Autorská intencia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Authorial intent, Author’s intention (en-GB)
- Autorintention (de)
- Intention de l’auteur (fr)
Explikácia pojmu
Pojem (autorská) intencia označuje zámer autora, ktorý riadi genézu diela. Je zosobnením myšlienky, že tvorca textu má privilegované postavenie na pochopenie jeho významu. S pojmom narába pri interpretácii diela predovšetkým literárna kritika či estetika, no značnú pozornosť venuje intencii ako takej aj filozofia.[1]
Pojem intencia je súčasťou literárnovedného diskurzu od čias klasickej rétoriky. Odkazuje na spôsob, akým má čitateľ čítať určitý text. Intencia môže byť explicitná alebo implicitná (napr. v prípade alegórie). Moderné chápanie intencie súvisí okrem iného s Proustovou kritikou uplatňovania pozitivistického prístupu k textu u literárneho kritika 19. storočia Charlesa Augustina Saint-Beuva v posmrtne vydanej zbierke esejí Contre Saint-Beuve (1954; Eseje: Zamyšlení nad Sainte-Beuvem, čes. 1996). Literárna kritika pod vplyvom pozitivizmu dlho stotožňovala autorskú intenciu so zmyslom diela, a tým pripisovala jeho autorovi postavenie autority, ktorá má priniesť náležité pochopenie. Dominantné literárne prúdy v 20. storočí (New Criticism, štrukturalizmus, formalizmus) však relevanciu autorskej intencie odmietali, pretože okrem iného symbolizovala hodnoty, ktoré zaznávali (buržoázia, kapitalizmus a i.). Ich predstavitelia preto svoju pozornosť zamerali výlučne na textovú analýzu (Compagnon 2006, 47 – 49).
Medzi prvých literárnych kritikov, ktorí spochybnili dôležitosť autorskej intencie, patrili predstavitelia New Criticism William K. Wimsatt a Monroe C. Beardslay. V eseji „The Intentional Fallacy“ ([1946] 1954; „Intencionální klam“, čes. 2004) označili intenciu za ilúziu. Radikálne stanovisko voči autorovi a intencii zaujal aj Roland Barthes v článku „La mort de l’auteur“ (1967; „Smrt autora“, čes. 2006), ktorý vyšiel najskôr v angličtine v časopise Aspen a v roku 1968 vo francúzštine v časopise Manteia. Okrem toho, že Barthes v ňom deklaroval smrť autora, načrtol aj jeho dominantné postavenie v prístupe tradičnej literárnej kritiky[2] k interpretácii literárnych diel a zakorenenosť v kultúrnych štruktúrach. Barthes svoj antiintencionalistický postoj vyjadril už skôr v zbierke esejí Sur Racine (O Racinovi, 1963), ktorá podnietila polemiku medzi ním a Raymondom Picardom, odborníkom na dielo Jeana Racina. I keď Barthes svojou tézou o smrti autora narazil na odpor, jeho uvažovanie o autorskej intencii, ktoré doviedol do krajnosti postštrukturalizmus (napr. Derridova dekonštrukcia), malo zásadný vplyv na ďalší vývin literárnej kritiky. Autora totiž nahradil autoritou textu,[3] čím poukázal na perspektívu čitateľa a možnosti interpretácie literárneho diela.[4] V podobnom duchu ako Barthes chápal autora aj Michel Foucault, ktorý v prednáške „Qu’est-ce qu’un auteur ?“ (1969; „Co je to autor?“, čes. 1994) zdôrazňoval jeho neprítomnosť v texte.[5] Vo filozofii zastával antiintencionalistický názor Hans-Georg Gadamer. V diele Wahrheit und Methode. Grundzüge einer philosophischen Hermeneutik (1960; Pravda a metoda I: Nárys filosofické hermeneutiky, čes. 2019) v súvislosti s interpretáciou textu konštatoval, že význam textu sa nevyčerpáva intenciou autora, pretože každá interpretácia je kontextová (Compagnon 2006, 66).
