Román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Novel (en-GB)
- Roman (de)
- Roman (fr)
Explikácia pojmu
Román je polymorfný naratívny žáner nejasného pôvodu zvyčajne väčšieho rozsahu a značnej epickej šírky, ktorého konštitutívnym znakom je absencia pravidiel a neustála formálna inovácia.
Slovo pochádza z ľudovej latinčiny: romanice znamenalo „rozprávať ako Riman“. Výrazom mise en roman sa v 12. storočí označujú texty pôvodne v osemslabičnom verši, neskôr v próze, napísané v dialektoch starej francúzštiny. Pomenovanie implikuje fiktívnosť, na rozdiel od faktuálneho svedectva, životopisu a pod. Súčasne akcentuje sekulárny charakter výpovede, v protiklade k sakrálnym textom písaným po latinsky. V porovnaní so žánrami rozširovanými ústnym podaním (napr. hrdinský spev) predpokladá román individuálneho recipienta zameraného na fiktívny príbeh postáv, ktorý si neskôr všíma aj formálnu stránku, teda spôsob stvárnenia príbehu. Dnešný význam získava slovo v 17. storočí, súčasne však s pejoratívnymi konotáciami, ktoré pretrvávajú aj v 18. storočí, keď sa román odsunie na perifériu literárneho záujmu. Svoju pozíciu si román posilní v 19. storočí, čo súvisí so začiatkami budovania demokratických spoločensko-politických systémov: na dlhé obdobie sa stane dominantným žánrom s viacerými žánrovými variantmi, a to aj napriek ohlasovanej „kríze“ (Raimond 1966) v polovici 20. storočia.
Teoretické uchopenie románu je pomerne zložité. Kým niektorí odborníci definujú dejovo komplexnejší román v opozícii s novelou alebo poviedkou, t. j. kratšími naratívnymi žánrami, iní vychádzajú z jeho pôvodu. Ten nie je celkom jasný: román, ktorého korene siahajú do staroegyptského písomníctva, je dedičom mýtu a eposu, pričom sa chápe ako transformácia, respektíve deformácia, ergo neprípustná degradácia eposu. Prvá známa poetika (Aristoteles 2008) román nespomína, ale Aristoteles, rozoznávajúci mimesis a diegesis ako dva spôsoby zobrazovania (dramatický, naratívny) a dva druhy látky, respektíve zobrazovaného obsahu (vysoký, nízky), otvára cestu na uvažovanie o románe. Jeho klasifikácia žánrov, spočívajúca na estetických a na etických princípoch, špecifikuje žánre vysoké a nízke a striktne ich od seba oddeľuje, čo platí aj v období klasicizmu. V koncepcii antického filozofa niet zmienky o nízkom naratívnom žánri, označenom ako paródia (por. náčrt). Románu, ktorý tematizuje vysoké spolu s nízkym a pri zobrazovaní kombinuje mimesis i diegesis, by sme symbolicky mohli vyčleniť miesto uprostred načrtnutej schémy.
Zakreslenie románu do prvej známej klasifikácie žánrov naznačuje, že román búra bariéry a nerešpektuje poriadok. Pohybuje sa na pomedzí, „svojvoľne“ ako „dobyvateľ, ktorého jediným zákonom je neustále rozširovanie územia“[1] (Robert 1972, 14; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M.), prekračuje rozhrania, absorbuje impulzy z ostatných žánrov, rôzne ich imituje a kombinuje, deformujúc a parodujúc postupy uzavretých žánrov. Nie je preto možné jednoznačne vymedziť dištinktívne črty tohto otvoreného slobodného žánru, ktorému „nič nebráni využiť na vlastné ciele opis, rozprávanie, drámu, esej, komentár, monológ [...] ani „byť, tak ako sám chce, postupne alebo súčasne, bájkou, príbehom, idylou, rozprávkou, kronikou, eposom“[2] (14). Znevažovanie, respektíve odmietanie románu v istých historických obdobiach a formách spoločenského zriadenia vyplýva zo samotnej podstaty románu ako hybridného žánru. Tak napríklad v prísne hierarchizovanej spoločnosti, akou bola francúzska spoločnosť 17. storočia, sa tento slobodomyseľný outlaw žáner považoval za nečistú zmes, za kríženca s postavením „nemanželského dieťaťa“ (bâtard). Pripisovali mu dokonca schopnosť kaziť mravy: „Cnostné dievča nikdy nečítalo romány“[3], prízvukuje Jean-Jacques Rousseau, paradoxne, v predslove Julie ou la Nouvelle Héloïse (Julie alebo Nová Héloïse, 1761), románu, ktorý otvára cestu od osvietenskej literatúry k romantizmu. K postupnému posunu románu z literárnej periférie do literárneho epicentra dochádza až pri prechode spoločnosti na demokratický režim. Práve vtedy môže tento par excellence intertextuálny (Doody 1997, 144) žáner prijímať všetky možné vplyvy, citlivo reagovať na podnety, osvojiť si „čoraz širšie oblasti ľudskej skúsenosti“, zobrazovať ich tak, ako to robí „moralista, historik, teológ, ba dokonca i filozof a vedec“[4] (Robert 1972, 14). Román preto úzko súvisí s demokraciou a neznáša sa s totalitnými režimami: Milan Kundera ho dokonca nazýva antitotalitným žánrom (Kundera 1986, 25). Umelecky hodnotný román kritizuje, ironizuje, spochybňuje, relativizuje dobovú doxu a kladie vždy nové a nové otázky: nie je potvrdením spoločenského poriadku ani vyjadrením súhlasu s bytím, ale výrazom nepokoja z bytia. Neukazuje to, čo vo svete funguje, ale, naopak, spôsobom sebe vlastným – prostredníctvom fikcie, príbehu, obrazov – naznačuje problémové aspekty spoločnosti a ľudskej existencie. Romány odjakživa vyvolávali nevôľu moci, ba niekedy aj priamy zásah vládnucich vrstiev do umeleckej slobody. Napríklad Lady Chatterley’s Lower (Milenec Lady Chatterleyovej, slov. 2019) Davida Herberta Lawrenca, ktorého prvá verzia vznikla v roku 1926, vyvolal v anglofónnych krajinách taký škandál, že v necenzurovanej podobe vyšlo dielo najprv v Paríži (1929), v Londýne a New Yorku až o tridsať rokov neskôr. Flaubertova Madame Bovary (1857; Pani Bovaryová, slov. 1976), ale aj Houellebecquova Plateforme (2000; Platforma, slov. 2018), vydaná takmer o stopäťdesiat rokov neskôr, sa stali predmetom súdnych sporov, čo len potvrdzuje silu románovej výpovede a neistotu moci zoči-voči románu.
