Sentimentálny román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Sentimental romance (15th and early 16th century); Sentimental novel, Novel of sensibility (18th century) (en-GB)
- Sentimentaler Roman (de)
- Roman sentimental, Roman de sensibilité (XVIIIe siècle) (fr)
Explikácia pojmu
1. Termín sentimentálny román (sentimentálny = citový, precitlivelý, dojímavý) v prvom význame pochádza zo španielskej literárnej vedy, použil ho španielsky filológ a literárny kritik Marcelino Menéndez Pelayo v opuse Orígenes de la novela (Pôvod románu, 1905 – 1915) na označenie typu ľúbostnej prózy rozvíjajúcej sa v španielskej, talianskej a portugalskej literatúre 15. a 16. storočia ako produkt neskorého stredoveku a predrenesančného a renesančného obdobia. Má niektoré spoločné charakteristiky s rytierskym, ako aj s neskorším pastierskym románom. K spresneniu kontúr definície sentimentálneho románu prispeli ďalší španielski a zahraniční romanisti, ako napríklad Gustave Reynier ([1908] 1971), Anna Krause (1952), Carmelo Samonà (1960), José Luis Varela (1963), Juan Luis Alborg (1981), z novších Dinko Cvitanovic (1973), Armando Durán (1973), Alan D. Deyermond (1975, [1973] 1999, 1993) alebo César Hernández Alonso (1987).
Literárni historici a teoretici zaoberajúci sa románskymi literatúrami termín sentimentálny román (šp. novela sentimental, franc. roman sentimental, port. romance sentimental, tal. romanzo sentimentale) väčšinovo prijímajú a používajú, ako možno pozorovať u autorov knižných vydaní dejín španielskej literatúry Ángela Valbuenu Pratsa (1950), Juana Chabása (1953), Alborga (1981) alebo Oldřicha Běliča (1968). Český hispanista Bělič popri termíne sentimentálny román používa v češtine aj alternatívne označenie „milostný román“ (Bělič 1968, 67), čo možno chápať ako preklad termínu a zároveň jeho stručné vysvetlenie.
Na druhej strane však tento termín nie je prijímaný úplne bez výhrad. Napríklad Ana María Platas Tasende v slovníku literárnych termínov definuje sentimentálny román ako „nie veľmi adekvátne pomenovanie pre fiktívny sentimentálny príbeh alebo traktát o láske, naratívny žáner, v ktorom sa miesia prvky dvorskej lásky a rytierskeho románu.“[1] (Platas Tasende 2004, 568 – 569, zvýraznené v origináli) (pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.).
Primeranosť termínu sentimentálny román (šp. novela sentimental) spochybnil britský hispanista a romanista Deyermond, ktorý dáva prednosť pomenovaniu „sentimentálna fikcia, sentimentálny príbeh“ (šp. ficción sentimental), pričom zdôvodenenie uvádza vo viacerých teoretických prácach (Deyermond 1975, 1993), alebo pomenovaniu „knihy sentimentálnych dobrodružstiev“ (šp. libros de aventuras sentimentales) (Deyermond [1973] 1999, 293 – 301). Napríklad v dejinách španielskej literatúry Carlosa Alvara, Rosy Navarrovej a José Carlosa Maniera Breve historia de la literatura española (Krátke dejiny španielskej literatúry, 1997) sa v príslušných častiach o literatúre neskorého stredoveku a prechodu k renesancii používa označenie „sentimentálne fikcie“ (šp. ficciones sentimentales) (Alvar – Mainer – Navarro 1997, 213 – 215).
Okrem toho význam termínu sentimentálny román je nejednoznačný aj preto, že sa kríži s jeho použitím na označenie literárnych diel spadajúcich do prúdu literárneho sentimentalizmu konca 18. a začiatku 19. storočia (význam 2.).
Sentimentálny román neskorého stredoveku a renesancie vychádza z modelu rytierskeho románu, ibaže hrdinské dobrodružstvá a zápletky sú v ňom nahradené citovou, t. j. sentimentálnou zápletkou. V centre pozornosti je ľúbostný príbeh plný rozporov a prekážok, spravidla končiaci tragicky. Rozorvanosť hrdinov (mileneckej dvojice) pramení z konfliktu cti a vášne, neprípustnej z hľadiska spoločenských konvencií. Ústrednou témou takýchto príbehov je utrpenie z lásky, neopätovaná alebo nerealizovateľná láska. Prevláda v nich introspekcia, sebaanalýza a bolestné výlevy, často vyjadrené prostredníctvom listov. Zaľúbenci detailne analyzujú svoj bolestivý citový stav spôsobený odlúčením. Ich vnútorné rozpoloženie ústi do stavu frustrácie a zúfalstva, preto hrdina alebo hrdinka neraz ukončia svoj život samovraždou. Dej je jednoduchý a v podstate málo dôležitý; nad príbehovou zložkou prevláda reflexia, analýza a sebaanalýza citov či teoretické reflexie o láske. Do dejovej línie bývajú včlenené úvahy o morálke, kázne, ako aj básnické skladby.