Zástancom názoru, že autorská intencia je na interpretáciu diela, naopak, nevyhnutná, bol napríklad americký literárny kritik Eric D. Hirsch, ktorý kritizoval Gadamerovu teóriu interpretácie a moderné hermeneutické myslenie. V diele Validity in Interpretation (Platnosť v interpretácii, 1967) Hirch stotožnil intenciu s meaning, t. j. s významom, ktorý je v texte objektívne daný a nemenný, a odlíšil ju od significance, t. j. od zmyslu, respektíve od vzťahu čitateľa k textu (1967, 8), ktorý je variabilný. Zatiaľ čo rekonštrukcia významu je podľa neho cieľom interpretácie, orientácia na zmysel (osobnosť autora, literárny a kultúrny kontext a pod.) je predmetom kritiky.
Zmierlivý postoj k autorskej intencii načrtol Umberto Eco. V knihe Les limites de l’interprétation (1990; Meze interpretace, čes. 2004) definoval tri typy hermeneutickej intencie: intention auctoris (intencia autora), intention lectoris (intencia čitateľa) a intention operis (intencia diela), ktorými sa snažil rozložiť zložky interpretácie (Eco 2004, 59). Ako však konštatuje Antoine Compagnon, jeho pojmoslovie implicitne zastieralo nevyhnutný návrat autorskej intencie do literárnej teórie, pretože pripisovalo intenciu tomu, čo ju nemá, t. j. textu (2006, 89).
V súčasnosti možno vidieť význam autorskej intencie vo svetle postavenia fikcie vo vzťahu k referenčným naratívom. Autorská intencia totiž podľa Christine Montalbetti predstavuje dôležitý identifikátor správnej interpretácie diela vzhľadom na tvrdenie amerického filozofa jazyka Johna Searla o tom, že „neexistuje žádná vlastnost nějakého textu, ať už syntaktická či sémantická, která by jej identifikovala jako fikční dílo“ (2007, 64).[6] Intencia musí byť zrejmá z paratextových prostriedkov, akým je napríklad uvedenie žánru na obálke knihy („román“), publikovanie diela v edícii vydavateľstva zameranej výlučne na beletriu alebo vyjadrenie autora naznačujúce či potvrdzujúce imaginárny charakter diela (Montalbetti 2001, 231). Ani fikčná intencia (zámer autora potvrdzujúci fikčný status diela) však nie je vždy zárukou adekvátneho fungovania fikčného mechanizmu, ako to dokazuje okrem iného recepcia diela Marbot (1981; Marbot, čes. 2002) nemeckého spisovateľa Wolfganga Hildesheimera, ktoré bolo čitateľsky prijaté ako biografia intelektuála a kritika umenia Andrewa Marbota zo začiatku 19. storočia, no v skutočnosti išlo o vymyslený príbeh.[7]
Literatúra
Anscombe, Gertrude E. M. 1957. Intention. Oxford: Blackwell.
Barthes, Roland. 1963. Sur Racine. Paris: Éditions du Seuil.
Barthes, Roland. [1968] 1984. „La Mort de l’auteur.“ In Le bruissement de la langue. Essais critiques IV, Roland Barthes, 63 – 69. Paris: Seuil.
Barthes, Roland. 2006. „Smrt autora.“ Prel. Tomáš Jirsa. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 10, 3: 75 – 77. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci. Dostupné na: https://monoskop.org/images/d/de/Barthes_Roland_1968_2006_Smrt_autora.pdf [cit. 22. 6. 2023].
Cohn, Dorrit. 1999. The Distinction of Fiction. Baltimore: The John Hopkins University Press.
Cohnová, Dorrit. 2009. Co dělá fikci fikcí. Prel. Milan Orálek – Veronika Klusáková. Praha: Academia.
Compagnon, Antoine. 1998. Le démon de la théorie. Paris: Seuil.
Compagnon, Antoine. 2006. Démon teórie. Prel. Jana Truhlářová. Bratislava: Kalligram.
Eco, Umberto. 1990. The Limits of Interpretation. Bloomington and Indianapolis: Indiana University Press.
Eco, Umberto. 2004. Meze interpretace. Prel. Ladislav Nagy. Praha: Karolinum.
Foucault, Michel. 1969. „Qu’est-ce qu’un auteur ?“ Bulletin de la Société française de philosophie 63, 3: 73 – 104.