Francúzska teoretička, germanistka Marthe Robert vychádza pri uvažovaní o románe z konceptu Sigmunda Freuda rodinný román, Familienroman (Freud 1909, 65 – 68), označujúceho postoj dieťaťa, ktoré je v istej fáze vývinu sklamané z vlastných rodičov, preto si vymýšľa ideálny rodinný príbeh. Táto fabulácia, podľa Robertovej možno hlavný prameň literárnej tvorby, je častou vedomou či nevedomou výstužou románov. Na základe presvedčivých analýz predkladá literárna vedkyňa zaujímavú typológiu žánru odvodenú z dvoch archetypov: nemanželského dieťaťa a najdúcha. Kontúry nemanželského dieťaťa, ktoré sa dennodenne musí konfrontovať s krutou skutočnosťou, vpisujú do románov tzv. oidipovskí autori. Patrí k nim napríklad Honoré de Balzac, modelujúci postavy činorodých odvážnych mladíkov v konflikte so svetom, ktorý chcú dobyť. Ich úsilie, prirovnávané k oidipovskému údelu, je poznávaním sveta i sebapoznávaním. Iné romány vytvárajú tzv. predoidipovskí autori (napr. Franz Kafka či Samuel Beckett): rozvíjajú archetyp nájdeného dieťaťa, pohybujúceho sa vo vysnívanom svete predstáv a ideálov. Robertovej pohľad na román dodnes inšpiruje ženevskú kritickú školu, čiastočne i niektorých francúzskych teoretikov: napríklad v reakcii na Freudov koncept prichádza Pierre Bayard s označením rodičovský román, roman parental (Bayard 1990, 31), ktorý nazerá na fabuláciu z rodičovskej perspektívy.
Romány majú predovšetkým estetickú funkciu, súčasne však i ciele kognitívne, eventuálne etické, dokumentárne, didaktické, filozofické a i.
Tradične sa romány rozdeľujú najmä podľa dominantnej témy (napr. ľúbostný, dobrodružný, detektívny, historický, vojnový, rodinný, generačný, mravný, vedecko-fantastický s utopickým a dystopickým variantom a i.), ale aj podľa tvorivej metódy (napr. realistický, naturalistický, moderný, postmoderný, tzv. nový román a i.) a kompozičných postupov (reportážny, román-kronika, román-rieka, epištolárny, pikareskný, introspektívny, t. j. zameraný na psychológiu postavy), eventuálne na prostredie (napr. mestský román, regionálny román, vidiecky román, román rodnej hrudy a i.), podľa cieľovej skupiny (dievčenský román, ženský román, román pre deti a mládež, populárny román a pod.), tónu (humoristický, satirický), dominantného zámeru pri spracovaní témy (didaktický, filozofický, politický, výchovný, tézový a i.). Zaradiť román do niektorej z kategórií nie je vždy jednoznačne možné: ten-ktorý text často zodpovedá súčasne kritériám viacerých žánrových foriem: napríklad romány Alexandra Dumasa staršieho sú historicko-dobrodružné; Les Liaisons dangereuses (1782; Nebezpečné známosti, čes. 2013) Choderlosa de Laclosa sú epištolárnym a voľnomyšlienkárskym románom a súčasne kritikou dobových mravov; Soumission (2015; Podvolenie, slov. 2021) Michela Houellebecquea je predovšetkým politická fikcia parodizujúca dekadentný román; American Psycho (1991; Americké psycho, čes. 2007) Breta Eastona Ellisa je thriller a ostrá kritika americkej spoločnosti; The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman (1759 – 1767; Život a názory blahorodého pana Tristrama Shandyho, čes. 2014) Laurenca Sterna je parodický román, karikatúra britskej spoločnosti a zároveň prvý „antiromán“; humoristický román Osudy dobrého vojáka Švejka (1921 – 1923) Jaroslava Haška je ostrou spoločenskou satirou a súčasne pikareskným románom; Tisícročná včela (1979) Petra Jaroša je generačný román a rodinná sága; Jozef Mak (1933) Jozefa Cígera-Hronského je spoločensko-psychologický román a i.
Na metodologické uchopenie románu sa tradične využívajú pojmy binárnej opozície fabula a sujet, označujúce dve pomyslené roviny románu. Fabulou nazývame udalosti vytvárajúce príbeh, ktoré sú usporiadané v časovom a príčinnom slede, sujetom zas spôsob usporiadania fabuly. Súčasťou fabuly a sujetu sú postavy a chronotop, t. j. časopriestor, v ktorom sa príbeh postáv odohráva: ide o základné románové kategórie, ku ktorým v sujetovej rovine pristupuje aj významná kategória rozprávača, sprostredkujúca príbeh z určitej perspektívy a určitým spôsobom.
