Autofikcia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Autofiction (en-GB)
- Autofiktion (de)
- Autofiction (fr)
Explikácia pojmu
Označenie autofikcia po prvý raz použil francúzsky spisovateľ Serge Doubrovsky (1928 – 2017) v reakcii na Lejeunov autobiografický projekt (Lejeune 1975), ako aj na pretrvávajúce diskusie okolo problematického označenia autobiografia. Zaujala ho pritom bohatá a rôznorodá umelecká prax s väčším či menším podielom autobiografických prvkov. Modernú podobu autobiografie, akúsi postfreudovskú verziu diskurzívnej sebaprezentácie či postmoderné predvádzanie sa na mediálnej scéne, priblížil z perspektívy umelca v texte s dvojvýznamovým titulom Fils (Syn a Nite/Vlákna, 1977). Zachovaním autentického mena autora, totožného s rozprávačom a postavou otca, zobrazeného vo vzťahu k svojmu vlastnému synovi, ohlásil Doubrovsky intenciu podeliť sa, bez autocenzúry, ba akoby exhibicionisticky, s vlastnou bolestivou osobnou skúsenosťou. V neologizme autofikcia neoznačuje výraz fikcia invenciu či imagináciu v tradičnom význame, ale zámerné obchádzanie subjektivity pri zachytávaní vlastného bytia. Exponovaný metatext v autofikcii Fils, explicitne označenej v paratexte ako „fikcia striktne skutočných udalostí a faktov“[1] (Doubrovsky 1977; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M.), upozorňuje na komplexnosť vybavovania subjektívneho zážitku v sebapoznávacom procese písania, jeho zložitého pretavovania do jazyka umeleckej výpovede, na jazykovú nekomunikovateľnosť vlastných pocitov. Pripomína, že jazyk vytvára nové asociácie, stretnutia výrazov a významov, exponuje nové a nečakané súvislosti-nite, ako upozorňuje jeden z významov titulu. Nekonečné vlákna slov sú prostriedkom na uchopenie a pochopenie vlastného neľahko dostupného života. Subjekt sa pritom v procese písania dostáva do konfliktov a treníc (friction) sám so sebou. V snahe zachytiť tieto nezhody so sebou samotným (od autofriction, zložené z auto, sám a friction, trenie, nezhoda) ich píšuci subjekt „masochisticky“, „sebabičujúco“ a „onanisticky“ omieľa. Analógiou medzi autofiction (písaním o sebe, resp. sebapísaním) a autofriction (nezhoda so sebou samým) vysunul Doubrovsky do popredia problematiku exponovaného subjektu zameraného na vlastné rozpory (Doubrovsky 1977, 88), pričom vyzdvihol paradoxy a potenciál autofikcie, ktorá je z optiky tradičnej genológie, ako vyplýva z Lecarmovho titulu, „zlým žánrom“ (Lecarme 1992) s neuchopiteľnými hranicami medzi faktuálnym a fiktívnym, autobiografickým a románovým.
Autofikcia, spätá s poetikou existencionálneho písania na spôsob psychoanalýzy, bola od zavedenia označenia predmetom diskusie. Jednotliví bádatelia pristupovali k tejto umeleckej praxi rôznymi spôsobmi. Vincent Colonna (2004), s akcentom na referenčnosť a transformáciu faktuálnosti, predstavil typológiu s rozlíšením fantastickej, biografickej, spekulárnej a autorskej autofikcie. Laurent Jenny (2003) sa pokúšal uchopiť autofikciu štylisticky. Joël Zufferey (2012) uvažoval nad žánrovými a diskurzívnymi variantmi autofikcie. Pripomínajúc, že autofikcia je zastrešujúcim pojmom pre najrozličnejšie kombinácie autobiografického a fikcionálneho rozprávania, rozlišuje Frank Zipfel (2009a, 298 – 301) tri typy autobiografie: autofikciu ako špeciálny spôsob autobiografického písania (napr. Doubrovsky), autofikciu ako špeciálny spôsob fikcie (napr. Borgesov El Aleph, Alef, 1949) a autofikciu ako kombináciu autobiografického paktu a vymysleného príbehu bez priameho vzťahu ku skutočným udalostiam (napr. Robbe-Grilletov Le miroir qui revient, Zrkadlo, ktoré sa vracia, 1985, por. Zipfel 2009b). Napriek rozmanitosti prístupov sa však väčšina teoretikov zhoduje, že autofikcia ako literárna prax a hybridná forma písania o sebe reaguje na spoločensko-kultúrne podmienky konca 20. a začiatku 21. storočia. V súčasnosti zahŕňa autofikcia veľmi širokú škálu textov (napr. od Annie Ernauxovej, Hervého Guiberta, Patricka Modiana až k Michelovi Houellebecqovi a i.). Niektoré majú výraznejšiu autoterapeutickú funkciu (Chloé Delaume, Lydie Salvayre a i.), iné zas podobu verejnej spovede, pre niektorých recipientov až škandalózneho pretriasania najintímnejších zážitkov (napr. L’Inceste, Incest Christine Angotovej, 1999 a i.), mnohé nesú explicitné označenia román.
