Autobiografia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Autobiography (en-GB)
- Autobiografie, Autobiographie (de)
- Autobiographie (fr)
Explikácia pojmu
Pomenovanie, odvodené z gréckeho „auto“, sám, vlastný, „bio“, život, a „grafein“, písanie, označuje písanie o vlastnom živote. Hoci spôsoby sebavyjadrenia sú známe zo staroveku – podľa niektorých teoretikov bol prvou autobiografiou Skutočný príbeh Luciana zo Samosaty (por. Colonna 2004, 21 – 65) – samotný pojem autobiografia je v európskom kultúrnom priestore pomerne nový. Na konci 18. storočia sa označenie Selbstbiographie objavilo v Nemecku, neskôr self-biography v Anglicku. Vo Francúzsku sa v roku 1832 začala používať forma adjektíva, substantívum o desať rokov neskôr. Dobová kritika hybridné pomenovanie, zložené z komponentov anglosaského a gréckeho pôvodu, bezvýhradne neakceptovala. Poukazovala aj na nemožnosť teoretického vymedzenia pojmu, a to pre rozmanité podoby sebavyjadrenia, ako retrospektívne rozprávanie, denníky, osobná korešpondencia, memoáre, autoportréty a i. Už v 19. storočí sa však kritici zhodli na základnej podmienke autobiografie, a to totožnosti autora, rozprávača a hlavného hrdinu. Označenie sa ustálilo v 20. storočí i napriek tomu, že kontúry autobiografie ostali naďalej nejasné: napríklad André Maurois v Aspects de la biographie (Aspekty životopisu, 1928) nerobí deliacu čiaru medzi biografiou a autobiografiou, ktorú považuje za variant životopisu.
Najznámejšiu definíciu autobiografie ponúkol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia Philippe Lejeune. Nazval tak „retrospektívne rozprávanie v próze, ktoré skutočná osoba sprostredkúva o vlastnej existencii, pričom kladie dôraz na svoj život jedinca, zvlášť na príbeh vlastnej osobnosti“[1] (Lejeune 1996, 14; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel Z. M.). Francúzsky teoretik, akcentujúci „trojitú totožnosť medzi autorom, rozprávačom a hlavnou postavou“[2] (15), vychádzal z „autobiografického paktu“, čo je explicitná[3] alebo implicitná „dohoda o čítaní“[4] (8) medzi autorom, zaväzujúcim sa písať pravdivo a úprimne, a čitateľom vstupujúcim do autorovej intimity a považujúcim osobnú autorskú výpoveď za vierohodnú. Zameranie rozprávania na súkromie rozprávajúceho subjektu je jedným z kritérií rozlíšenia autobiografie a memoárov, zachytávajúcich verejný život autora v historickom kontexte, často očitého svedka konkrétnych dejinných udalostí. Retrospektívna rekonštrukcia vlastného bytia, ako spôsob sebavyjadrenia orientujúci sa na sebapoznanie, oddeľuje autobiografiu od denníka či korešpondencie: tieto žánrové varianty zachytávajú bytie subjektu súbežne, bez časovej dištancie. Neskôr, najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, revidoval Lejeune svoje nazeranie na autobiografiu, ktorá už nemusí byť výlučne rozprávaním v prvej osobe (Lejeune 1980) dokonca ani homodiegetickým textom v próze.[5] Upozornil, že „samotný autobiografický projekt sa mení, podlieha dynamike života“[6] (Lejeune 1998), čo neuľahčuje teoretické uchopenie tejto formy sebavyjadrenia, považovanej často za egocentrickú až narcistickú. Vychádzajúc z rôznorodosti autobiografických výpovedí, respektíve výpovedí s autobiografickými prvkami, ako aj z prelínania postupov a techník v rámci tej istej výpovede, viacerí teoretici nepovažujú autobiografiu za kodifikovaný žáner či „generickú formu“[7] s vlastným štýlom (Starobinsky 1970, 260). Mnohí poukazujú na faktuálnosť autobiografickej výpovede v zložitej súhre fikcie a faktov (Dow Adams 1999; Eakin 1992). Hoci „v postštrukturalistických časoch [...] je samotná myšlienka referenčnej estetiky neudržateľná, autobiografia nie je ničím iným ako referenčným umením[8] (Eakin 1992, 28). Na nemožnosť pravdivého uchopenia skutočnosti upozorňovali však už objavy a poznatky zo začiatku 20. storočia, prinášajúce koniec istôt. Mnohí prozaici (napr. Louis-Ferdinand Céline, Jean Genet a i.) odmietli preto autobiografický pakt, keďže pri rekonštrukcii života podlieha píšuci subjekt sebaklamu alebo aj vedome zavádza. Vo francúzskom jazykovo-kultúrnom prostredí napríklad Alain Robbe-Grillet spochybňoval autobiografický projekt, „ktorý sa tvári, že do jednej knihy nahromadil prežitý život bezo zvyšku“[9] (Robbe-Grillet 1984, 58). Jeho označenie nová autobiografia je v analogickom vzťahu k tradičnej autobiografii ako francúzsky nový román k tradičnej tzv. balzacovskej románovej forme. Aj postštrukturalistické koncepcie, v nadväznosti na esej Paula de Mana Autobiography as De-facement (Autobiografia ako od-tvárnenie, resp. deformovanie tváre, 1979), kritizovali tradičné chápanie autobiografie ako presne definovaného žánru faktuálneho naratívu. Upozornili, že autobiografia nie je autentickým a priamočiarym dokumentom o bytí, ale svojbytnou umeleckou konštrukciou skutočnosti, ktorá sa vyrovnáva často aj s procesom literárneho písania.