Najstarší románový typ predstavujú antické romány, považované za encyklopédie žánrov: známe sú diela starogréckych autorov (Charitón, Xenofón Efezský, Achilleus Tatios), z rímskych románov sú najvýznamnejšie Apuleiove Metamorfózy a Petroniov Satyrikon (Satyrikon, zbytky latinského románu, čes. 2023). Za prvý novodobý román sa považuje Gendži Monogatari zo začiatku 11. storočia, emblematický text japonskej literatúry, bez výraznejšieho vplyvu na európsky román. Na starom kontinente vznikajú romány v 12. storočí: za prvý sa považuje Roman d’Alexandre (Román o Alexandrovi, cca 1135) Albérica de Pisançona, pozostávajúci zo sto piatich oktosylabov a napísaný vo franko-provensálčine; známy je aj veršovaný Roman de Brut (Román o Brutovi, 1155) v normandskom dialekte, no najmä tzv. artušovské romány Chrétiena de Troyes o kráľovi Artušovi a jeho rytieroch okolo okrúhleho stola z rokov 1170 – 1190. Neskôr sa na území dnešného Francúzska a Nemecka rozvíjajú veršované dobrodružné romány (autorov, ako napr. Hartmann von Aue, Wolfram von Eschenbach a i.), rytierske romány o hrdinských činoch a kurtoázne (dvorské) romány tematizujúce idealizovanú lásku. S rozvojom miest sa objavujú stredoveké alegorické a didaktické romány, napríklad v 13. storočí Roman de la Rose (Román o ruži). Rozmach románu je spätý s rozvojom kníhtlače, keď sa v Nemecku objavujú tzv. Volksbücher, knihy ľudového čítania. Medzníkom vo vývine žánru sú kanonické texty Françoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagurel (1532 – 1564; Gargantua a Pantagruel, čes. 1979) a Miguela de Cervantesa El ingenioso hidalgo Don Quixote de la Mancha (1605 – 1615; Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, slov. 1975, 1982, 2021). Svojimi spoločensko-kritickými, parodickými, na svoju dobu ikonoklastickými výpoveďami nadväzuje francúzsky aj španielsky autor na komickú tradíciu stredovekých fabliaux. Táto tradícia pretrváva v európskej románovej produkcii dlhší čas: možno do nej zahrnúť napríklad Scarronov Le Roman comique (Komický román, 1649 – 1657), pikareskný román Der abenteuerliche Simplicissimus (1669; Dobrodružný Simplicius Simplicissimus: kronika třicetileté války, čes. 1976) Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshausena. Druhá románová línia, akcentujúca krásu výrazu, sa odvoláva na kurtoáznu tradíciu a étos rytierskych románov: zastupujú ju rozsiahle heroicko-galantné, pastierske a sentimentálno-heroické barokové romány, ako napríklad Clélie (Klélia, 1554 – 1560) pani Scudéryovej či konvenčná pastorála Honoré d’Urfého Astréei (1632 – 1633; Nová Astrea, čes. 2017), ktorá sa okamžite stáva predmetom paródie Charlesa Sorela v diele Antiroman ou le berger extravagant (Antiromán alebo extravagantný pastier, 1633). Klasicizmus, s vyhraneným estetickým kánonom vychádzajúcim z karteziánskeho poriadku a racionality, nežičí románu. Výnimkou je La Princesse de Clèves (1678; Kňažná de Clèves, slov. 1969) Madame de La Fayettovej. V 18. storočí obe tendencie postupne splynú, pričom sa objavujú aj prvé pokusy o inovovanie žánru, ako napríklad Jacques le Fataliste (1769; Jakub Fatalista, čes. 1956) Denisa Diderota. Vychádzajú epištolárne romány: napríklad Montesquieuove Les Lettres persanes (1721; Perské listy, čes. 1989); Die Leiden des jungen Werthers (1774; Utrpenie mladého Werthera, slov. 2020) Johanna Wolfganga Goetheho; Les Liaisons dangereuses (1782; Nebezpečné známosti, slov. 2013) Choderlosa de Laclosa. Ďalej sú to výchovné romány, ako napríklad Émile ou de l’éducation (1762; Emil alebo o výchove, slov. 2002) z pera Jeana-Jacquesa Rousseaua; Bildungsroman s názvom Geschichte des Agathon (Agatonov príbeh, 1766) Christopha Martina Wielanda, filozofické a voľnomyšlienkárske romány, ako napríklad na svoju dobu škandalózne texty markíza de Sada, na Cervantesa nadväzujúce pikareskné romány a romány, ktoré v období racionalizmu kladú dôraz na emocionálne stránky bytia, ako napríklad vyššie spomínaný Rousseauov román Julie alebo Nová Héloïse alebo Goetheho Utrpenie mladého Werthera. V 18. storočí sa román prudko rozvíja i vo Veľkej Británii: vychádza Robinson Crusoe (1719; Robinson Crusoe, čes. 2022) Daniela Defoea; utopistický román a cestopisná paródia Gulliver’s Travels (1762; Guliverove cesty, slov. 2023) Jonathana Swifta; experimentálny román The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman (1759 – 1767; Život a názory blahorodého pana Tristrama Shandyho, čes. 2014) Laurenca Sterna; epištolárne romány Samuela Richardsona, ako napríklad Clarisse or the History of a Young Lady (Klarisa alebo príbeh mladej dámy, 1747 – 1761) a i.