K charakteristickým znakom sentimentálneho románu 15. – 16. storočia patria tematika neopätovanej lásky, autobiografický charakter rozprávania, detailná analýza ľúbostných citov a stavov beznádeje, výlevy zúfalstva mužského hrdinu, idealizácia ženskej hrdinky, princíp dvorskej lásky a tragický záver. Ďalej sú to krátky rozsah, neurčité časové určenie, imaginárne prostredie, neraz alegorické, ako aj už vyššie spomínaná epištolárna forma. Tento typ literatúry bol obľúbený v dvoranských kruhoch a zvlášť u ženského čitateľského publika. Ako píše Bělič, sentimentálne romány nielen očarili dvorské publikum, ale stali sa aj „milostným breviářem dvořanů“ (Bělič 1968, 68).
Sentimentálny román sa napája zo stredovekých a humanisticko-renesančných zdrojov. Hoci vznikol na pozadí stredovekých rytierskych románov (zameraním sa výsostne na ich ľúbostnú zložku), v koncepte tragickej lásky sa inšpiruje talianskou renesančnou a humanistickou ľúbostnou prózou a v lyrickej zložke poéziou renesančných spevníkov.
Korene sentimentálneho románu siahajú k prozaickému dielu Elegia di madonna Fiametta (Elégia o pani Fiammete, 1343 – 1344) Giovanniho Boccaccia (1313 – 1375), v ktorej hlavná hrdinka rozpráva o svojej nešťastnej láske k Panfilovi. V talianskej literatúre 15. storočia možno ako príklad „sentimentálneho príbehu“ uviesť epištolárnu novelu Historia de duobus amantibus Eurialo y Lucretia (Príbeh o dvoch milencoch Euryalovi a Lukrécii, rukopis 1444, vyd. 1467 – 1470) Enea Silvia Piccolominiho (1405 – 1464), budúceho pápeža Pia II., mimochodom, dostupná aj v dvoch prekladoch do češtiny (Euryalus a Lukrecie, čes. 1904; O dvou milencích, čes. 1990).
Najväčší rozmach však dosiahol tento typ prózy v španielskej literatúre. Inicioval ho Juan Rodríguez del Padrón (známy tiež ako Juan Rodríguez de la Cámara) (1390 – 1450) dielom Siervo libre de amor (Vyslobodený otrok lásky, 1439). Rok jeho vydania (1439) býva označovaný ako moment „založenia“ sentimentálneho románu. V polovici storočia sa do prúdu „sentimentálnej fikcie“ zapojil portugalský autor píšuci po španielsky Peter Portugalský z Coimbry (Don Pedro de Portugal alebo Pedro de Coimbra) (1429 – 1466), autor alegorickej prózy Sátira de felice e infelice vida (Satira na šťastný a nešťastný život, cca. 1453), končiacej dlhou básnickou skladbou.
Vrchol dosiahol sentimentálny román koncom 15. storočia v tvorbe španielskych autorov Diega de San Pedro (cca 1437 – cca 1498) a Juana de Flores (cca 1455 – cca 1525).
Diego de San Pedro napísal Tractado de amores de Arnalte y Lucenda (Traktát o láske Arnalta a Lucendy, 1491) a Cárcel de amor (Väzenie lásky, 1492); Juan de Flores je autorom kníh Historia de Grisel y Mirabella (Príbeh o Griselovi a Mirabelle, 1495) a Breve tratado de Grimalte y Gradissa (Krátky traktát o Grimaltovi a Grandisse, 1495). Práve Väzenie lásky Diega de San Pedro z roku 1492 sa stalo definitívnym modelom sentimentálneho románu a považuje sa jednoznačne za majstrovské dielo tohto podžánru. Malo veľký ohlas v domácej španielskej, ale aj v európskej literatúre, do ktorej sa rozšírilo prostredníctvom prekladov do francúzštiny, taliančiny, angličtiny a nemčiny. Podnietilo aj vznik mnohých imitácií a pokračovaní, najpopulárnejšie z nich pochádza z pera Nicolása Núñeza, ale nedosiahlo takú popularitu ako pôvodné dielo.
Po vrcholnom období sentimentálneho románu koncom 15. storočia jeho popularita ešte pretrvávala v prvej polovici 16. storočia, hoci produkciou je už na ústupe. Posledným úspešným dielom v tejto línii je epištolárny román Juana de Seguru (1525 – 1575) Proceso de cartas de amores (Proces ľúbostných listov, 1548) a ním sa uzatvára, ako konštatujú Alvar, Mainer a Navarro (1997, 213), obdobie storočnej popularity sentimentálneho románu situovanej do rozmedzia rokov 1439 až 1548.