Literatúra
Colonna, Vincent. 2004. Autofiction & autres mythomanies littéraires. Auch: Tristram.
Doubrovsky, Serge. 1977. Fils. Paris: Galilée.
Doubrovsky, Serge. 1980. „L’Initiative aux maux. Ecrire sa psychanalyse.“ In Parcours critique, Serge Doubrovsky, 165 – 201. Paris: Galilée.
Doubrovsky, Serge. 1988. „Autobiographie, vérité, psychanalyse.“ In L’Esprit Créateur 20, 3: 87 – 97. Baltimore: The Johns Hopkins University Press. Dostupné na: https://www.sas.upenn.edu/~cavitch/pdlibrary/Doubrovsky_Autobiographie_Ve%CC%81rite%CC%81_Psychanalyse.pdf [cit. 29. 12. 2022].
Gasparini, Philippe. 2008. Autofiction : une aventure du langage. Paris: Seuil.
Jenny, Laurent. 2003. Autofiction. Méthodes et problèmes. Genève: Université de Genève.
Larrier, Renée. 2006. Autofiction and Advocacy in the Francophone Caribbean. Gainesville: University Press of Florida.
Lecarme, Jacques. 1992. „L’autofiction : un mauvais genre ?“ In Autofictions & Cie, eds. Serge Doubrovsky – Jacques Lecarme – Philippe Lejeune, 227 – 249. Paris: Université de Paris X. Nanterre. Centre de recherches interdisciplinaires sur les textes modernes.
Lejeune, Philippe. 1975. Le Pacte autobiographique. Paris: Seuil. col. Poétique.
Malinovská, Zuzana. 2011. „Písanie o sebe v súčasnej québeckej literatúre.“ World literature Studies 20, 3: 28 – 45.
Malinovská, Zuzana. 2013. „Autofikcie, biofikcie a iné sebadikcie a sebaskripcie.“ In Rodina v premenách románu. Na príklade francúzskej a québeckej románovej tvorby, Zuzana Malinovská, 114 – 130. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
Robin, Régine. 1997. „L’auto-théorisation d’un romancier : Serge Doubrovsky.“ Études françaises 33, 1: 45 – 59.
Robin, Régine. 1992. „L’autofiction. Le sujet toujours en défaut.“ In Autofictions & Cie, eds. Serge Doubrovsky – Jacques Lecarme – Philippe Lejeune, 73 – 86. Paris: Université de Paris X. Nanterre. Centre de recherches interdisciplinaires sur les textes modernes.
Viart, Dominique – Bruno Vercier. 2005. „Variations autobiographiques.“ In Littérature française au présent. Héritage, modernité, mutations, Dominique Viart – Bruno Vercier, 27 – 60. Paris: Bordas.
Vilain, Philippe. 2009. L’autofiction en théorie. Chatou: Éditions de la transparence.
Zipfel, Frank. 2009a. „Autofiktion.“ In Handbuch der literarischen Gattungen, ed. Dieter Lamping, 31 – 36. Stuttgart: Kröner.
Zipfel, Frank. 2009b. „Autofiktion. Zwischen den Grenzen von Faktualität, Fiktionalität und Literarität.“ In Grenzen der Literatur. Zu Begriff und Phänomen des Literarischen, eds. Simone Winko – Fotis Jannides – Gerhard Lauer, 285 – 314. Berlin – New York: De Gruyter.
Zufferey, Joël. 2012. L’Autofiction : variations génériques et discursives. Paris: Academia.
[1] „Une fiction d’évenements et de faits strictement réels.“