Pomerne dlho marginalizovaný žáner sa presadí naplno v 19. storočí. Predovšetkým vo Francúzsku, kde otvorenosť a adaptabilnosť slobodného žánru, moderného meštiackeho eposu (Hegel 1953, 131), korešponduje s otvárajúcou sa spoločnosťou, ašpirujúcou na demokraciu a slobodu pre všetkých. Romantizmus, zdôrazňujúci význam jednotlivca, ktorého nosnými žánrami je poézia a dráma, je stimulom na rozvoj autobiografického románu; ten často mapuje súčasne i dobový kontext, ako napríklad La Confesssion d’un enfant du siècle (1836; Zpověď dítěte svého věku, čes. 2015) Alfreda de Musseta. Vychádzajú romány tematizujúce umelca, napríklad Novalisov nedokončený Heinrich von Ofterdingen (1802; Modrý květ, čes. 1940), fantastické romány E. T. A. Hoffmanna, napríklad Die Elixiere des Teufels (Diablove elixíry, 1815) alebo Lebensansichten des Katers Murr (1820; Život nie je pre kocúra, slov. 1966), ako aj spoločenské romány (texty George Sandovej a niektoré romány Victora Huga). So zrodom nového typu čitateľa sa rozvíjajú rôzne druhy populárnych románov vychádzajúcich niekedy na pokračovanie: ide najmä o román ľúbostný, dobrodružný (napríklad romány Rudyarda Kiplinga), dobrodružno-historický či historický, napríklad romány Waltera Scotta ako Ivanhoe (1819; Ivanhoe, čes. 2003); romány Alexandra Dumasa staršieho Les trois Mousquetaires (1844; Traja mušketieri, slov. 2014); Le Conte Monte Christo (1844 – 1846; Gróf Monte Christo, slov. 1944) a i., anglické gotické romány Ann Radcliffovej, ale aj ich paródie, ako napríklad romány Jane Austenovej a i. Popularite sa tešia detektívne romány, ktorých predstaviteľmi sú napríklad Eugène Sue a Edgar Allan Poe, ale aj vedecko-fantastické či utopické romány Julesa Verna, ako aj romány sestier Brontëových, napríklad Jane Eyre (1847; Jana Eyrová, slov. 1964) Charlotty Brontëovej a tiež americké dobrodružné romány Jacka Londona. Aj mnohé romány tohto obdobia je ťažké zaradiť do niektorej z menovaných poddruhov či kategórií, pretože často ide o kombináciu tematických prvkov i postupov: spomeňme za všetky napríklad francúzske alebo anglické dobrodružno-historické romány, kriticko-satirický román Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Мёртвые души (1842 – 1846; Mŕtve duše, slov. 2020), Puškinov veršovaný román Евгений Онегин (Eugen Onegin, 1823 – 1831) a i.
Približne od druhej tretiny 19. storočia prežíva emblematický žáner meštiackej spoločnosti zlatý vek. Vo Francúzsku sa jeho rozvoj spája s Honoré de Balzacom, „otcom“ tradičnej, tzv. balzakovskej románovej formy a historiografom, usilujúcim sa zachytiť svet v celistvosti. Autor románov rozsiahleho voľného cyklu La Comédie humaine (Ľudská komédia, 1828 – 1849) venuje pozornosť všetkým základným komponentom románu: modeluje postavy-typy späté s detailne vykresleným prostredím, ukazuje ich v interakcii s ďalšími postavami, pričom ich príbehom, sprostredkovaným chronologicky a lineárne tzv. vševediacim rozprávačom, nechýba rozuzlenie. Autor, známy dynamickými opismi, naznačujúcimi vývin deja, ktorý vytvára „efekt reality“ (Barthes 1968), sa považuje za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov realizmu.[5] Ako tvorivá metóda sa realizmus presadí približne v rovnakom čase aj v Európe a v Rusku, kde vychádzajú kanonické realistické romány: Война и миръ (1865 – 1869; Vojna a mier, slov. 2017) a Анна Каренина (1877; Anna Kareninová, slov. 1960) Leva Nikolajeviča Tolstoja; Отцы и Дети (1862; Otcovia a deti, slov. 2009) Ivana Sergejeviča Turgeneva; Обломов (1858; Oblomov, slov. 2014) Ivana Alexandroviča Gončarova a z pohľadu vývinu a transformácie žánru mimoriadne významné diela Fjodora Michajloviča Dostojevského Преступление и наказание (1866; Zločin a trest, slov. 2014), Идиот (1868; Idiot, slov. 2014); vrcholný, psychologicko-filozofický román s detektívnou zápletkou Братья Карамазовы (1879; Bratia Karamazovci, slov. 2005). Román-zrkadlo – ako nazýva realistický román Stendhal v úvode Le Rouge et le Noir (1830; Červený a čierny, slov. 2000) – s väčším či menším dôrazom na psychológiu postáv rozvíja vo Veľkej Británii autorka známa pod pseudonymom George Eliot, ako aj Charles Dickens, autor diel, ako napríklad The Adventures of Oliver Twist (1837 – 1839; Príhody Olivera Twista, slov. 2012), David Copperfield (1849; David Copperfield, čes. 2015) a i.; William Makepeace Thackeray, okrem iného autor románu The History Of Pendennis (1848 – 1850; Pendennis, čes. 1960) a ďalší. Vo Francúzsku sa presadí Gustave Flaubert, známy mimoriadne vysokými nárokmi na štýl, Alphonse Daudet, Guy de Maupassant, bratia Jules a Edmond Goncourtovci: poslední menovaní preberajú niektoré podnety naturalistického románu tak, ako ho definuje teoretik naturalizmu Émile Zola v Le Roman expérimental (Experimentálny román, 1880), autor rozsiahleho románového cyklu-scientistického experimentu Les Rougon-Macquart : l’histoire naturelle et sociale d’une famille sous le Second Empire (Rougon-Macquartovci: prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny počas Druhého cisárstva, 1871 – 1893). Postupy realizmu inšpirujú aj viacerých autorov 20. storočia v Európe (Romain Rolland, Anatole France, Theodor Fontane) i Amerike – napríklad John Steinbeck, ktorý sa okrem iného preslávil ako autor The Grapes of Wrath (1939; Ovocie hnevu, slov. 1947), Ernest Hemingway a jeho A Farewell to Arms (1929; Zbohom zbraniam, slov. 2016) či Henry James s The American (Američan, 1877) – a to napriek