Vo Francúzsku je vznik autobiografie spätý s nástupom romantizmu ako epochy indivídua a jeho subjektívneho prežívania. Po introspektívnych Les Confessions (Spovede, 1782 – 1789) Jeana-Jacquesa Rousseaua, prvej autobiografii v modernom význame slova vydanej posmrtne, vychádzajú v 19. storočí autobiografické romány Benjamina Constanta, Alfreda de Musseta, Reného de Chateaubrianda, George Sandovej a iných. K rozmachu autobiografie, presnejšie „alternatívnych autobiografických tvarov“ (Blanckeman 2002, 115) – ako sú napríklad Célinove či Genetove výpovede, Malrauxove Les Antimémoires (Antimemoáre, 1967), Yourcenarovej Les souvenirs pieux (Zbožné spomienky, 1974) a i. – významne prispel rozvoj psychoanalýzy, čoho dôkazom je napríklad L’Âge d’homme (Vek dospelosti, 1939) Michela Leirisa alebo Les Mots (1963; Slová, slov. 2011) Jeana-Paula Sartra. Po exponovanom formalistickom období sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia vrátil do francúzskej literatúry subjekt a jeho príbeh, čo prispelo k výraznému vzostupu „autobiografických variácií“ (Viart – Vercier 2005, 27 – 60). Rozmanité texty s rôznou mierou a usporiadaním autobiografických prvkov – W ou les souvenirs d’enfance (W alebo spomienky na detstvo, 1975) Georgea Pereca, s graficky oddelenou autobiografickou a fiktívnou časťou, L’Enfance (Detstvo, 1983) Nathalie Sarrautovej, Marguerite Durasovej L’Amant (1984; Milenec, slov. 1986) a mnohé iné – sú najmä pokusmi autorov, často odmietajúcich označenie autobiografia, o inováciu umeleckej praxe, postavenej na retrospektívnej rekonštrukcii osobného príbehu a na introspekcii zameranej na proces sebapoznávania v procese tvorby.
Tradičné označenie autobiografia postupne nahradili alternatívne pomenovania. Vo francúzskom kultúrno-jazykovom prostredí sa koncom minulého storočia ustálilo zastrešujúce označenie écriture de soi, písanie o sebe alebo sebapísanie. Objavili sa i ďalšie názvy označujúce varianty, respektíve deriváty autobiografie, napríklad fiction de soi, fikcia o sebe či sebafikcia, ale aj sebaskripcia, sebadikcia či sebafabulácia (por. Blanckeman 2002, 111 – 160), autofikcia (Doubrovsky 1977), otobiographie et circonfession (Derrida), automytobiografia (Claude Louis-Combet), egoliteratúra (Philippe Forest), autobiogre (Hubert Lucot) (por. Viart – Vercier 2005, 27), biofikcia (Buisine 1991, 7 – 13; Lackey 2021) a i. Nemecká literárna teória presadila v novom tisícročí pojem „autobiografické písanie“, ktorý je širší, vo vzťahu k dichotómii fikcia-realita otvorenejší a s ohľadom na koncepcie identity a pamäti flexibilnejší. Za tri výhody označenia autobiografické písanie možno považovať predovšetkým to, že sem nezahŕňame „len autobiografie, ale aj listy, denníky, správy z ciest, básne, drámy, romány“[10] (Breuer – Sandberg 2006, 9), pričom označenie „nestanovuje pevnú hranicu medzi fikciou a realitou alebo medzi literárnym a neliterárnym, ale vyslovene počíta s hraničnými javmi“.[11] Rovnako „nevychádza už viac z pevne danej identity; tú v najlepšom prípade konštituuje písanie a čítanie“[12] (10).
Literatúra
Blanckeman, Bruno. 2002. Les Fictions singulières. Études sur le roman français contemporain. Paris: Prétexte.