Foucault, Michel. 1994. „Co je to autor?“. In Diskurs, autor, genealogie, prel. Petr Horák, Michel Foucault, 41 – 73. Praha: Svoboda.
Gadamer, Hans-Georg. 1960. Gesammelte Werke, Band I. Hermeneutik I. Wahrheit und Methode. Grundzüge einer philosophischen Hermeneutik. Tübingen: Mohr Siebeck.
Gadamer, Hans-Georg. 2019. Pravda a metoda I: Nárys filosofické hermenutiky. Prel. David Mik. Praha: Triáda.
Genette, Gérard. 1991 Fiction et diction. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2007. Fikce a vyprávění. Prel. Eva Brechtová. Praha: Theoretica – Ústav pro českou literaturu AV ČR.
Hildesheimer, Wolfgang. [1981] 2002. Marbot. Prel. Anita Pelánová. Praha: Paseka.
Hirch, Eric D. 1967. Validity in Interpretation. New Haven – London: Yale University Press.
Montalbetti, Christine. 2001. La fiction. Paris: Flammarion.
Proust, Marcel. [1968] 1996. Eseje: Zamyšlení nad Sainte-Beuvem. Olomouc: Votobia.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction?. Paris: Éditions du Seuil.
Searle, John R. 1979. „Logical Status of Fictional Discourse.“ In Expression and Meaning: Studies in the Theory of Speech Acts, John R. Searle, 58 – 75. Cambridge: Cambridge University Press.
Searle, John R. 2007. „Logický status fikčního diskurzu.“ Prel. Josef Línek. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné, 1: 61 – 69. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20120523235240/http://aluze.cz/2007_01/07_Studie_-_Searle.pdf [cit. 20. 11. 2023].
[1] Príkladom je priekopnícka kniha britskej filozofky Gertrude E. M. Anscombe Intention (Intencia, 1957).
[2]„Obraz literatury, který můžeme najít v běžné kultuře, je tyransky zaměřen na autora, jeho osobnost, jeho historii, jeho záliby a vášně [...]“ (Barthes 2006, 75).
[3] „Moderní spisovatel, který pohřbil autora, již nemůže na základě patosu svých předchůdců uvěřit, že jeho ruka je příliš pomalá pro jeho myšlenky či vášeň, a že proto nutně musí toto zpoždění zdůrazňovat a ‚pracovat‘ donekonečna na své formě; pro něj naopak ruka, zbavena veškerého hlasu a nesena pouhým gestem zápisu (a ne výrazu), vyznačuje prostor bez původu – nebo alespoň prostor, který nemá jiný původ než řeč samu, řeč, která zpochybňuje veškerý původ“ (Barthes 2006, 76).
[4] „[...] víme, že pro budoucnost psaní je nezbytné zvrátit jeho mýtus: zrození čtenáře musí být zaplaceno smrtí Autora“ (Barthes 2006, 77).
[5] Foucault zdôvodňuje neprítomnosť autora v texte napríklad, keď hovorí: „[...] ten vztah psaní a smrti se také projevuje tím, že ustupuje do pozadí individuální charakter píšícího subjektu: píšící subjekt všemi překážkami, které klade mezi sebe a to, o čem píše, mate všechny znaky své zvláštní individuality: znakem spisovatele je jen jedinečnost jeho nepřítomnosti: ve hře psaní musí dodržovat roli smrti“ (1994, 45).
[6] V podobnom duchu sa vyjadrili Gérard Genette a Dorrit Cohn. Pri komparácii dvoch typov naratívov, fikčného a faktuálneho, Genette prichádza k záveru, že kategórie považované za typicky fikčné sú priepustné (2007, 65), zatiaľ čo Cohn konštatuje, že „žádný z nástrojů – distinktivních příznaku – neobstojí, zkusíme-li jeho ostrost v hraničních pásmech. Tam, kde fikční a faktuální vyprávění do sebe navzájem pronikají a užívají technik, způsobů a strategií toho druhého“ (2009, 228 – 229).
[7] Dielo analyzovala Cohn aj Schaeffer. Cohn označila román za prototyp nového literárneho žánru – „historizovanej fikčnej biografie“ (Schaeffer 1999, 143).