rozmáhajúcej sa tendencii formálne inovovať žáner. Úsilie obnoviť románovú formu súvisí s rozvojom dobového vedeckého poznania, najmä Saussurovho učenia o jazyku, Freudovej psychoanalýzy s objavením nevedomia, Einsteinovej teórie relativity či Planckovej kvantovej teórie. Prvé výraznejšie pokusy o revidovanie koncepcie a tvaru románu-zrkadla sa objavujú už na konci 19. storočia vo Francúzsku, keď Joris-Karl Huysmans v dekadentnom románe so signifikantným názvom À Rebours (Naopak, 1884) reaguje na Zolov naturalistický román a André Gide vydáva Les Cahiers d’André Walter (Zápisky Andrého Waltera, 1891), pokus o román v románe. O najvýznamnejšiu inováciu románového tvaru sa však zaslúžia Marcel Proust, James Joyce a Franz Kafka. Proustov románový cyklus À la recherche du temps perdu (1913 – 1927; Hledání ztraceného času, čes. 2012), zaznamenávajúci prostredníctvom personálneho rozprávača individuálnu skúsenosť mimovoľného vybavovania spomienky a jej premeny na zmyslový zážitok, akási intelektuálna odysea rozprávača, je zároveň príbehom tvorby, písania. „Fenomenologický román“, ktorý filtruje skutočnosť cez subjektívne vedomie, s novátorskou rozprávačskou stratégiou, má pomerne pevnú konštrukciu „katedrály“ s centrálnym príbehom ako hlavnou loďou a vedľajšími príbehmi. Vyznačuje sa však modifikovanými románovými kategóriami: postavy, nejasné unikajúce siluety, ktoré poznačilo plynutie času, majú veľmi málo spoločného s balzacovskými podrobne vykreslenými postavami-typmi, pripomínajúcimi ľudí a posúvajúcimi dej; časopriestor tvorí len malý výsek parížskej aristokratickej society zo začiatku 20. storočia. K formálnej obnove žánru prispieva v rovnakom čase Ír James Joyce, autor Dubliners (1914; Dublinčania, slov. 1980) a Ulysses (1922; Odysseus, čes. 2012) s výraznou intertextualitou ohlásenou homérovským titulom. Tento román-labyrint s komplikovanou štruktúrou, inšpirovaný putovaním antického hrdinu, sa považuje za jeden z najvýznamnejších románov 20. storočia v anglickom jazyku. Proust i Joyce veľmi originálne pristupujú ku kategórii času (cyklický čas u Prousta, Joycov dilatovaný čas) a venujú mimoriadnu pozornosť jazyku a štýlu. O inováciu moderného románu sa zaslúži aj po nemecky píšuci pražský autor Franz Kafka, ktorý posúva realistický kánon do hrozivého neskutočného sveta absurdity: jeho Der Prozess (1925; Proces, slov. 2016) a Das Schloss (1926; Zámok, slov. 1965) ovplyvnia románopiscov pracujúcich s prvkami iracionality a fantastiky (Boris Vian, Michail Bulgakov, neskôr latinsko-americký magický realizmus a i.). Inovácia rozprávačských postupov súvisiacich so zvýšeným záujmom o vnútro jedinca sa prejaví v rozvoji moderného psychologického románu (napr. Colette, David Herbert Lawrence, Italo Svevo, Knut Hamsun a i.). „Prúd vedomia“ v nechronologickom nelineárnom rozprávaní zachytávajú romány Virginie Wolfovej, napríklad kanonická Mrs. Dalloway (1925; Pani Dallowayová, slov. 2021). K rozvoju rozprávačských techník významne prispieva William Faulkner: jeho The Sound and the Fury (1929; Bľabot a bes, slov. 1978) s neustálym striedaním časových rovín a zložitou kompozíciou či vrcholné dielo Absalom, Absalom!, (1936; Absolone! Absolone!, čes. 1966), odhaľujúce drámu rodiny z amerického Juhu, patria medzi najdôležitejšie moderné romány. Paralelne s introspektívnym prístupom sa v prvých decéniách 20. storočia objavujú i tendencie zobraziť jedinca v spoločnosti, teda nadviazať v istom zmysle na balzacovský projekt polyfónneho románu, ktorý by celistvo zachytával človeka v danej epoche. Vznikajú rozsiahle románové cykly: napríklad Johna Galsworthyho The Forsyte Saga (1922; Sága rodu Forsytu, čes. 2014); román-rieka Romaina Rollanda Jean Christophe (1904 – 1912; Jan Kryštof, čes. 1957), L’Âme enchantée (1922 – 1933; Očarená duša, slov. 1968); viacdielny cyklus Les Thibault (1921 – 1929; Thibaultovci, slov. 1972) Rogera Martina du Garda; kroniky Georgesa Duhamela a i. Vo Veľkej Británii pretrvávajú realistické tendencie prakticky do polovice 20. storočia: známe sú romány Grahama Greena, napríklad The Power and the Glory (1940; Moc a sláva, slov. 2005), ktorý je svojím nazeraním na človeka blízky Françoisovi Mauriacovi, autorovi románov, ako napríklad Le Baiser au lépreux (1922; Bozk malomocnému, slov. 1969), Thérèse Desqueyroux (1927; Tereza Desqueyrouxová, slov. 1964); Malcolma Lowryho, ako napríklad Under the Volcano (1947; Pod sopkou, čes. 1980); Iris Murdochovej, napríklad Under the Net (1954; Pod sítí, čes. 1968) a i. V tomto kontexte je treba spomenúť aj najvýznamnejšie nemecké romány: kompozíciou a rôznorodosťou štýlu zaujímavú trilógiu Hermana Brocha Die Schlafwandler (1928 – 1931; Náměsíčníci, čes. 2012); monumentálny nedokončený cyklus Der Mann ohne Eigenschaften (1930 – 1943; Muž bez vlastností, čes. 2008) Roberta Musila; Buddenbrooks (1901; Buddenbrookovci, slov. 1970), Zauberberg (1924; Čarovný vrch, slov. 1953) Thomasa Manna; spoločensko-kritické romány Heinricha Manna; experimentálny román Berlin Alexanderplatz (1929; Berlín, Alexandrovo námestie, slov. 1965) Alfreda Döblina; psychologicko-filozofické romány Hermana Hesseho Der Steppenwolf (1927; Stepný vlk, slov. 1923), Das Glasperlenspiel (1943; Hra so sklenenými perlami, slov. 2002); romány Josepha Rotha, Stefana Zweiga, ale aj romány Eliasa Canettiho a americký román Johna Dos Passosa, napríklad Manhattan Transfer (1925; Manhattanské križovatky, slov. 1970) či USA (1938).