Viacerí bádatelia, medzi nimi Alborg (1981, 457), upozorňujú na vplyv sentimentálnych románov, na Rojasovu La Celestina (1499; Celestina, slov. 1996), ako aj na pastierske a sentimentálne pasáže v diele Miguela de Cervantesa. Ukazuje sa, že od renesančného sentimentálneho románu vedie cesta cez pastiersky román až k preromantickému sentimentálnemu románu 18. storočia. Takýto postreh vyjadril v súvislosti s Väzením lásky Chabás (1960, 91), keď uviedol, že „Diego de San Pedro při vyprávění o lásce Leriana a Laureoly vplétá do autobiografických vzpomínek milostné listy, bájná dobrodružství, dantovské alegorie a chvalospěv na ženy; román končí wertherovsky romantickou sebevraždou hrdinovou.“ O španielskych sentimentálnych románoch sa ešte pred Chabásom viacerí bádatelia vyjadrili ako o „Wertherovi 15. storočia“ alebo o „renesančnom Wertherovi“ (Serrano Poncela 1949, 87 – 103).
2. Termín sentimentálny román sa používa aj na označenie typu románu, ktorý sa v európskej literatúre objavil v druhej polovici 18. a na začiatku 19. storočia v súvislosti nástupom preromantizmu. Za jeho vzor sa považuje román Pamela or Virtue Rewarded (Pamela alebo Odmenená cnosť, 1740) Samuela Richardsona (1698 – 1761), vo francúzskej literatúre ho najväčšmi reprezentuje epištolárny román Julie ou La Nouvelle Héloïse (1761; Júlia lebo Nová Heloisa, slov. 1982) Jeana Jacquesa Rousseaua (1712 – 1778), v nemeckej literatúre Goetheho Die Leiden des jungen Werthers (1774; Utrpenie mladého Werthera, slov. 1957). Sentimentálny román tohto obdobia sa rozvíja v duchu sentimentalizmu, umeleckej tendencie prejavujúcej sa vo všetkých literárnych druhoch ako výraz odmietavej reakcie voči racionalizmu a abstraktnosti klasicizmu. Má silné zastúpenie v anglickej, francúzskej a nemeckej literatúre, ale aj v literatúre ruskej. Do prúdu sentimentalizmu sa zaraďujú autori ako Maria Edgeworth, Samuel Richardson, Oliver Goldsmith, Laurence Sterne, Antoine François Prévost, Jean-Jacques Rousseau, Johann Wolfgang Goethe; v ruskej literatúre Nikolaj Michajlovič Karamzin. V anglofónnej literárnej terminológii sa sentimentálny román 18. – 19. storočia označuje ako sentimental novel alebo novel of sentimentality, pričom na označenie španielskeho sentimentálneho románu 15. – 16. storočia sa používa termín spanish sentimental romance.
Literatúra
Alborg, Juan Luis. 1981. Historia de la literatura española. Edad Media y Renacimiento. Madrid: Editorial Gredos.
Alvar, Carlos – Carlos Mainer – Rosa Navarro. 1997. Breve historia de la literatura española. Madrid: Alianza Editorial.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Cvitanovic, Dinko. 1973. La novela sentimental española. Madrid: Editorial Prensa española.
Deyermond, Alan D. 1975. „The Lost Genre of Medieval Spanish Literature.“ Hispanic Review 43, 3: 231 – 259.
Deyermond, Alan D. [1973] 1999. Historia de la literatura española I. La Edad Media. 18. vydanie. Prel. Luis Alonso López. Barcelona: Editorial Ariel.
Deyermond, Alan D. 1993. Tradiciones y puntos de vista en la ficción sentimental. México: Universidad Nacional Autónoma de México.
Durán, Armando. 1973. Estructura y técnicas de la novela sentimental y caballeresca. Madrid: Editorial Gredos.
Hernández Alonso, César. 1987. Novela sentimental española. Barcelona: Plaza y Janés.
Chabás, Juan. 1953. Nueva y manual historia de la literatura española. La Habana: Cultural.
Chabás, Juan. 1960. Dějiny španělské literatury. Prel. Oldřich Bělič. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění.
Krause, Anna. 1952. „El tractado novelístico de Diego de San Pedro.“ Bulletin Hispanique LIV: 245 – 275.
Menéndez Pelayo, Marcelino. [1905 – 1915] 2008. Orígenes de la novela. Madrid: Gredos.
Pedraza, Felipe – Milagros Rodríguez. 1997. Las épocas de la literatura española. Barcelona: Ariel.
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Reynier, Gustave. [1908] 1971. Le roman sentimental avant lʼAstrée. Réimpr. Paris: Librairie Armand Colin.
Samonà, Carmelo. 1960. Studi sul romanzo sentimentale e cortese nella letteratura spagnola del Quattrocento. Roma: Carucci.
Serrano Poncela, Segundo. 1949. „Dos Werther del Renacimiento español.“ Asonante V: 87 – 103.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Valbuena Prats, Ángel. 1950. Historia de la literatura española. 1. diel. Barcelona: Editorial Gustavo Gili.
Varela, José Luis. 1963. „Revisión de la novela sentimental.“ Revista de Filología Española XLVI: 351 – 382.
[1] „Denominación poco adecuada para el relato de ficción sentimental o tratado de amores, género narrativo que reúne ciertos elementos del amor cortés y de la novela de caballerías.“