 81 – 90. Paris: Seuil.
Cohn, Dorrit. 1999. The Distinction of Fiction. Baltimore: The John Hopkins University Press.
Cohnová, Dorrit. 2009. Co dělá fikci fikcí. Prel. Milan Orálek – Veronika Klusáková. Praha: Academia.
Doležel, Lubomír. 1998. Heterocosmica: Fiction and Possible Worlds. Baltimore, Londýn: Johns Hopkins University Press.
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica: Fikce a možné světy. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Karolinium.
Doležel, Lubomír. 2008. Fikce a historie v období postmoderny. Praha: Academia.
Felea, Alina Silvana. 2017. Aspects of Reference in Literary Theory. Poetics, Rhetoric and Literary History. Frankfurt am Main: Peter Lang.
Flaubert, Gustave. [1877] 1958. Prosté srdce. Prel. Vendulka Tůmová. Praha: Československý spisovateľ.
Genette, Gérard. 1991. Fiction et diction. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2007. Fikce a vyprávění. Prel. Eva Brechtová. Praha: Theoretica – Ústav pro českou literaturu AV ČR.
Issacharoff, Michael – Anne Whiteside, eds. 1987. On Referring in Literature. Bloomington: Indiana University Press.
Jakobson, Roman. 1995. Poetická funkce. Prel. Miroslav Červenka – Milada Chlíbcová – Terezie Pokorná. Jinočany: H & H.
Montalbetti, Christine. 2001. „Fiction, réel, référence.“ Littérature 123: 44 – 55. Dostupné na: https://www.persee.fr/doc/litt_0047-4800_2001_num_123_3_1719 [cit. 28. 11. 2023].
Riffaterre, Michael. [1982] 2015. „L’illusion référentielle.“ In Littérature et réalité, eds. Gérard Genette – Tzvetan Todorov, 91 – 118. Paris: Seuil.
Searle, John R. 1979. „Logical Status of Fictional Discourse.“ In Expression and Meaning:
Studies in the Theory of Speech Acts, John R. Searle, 58 – 75. Cambridge: Cambridge University Press.
Searle, John R. 2007. „Logický status fikčního diskurzu.“ Prel. Josef Línek. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 1: 61 – 69. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20120523235240/http://aluze.cz/2007_01/07_Studie_-_Searle.pdf [cit. 24. 11. 2021].
[1] „Neexistuje žádná vlastnost nějakého textu, ať už syntaktická či sémantická, která by jej identifikovala jako fikční dílo“ (Searle 2007, 64).
[2] Doležel sa zaoberal problematikou dištinktívnych znakov fikcie a histórie na úrovni sveta: „Převedení problému fikce a historie z úrovně diskursu (textu) na úroveň světa znamená dotázat se, zda jsou možné světy historie a fikce funkčně a strukturně identické, či zde vykazují v těchto parametrech výrazné rozdíly“ (2008, 40). Rozdiel vidí predovšetkým v pravdivostných podmienkach: „Postupujeme ve Fregově duchu, když tvrdíme, že různé cíle poiesis a noesis si vyžadují dva různé druhy textu, jeden performativní – s příslušnou absencí pravdivostního hodnocení –, druhý konstativní – s nutností pravdivostního hodnocení“ (51; zvýraznené v origináli).
[3] „Rozdíl v pravdivostních podmínkách vysvětluje podstatný rozdíl v recepční historii zobrazujících a fikčních textů“ (Doležel 2003, 39).
[4]„Adjektivum nereferenční v definičním spojení ‚nereferenční naratív‘ je třeba upřesnit poněkud podrobněji. Znamená v první řade to, že samo fikční dílo vytváří svět, k němuž referuje, samotným tímto referováním“ (Cohnová 2009, 27 – 28; zvýraznené v origináli).
[5] „[...] mluvíme-li o nereferenčnosti fikce, nemyslíme tím, že fikce nemůže referovat ke skutečnému světu mimo textu, nýbrž že k němu referovat nemusí“ (Cohnová 2009, 29; zvýraznené v origináli).
[6] „Ale referenčná ilúzia ako taká je však modalitou vnímania tejto významovosti: gramatika verbálnych stereotypov o veciach tvorí pozadie, na ktorom postrehneme negramatickosť signalizujúcu prechod od mimézis k semióze. Fungovanie naddeterminácie jasne naznačuje, že básnický text je sebestačný: ak existuje vonkajšia referencia, neodkazuje na skutočnosť. Ani zďaleka. Jedinou vonkajšou referenciou je referencia na iné texty“ (Riffaterre [1982] 2015, 118; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). („Mais l’illusion référentielle, en tant qu’illusion, est la modalité de perception de cette signifiance : la grammaire des stéréotypes verbaux concernant les choses crée le fond sur lequel nous repérons l’agrammaticalité qui signale le passage de la mimésis à la sémiosis. Les fonctionnements de la surdétermination suggèrent clairement que le texte poétique est autosuffisant : s’il y a référence externe, ce n’est pas au réel – loin de là. Il n’y a de référence externe qu’à d’autres textes.“)
[7] „Podstata této iluze je tato: ‚reálno‘, odstraněno z realistické výpovědi jakožto denotační označované, se navrací jako označované konotační, neboť právě v momentu, kdy jsou tyto detaily pověřeny přímo denotovat reálné, nedělají nic jiného než to, že jej beze slova označují“ (Barthes 2006, 81).