Latentná kríza románu, zjavná vo Francúzsku od scientistických pokusov Zolu, prepukne naplno v rokoch svetovej hospodárskej krízy: fikcie, ktoré v tenzívno-detenzívnom oblúku zachytávajú osudy životných postáv v trvaní a epickej šírke, ustupujú v 30. rokoch takým textom, v ktorých ide predovšetkým o vyjadrenie etického postoja k udalostiam ústiacim do svetovej vojny. Pútavé príbehy s konfliktom, postavami zobrazovanými v úzkom i širšom prostredí, ktoré sa vyvíjajú a svojím konaním posúvajú epický dej, nahradia výpovede s výraznými znakmi publicistických žánrov, ako reportáž, esej, filozofická reflexia a i. „Hotové“ postavy bez bližších determinantov, zachytené zväčša v jednom okamihu epickej existencie, sú znakmi, ilustrujúcimi životné presvedčenie a obavy z bytia v chaotickom svete. K najznámejším patrí novodobý Odyseus Ferdinand Bardamu z románu Voyage au bout de la nuit (1932; Cesta do hlbín noci, slov. 2009) Louisa-Ferdinanda Célina, ktorý svojím originálnym jazykom, imitujúcim hovorový prejav obyčajných ľudí z parížskeho predmestia, patrí medzi najvýznamnejšie, dodnes „prepisované“ romány. Moderný picaro Bardamu je predzvesťou osamelých jedincov vhodených do chaotického sveta, odcudzených antihrdinov z francúzskych existencialistických románov: Sartrovho Roquentina z La Nausée (1938; Hnus, slov. 2011), filozofa Delaruea z nedokončenej tetralógie Les Chemins de la liberté (Cesty k slobode, 1945 – 1949), Meursaulta z L’Etranger (1942; Cudzinec, slov. 2016) Alberta Camusa. Existencialistické východiská, eventuálne prvky nájdeme aj v Il deserto dei Tartari (1940; Tatárska púšť, slov. 1977) Dina Buzzatiho; v románoch Witolda Gombrowicza, Cesare Paveseho a aj u japonských povojnových autorov (Jukio Mishima, Jasunari Kawabata, Köbö Abe, Kenzaburo Oe). Druhá svetová vojna otrasie základmi humanizmu i modernizmu, čo sa rovnako podpíše pod krízu románu. V Nemecku sa predstavitelia tzv. nonkonformizmu Heinrich Böll, Günter Grass, Wolfgang Koeppen v nadväznosti na modernu vyrovnávajú so spoločenskými problémami, zvlášť s národným socializmom. Vo Francúzsku – kde v „ére podozrievania“[6] (Sarraute 1956) silne rezonuje nedôvera vo „veľký príbeh“ (por. Loytard 1979) – vyústia vypäté formalistické experimenty do tzv. nového románu. Rôzne varianty týchto výpovedí, kreujúcich sa ako „antiromán“ v opozícii k balzacovskému románu, rezignujú na príbeh. Postavu, niekdajšieho románového kráľa, autori združení zväčša okolo vydavateľstva Minuit (Alain Robbe-Grillet, Michel Butor, Nathalie Sarraute, Claude Simon, ale aj Samuel Beckett a i.) rozbijú, sploštia, vytlačia na perifériu a sústredia sa na formu. Román sa tak stáva autotelickým laboratóriom. Už nie je „príbehom o dobrodružstve, ale dobrodružstvom príbehu“[7] (Ricardou 1967, 111). Nie je viac stendhalovským zrkadlom posúvajúcim sa po ceste a odrážajúcim skutočnosť, iba ak zrkadlom rozbitým, zahmleným, deformujúcim, ukazujúcim nejasné, premenlivé fragmenty sveta. Nový román, usporiadaný ako chaos, kladie zvýšené nároky na recipienta: kým za balzacovským románom si dá pomyslenú bodku, za novým románom si kladie otáznik. Výrazné formalistické tendencie, prežívajúce vo Francúzsku do konca sedemdesiatych rokov, nájdu ohlas v Amerike (zvlášť medzi literárnymi teoretikmi, ale napr. aj William Seward Burroughs a jeho technika cut-up). Súčasne však pretrvávajú aj tendencie konštruovať román na silnom príbehu, na psychológii postáv, s dôrazom na štýl a originálny idiolekt, bez prehnaného experimentovania s tvarom a bez exhibovanej filozofickej reflexie (napr. tzv. husári vo Francúzsku, ktorých najznámejšou predstaviteľkou je aj na Slovensku známa Françoise Sagan i.). Významný posun od „etického“ románu-postoja či románu-svedectva k románu, postavenému na predstavivosti a akcentujúcemu estetickú dimenziu výpovede, pozorujeme zhruba od 60. rokov, predovšetkým u latinsko-amerických autorov, usilujúcich sa skĺbiť realizmus s prvkami fantázie, ako Gabriel Garcia Marquez Cien años de soledad (1967; Sto rokov samoty, slov. 2017), Julio Cortazar (napr. ludický román