Buisine, Alain. 1991. „Le biographique.“ Revue des sciences humaines 4, 224: 7 – 13.
Breuer, Ulrich – Beatrice Sandberg. 2006. „Autobiographisches Schreiben in der deutschsprachigen Gegenwartsliteratur.“ Bd. 1. Identität und Fiktionalität. München: Iudicium Verlag.
Colonna, Vincent. 2004. Autofiction & autres mythomanies littéraires. Auch: Tristram.
De Man, Paul. 1979. „Autobiography as De-facement.“ Comparative Literature 94, 5: 919 – 930. Baltimore: The Johns Hopkins University Press.
Dow Adams, Timothy. 1999. Ligth writing & life writing: Photography in Autobiography. Chapel Hill: The University of North Carolina Press.
Dow Adams, Timothy. 2017. Telling Lies in Modern American Autobiography. Chapel Hill: The University of North Carolina Press.
Eakin, Paul John. 1992. Touching the World: Reference in Autobiography. Princeton: Princeton University Press.
Eakin, Paul John. 2008. Living Autobiographically: how we create identity in Narrative. Ithaka, NY: Cornell University Press.
Holdenried, Michaela. 2000. Autobiographie. Stuttgart: Reclam.
Jaccomard, Hélène. 1993. Lecteur et lecture dans l’autobiographie française contemporaine. Violette Leduc, Françoise d’Eaubonne, Serge Doubrovsky, Marguerite Yourcenar. Genève: Droz. Col. Histoire des idées et critique littéraire.
Lackey, Michael. 2021. Biofiction: An Introduction. London: Routledge.
Lejeune, Philippe. [1975] 1996. Le Pacte autobiographique. Paris: Seuil. col. Poétique.
Lejeune, Philippe. 1980. L’autobiographie à la troisième personne. Je est un autre: autobiographie de la littérature aux médias. Paris: Seuil. col. Poétique.
Lejeune, Philippe. 1998a. Pour l’autobiographie. Paris: Seuil.
Lejeune, Philippe. 1998b. „Lejeune, moi je.“ Libération, 14. máj. Dostupné na: https://www.liberation.fr/livres/1998/05/14/lejeune-moi-jeu_235882/ [cit. 29. 12. 2022].
Robbe-Grillet, Alain. 1984. Le Miroir qui revient. Paris: Editions du Minuit.
Martínez, Matías. 2016. „Grenzgänger und Grauzonen zwischen fiktionalen und faktualen Texten. Eine Einleitung.“ Der Deutschunterricht 68, 4: 2 – 8.
Maurois, André. 1928. Aspects de la biographie. Paris: Grasset.
Starobinski, Jean. 1970. „Le Style de l’autobiographie.“ Poétique 1, 3: 257 – 265.
Viart, Dominique – Bruno Vercier. 2005. Littérature française au présent. Héritage, modernité, mutations. Paris: Bordas.
Wagner-Egelhaaf, Martina. 2005. Autobiographie. Berlin: Springer Verlag.
[1] „Un récit rétrospectif en prose qu’une personne réelle fait de sa propre existence, lorsqu’elle met l’accent sur sa vie individuelle, en particulier sur l’histoire de sa personnalité.“
[2] „Triple identité entre l’auteur, le narrateur et le personnage principal.“
[3] Napríklad predslov Jeana-Jacquesa Rousseaua k Les Confessions (Spovede, 1782).
[4] „Le contrat de lecture.“
[5] Najznámejšou autobiografiou v blankversi je The Prelude (Prelúdium, 1850) Williama Wordswortha, vydanou posmrtne. Vo francúzskom prostredí je známa veršovaná autobiografia Raymonda Queneua Chêne et chien (Dub a pes, 1937).
[6] „Le projet autobiographique lui-même change, il est soumis aux mouvements de la vie.“
[7] „Il faut éviter de parler d’un style ou même d’une forme autobiographique, car, il n’y a pas, en ce cas, de style ou de forme générique.“
[8] „In the age of poststructuralism we have been ready to assume that the very idea of a referential Aesthetik is untenable, but autobiography is nothing if not a referential art.“
[9] „L’entreprise autobiographique où l’on prétend rassembler toute une existence vécue [...] en un volume, sans manques.“
[10]„Nicht nur Autobiographien sonders auch Briefe, Tagebücher, Reiseberichte, Gedichte, Dramen und Romane.“
[11]„[...] setzt er eine feste Grenze zwischen Fiktion une Realität oder zwischen Literatur und Nicht-Literatur nicht länger voraus, sondern rechnet ausdrücklich mit Grenzerscheinungen.“
[12]„Geht er nicht länger von festen Identitäten aus, sondern allenfalls von identitätskonstituierenden Leistungen von Schreibens und Lesens.“