Rayuela, 1963), Carlos Fuentes, Alejo Carpentier a i. V rovnakom období začínajú vychádzať i romány tematizujúce skúsenosti totalitných režimov, napríklad Один день Ивана Денисовича (1962; Jeden deň Ivana Denisoviča, slov. 2003), Архипелаг ГУЛАГ (1973 – 1975; Súostrovie Gulag, slov. 2012) Alexandra Solženicyna; Žert (1967) Milana Kunderu; Grobnica za Borisa Davidoviča (1976; Hrobka pre Borisa Davidoviča, slov. 2021) Danila Kiša, eventuálne romány približujúce vojnové traumy (romány Imre Kertézsa, Patricka Modiana, Georgea Pereca a i.). V polovici 80. rokov sa vo Francúzsku výrazne oživí záujem o dejiny. Román sa vracia k tradičnejším formám, k príbehu, niekedy veľmi zredukovanému, k postave s osudom zasadeným do dejinných udalostí. Odcudzený človek, existencialistami a formalistami degradovaný na objekt, nadobúda znova štatút subjektu: stáva sa centrom rozprávania, jeho objektom a súčasne sprostredkovateľom. Román sa posúva k autobiografii, nadväzujúc tak na formálne zaujímavé texty tematizujúce osobné spomienky, pamäť, transgeneračný prenos (napr. romány Modiana, Pereca a i.). Vznikajú rôzne podoby autobiografického románu a tzv. autofikcie (Doubrovsky 1977) postavené na identite autora-rozprávača-postavy, autoreflexívne romány Pierra Bergouniouxa, Pierra Michona a i. Britské romány, často so zaujímavými naratívnymi stratégiami, sa zameriavajú vo veľkej miere aj na reflektovanie problémov súčasného sveta (napr. William Golding, Doris Lessingová a i.). Platí to aj pre romány rôznej proveniencie v anglickom jazyku, napríklad romány Johna Maxwella Coetzeeho približujúce spoločnosť poznamenanú apartheidom, romány Philippa Rotha, Saula Bellowa a i. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť romány, ktoré od 19. storočia originálnym spôsobom zobrazujú vybrané aspekty severoamerickej kultúry. Medzi ich autorov patrí napríklad Mark Twain, Herman Melville, James Fenimore Cooper, Harriet Beecher Stowe, neskôr Theodore Dreiser, Francis Scott Fitzgerald, Ernest Hemingway, William Faulkner, John Steinbeck, John Dos Passos, Jerome David Sallinger, James Arthur Baldwin, John Updike, Vladimir Nabokov, Jack Kerouac, Toni Morrison a mnohí iní. Spochybnenie veľkých príbehov a imperatív derridovskej dekonštrukcie sú čoraz silnejším impulzom na rozmach postmoderného románu: ten ako metafikcia alebo pastiš s výrazne intertextuálnym a ludickým charakterom búra hranice medzi vysokou a nízkou kultúrou. Spomedzi množstva románopiscov spomeňme napríklad autorov, ako Kurt Vonnegut, Paul Auster, Thomas Pynchon, Don DeLillo, Cormac McCarthy, Edgar Lawrence Doctorow, John Fowles, Michael Cunningham, Bret Easton Ellis, Italo Calvino, Umberto Eco, Philippe Sollers, Michel Butor, Annie Ernaux, Jean Echenoz, Jean-Philippe Toussaint, Marie NDiaye, François Bon, Patrick Süskind, Thomas Bernhard a mnohí ďalší. Rozvíjajú sa i nové subžánre či žánrové varianty, napríklad generačné rozprávanie, récit de filiation.
Od 90. rokov minulého storočia sa román stáva čoraz hybridnejším, oscilujúcim medzi fiktívnosťou a faktuálnosťou a pohybujúcim sa na hrane žánrov (príbeh, esej, úvaha a i.). Svojimi postupmi i tvarom poukazuje na nehierarchizovaný a neusporiadaný charakter doby.
Literatúra
Aristoteles. 2008. Poetika. Praha: Oikoymenh.
Auerbach, Erich. 1998. Mimesis. Zobrazování skutečnosti v západoevropské literatuře. Praha: Mladá fronta.
Bachtin, Michail Michajlovič. 1978. Problémy poetiky románu. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Bachtin, Michail Michajlovič. 1980. Román jako dialog. Praha: Odeon.
Bachtin, Michail Michajlovič. 2007. François Rabelais a lidová kultura strědověku a renesance. Praha: Argo.
Barthes, Roland. 1968. « L’effet de réel. » Communications 11: 84 – 89.
Bayard, Pierre. 1990. Il était deux fois Romain Gary. Paris: PUF.
Boyd, Alexander. 1972. Aspects of the Russian Novel. London: Chatto & Windus.
Burgess, Anthony. 1967. The Novel Now: A Guide to Contemporary Fiction. New York: W.W. Norton & Company.
Colonna, Vincent. 2004. Autofictions et autres mythomanies littéraires. Paris: Tristam.
Doubrovsky, Serge. 1977. Fils. Paris: Gallimard.
Doody, Margaret Anne. 1997. The True Story of the Novel. New Brunswick, New Jersey: Rutgers University Press.
Erzgräber, Willi. 1999. Der englische Roman von Joseph Conrad bis Graham Greene : Studien zur Wirklichkeitsauffassung und Wirklichkeitsdarstellung in der englischen Erzählkunst der ersten Hälfte des 20. Jahrhunderts. Tübingen/Basel: UTB Francke.
Forster, Edward Morgan. 1927. Aspects of the Novel. London: Edward Arnold.
Forster, Edward Morgan. 1971. Aspekty románu. Prel. Eva Šimečková. Bratislava: Tatran.
Freud, Sigmund. 1909. „Familienroman der Neurotiker.“ In Der Mythus von der Geburt des Helden, ed. Otto Rank, 65 – 68. Leipzig und Wien: Franz Deuticke.
Genette, Gérard. 1972. Figures III. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 1983. Nouveau discours du récit. Paris: Seuil.
Girard, René. 1961. Mensonge romantique et vérité romanesque. Paris: Grasset.
Goldmann, Lucien, 1961. Pour une sociologie du roman. Paris: Gallimard.
Hegel, Georg – Friedrich Wilhelm. 1953. Esthétique. Prel. Charles-Magloire Bénard. Paris: PUF.
Hodrová, Daniela. 1989. Hledání románu. Praha: Československý spisovatel.
Huet, Pierre Daniel. 2005. Lettre-traité de Pierre Daniel Huet sur l’origine des romans, éd. Fabienne Gégou. Paris: Nizet.
Chase, Richard. 1980. The American Novel and Its Tradition. Baltimore: John Hopkins University Press.
Kern, Stephen. 2011. The Modernist Novel. Cambridge: Cambridge University Press.
Kettle, Arnold. 2016. An Introduction to the English Novel. New York: Routledge.
Krausová, Nora. 1964. Epika a román. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Krausová, Nora. 1972. Rozprávač a románové kategórie. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Krausová, Nora. 1984. Význam tvaru, tvar významu. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Kundera, Milan. 1961. Umění románu, cesta Vladislava Vančury za velkou epikou. Praha: Československý spisovateľ.
Kundera, Milan. 1986. L’art du roman. Paris: Gallimard, coll. Folio.
Lukács, Georg. 1916. Die Theorie des Romans: Ein geschichtsphilosophischer Versuch über die Formen der großen Epik. Druck der Union Deutsche Verlagsgesellschaft.
Lyotard, Jean-François. 1979. La condition postmoderne. Paris: Les Éditions du minuit.
Mauriac, François. [1933] 1994. Le Romancier et ses personnages. Paris: Buchet-Chastel.
Maxwell, Desmond Ernest. 2017. American Fiction. Milton Park: Taylor & Francis.
McHale, Brian. 1987. Postmodernist Fiction. New York: Routledge.
McKeon, Michael. 2000. Theory of the Novel: A Historical Approach. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
Meid, Volker. 1974. Der deutsche Barockroman. Stuttgart: Metzler.
Raimond, Michel. 1966. La Crise du roman. Paris: Corti.
Ricardou, Jean. 1967. Problèmes du Nouveau roman. Paris: Seuil.
Robert, Marthe. 1972. Roman des origines et origines du roman. Paris: Gallimard.
Sarraute, Nathalie. 1956. L’ère du soupçon. Paris: Gallimard.
Sarraute, Nathalie. 1967. Věk podezírání. Prel. Stanislav Jirsa. Praha: Odeon.
Schmidt, Michael. 2014. The Novel: A Biography. London: Harvard University Press.
Spence, Lewis. 1997. Dictionary of Medieval Romance and Romance Writers. Whitefish: Kessinger Publishing.
Steinberg, Erwin Ray. 1979. The Stream-of-consciousness technique in the modern novel. Port Washington, N. Y: Kennikat Press.
Thibaudet, Albert. 1938. Réflexions sur le roman. Paris: Gallimard.
Tristan, Frédéric. 1999. Fiction, ma liberté. Paris: Rocher.
Turner Gutiérrez, Ellen. 1995. The reception of the picaresque in the French, English, and German traditions. Lausanne: P. Lang.
Valette, Bernard. 1985. Esthétique du roman moderne. Paris: Nathan.
Van Doren, Carl. 2006. The American Novel 1789 – 1939. Hongkong: Hesperides Press.
Vinclair, Pierre. 2015. De l’épopée et du roman. Rennes: Presses Universitaires de Rennes.
Waidson, Herbert Morgan. 1971. The Modern German Novel1945 – 1965.Oxford: Oxford University Press.
Zeraffa, Michel. 1951. Roman et société. Paris: Presses universitaires de France.
[1] „[...] conquérant dont la seule loi est l’expansion.“
[2] „Rien ne l’empêche d’utiliser à ses propres fins la description, la narration, le drame, l’essai, le commentaire, le monologue, le discours, ni d’être à son gré, tour à tour ou simultanément, fable, histoire, idylle, conte, chronique, épopée.“
[3] „Jamais fille chaste n’a lu de romans.“
[4] „[...] s’emparer de secteurs de plus en plus vastes de l’expérience humaine [...] en l’interprétant à la façon du moraliste, de l’historien, du théologien, voire du philosophe et du savant.“
[5] Nie však vo Francúzsku, kde sa realizmus spája s neoriginálnymi autormi, „kopírujúcimi“ skutočnosť.
[6] Rovnomenná esej Nathalie Sarrautovej L’Ère du soupçon.
[7] „Le roman n’est plus l’écriture d’une aventure mais l’aventure d’une écriture.“