Pikareskný román pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Picaresque novel (en-GB)
- Schelmenroman, Pikaresker Roman, Pikarischer Roman (de)
Explikácia pojmu
Pikareskný román (zo šp. pícaro – šibal) je špecifický typ románu, ktorý vznikol v polovici 16. storočia v Španielsku a v 17. storočí sa sformoval ako osobitný románový podžáner. Je jedným z reprezentatívnych typov románov zlatého veku španielskej literatúry a mal obrovský vplyv na vývin románu vo svetovej literatúre. Je pomenovaný podľa protagonistu pikara, ľudového šibala či dobrodruha, rozprávajúceho v prvej osobe svoj životný príbeh plný príkoria. Vzhľadom na dobrodružné prvky sa zvykne považovať za počiatočnú podobu dobrodružného románu, nachádzajú sa v ňom aj zárodky sociálneho románu a je predchodcom realistického románu, ktorý sa plne rozvinul v 19. storočí. Podnety pikareskného žánru sa do literatúry, ale aj do umenia všeobecne premietali už od jeho zrodu a neprestajne sa aktualizujú do súčasnosti.
V slovenskej a českej odbornej literatúre je termín pikareskný román dobre etablovaný a naturalizoval sa do zdomácnenej podoby (šp. picaresca, picaresco > pikareska, pikareskný). V roku 1980 český hispanista Oldřich Bělič v doslove k prekladu troch španielskych pikareskných románov do češtiny uvádza, že „česky by snad bylo vhodnější říkat ,píkarský‘, ale termín „pikareskní“ se u nás už natolko vžil, že by nebylo účelné jej měnit“ (Bělič 1980, 509), a toto konštatovanie určite platí aj pre slovenčinu. Príležitostne sa môžeme stretnúť aj s výrazom šibalský román, ale ide skôr o vysvetľovací preklad termínu, ktorý sa všeobecne nepresadil.
Termín opísali viacerí slovenskí a českí literárni teoretici a historici, pričom vystihli rozličné dimenzie tohto románového formátu. Tibor Žilka definuje pikareskný román ako „špecifický typ románu“, ktorý „sa pokladá za istý druh plebejskej literatúry“ (Žilka 2006, 284 – 285). Považuje ho za začiatočnú formu dobrodružného románu, z vývojového hľadiska mu pripisuje význam ako predchodcu ďalších typov románov, ktoré sa vyvinuli v európskych literatúrach v 18. storočí. František Štraus dáva dôraz na jeho parodický rozmer a charakterizuje ho ako „osobitnú paródiu rytierskeho románu“; popri hesle „pikareskný román“ uvádza aj výraz „pikareska“ (Štraus 2005, 261). Peter Valček uvádza ako charakteristický znak na prvom mieste „dobrodružný chronotop“, ale za dôležité pokladá upozorniť aj na „situačne bohatú a premenlivú, v zásade komickú textúru“ pikareskného románu a na kompozíciu spočívajúcu v radení drobných epizód (Valček 2006, 262 – 263). Dagmar Mocná, Josef Peterka a kolektív pri reflexii o pikaresknom románe považujú za jeho kľúčové prvky epizodickú štruktúru a identitu protagonistu. Pikareskný román definujú ako „typ románu, jehož osu tvoří epizody vázané k ústřední postavě sdílného taškáře“ (Mocná – Peterka a kol. 2004, 451 – 454). Ako dôležité konštitučné prvky románu uvádzajú princíp putovania a služby, autobiografickú reminiscenciu a priestorovú dimenziu dvojakého typu, horizontálnu a vertikálnu.
Slovenskí a českí hispanisti venovali problematike pikaresky patričnú pozornosť; pikareskné romány sú pomerne dobre zastúpené v prekladoch do češtiny a slovenčiny a vznikli aj samostatné monografické práce, a to Španělský pikareskní román a realismus (1963) českého hispanistu Běliča a Pikaro (anti)hrdina (2012) slovenskej hispanistky Evy Reichwalderovej.
Pikareskný žáner bol objektom výskumu nespočetného množstva španielskych a zahraničných hispanistov. Spomedzi vedeckých prác spomenieme práce Ángela Valbuenu Pratsa (1950), Fernanda Lázara Carretera (1972), Francisca Rica (1970, [1987] 2010), Víctora Garcíu de la Concha (1981), Antonia Reya Hazasa (1989), Marcela Bataillona (1968, 1969) či Mauricea Molha (1972), nehovoriac o množstve parciálnych štúdií vychádzajúcich pri každej príležitosti novej edície ktoréhokoľvek pikareskného románu. Bádatelia analyzujú sporné otázky, akými sú hypotézy o autorstve Lazarilla, charakteristické štruktúrne a štýlové komponenty pikaresky, zdroje inšpirácie, spoločensko-historická podmienenosť vzniku pikaresky a i. Zásadnými otázkami, a nie bezproblémovými, sú genéza pikaresky ako žánru, delimitácia žánru a úvahy o tom, ktoré diela s pikareskným hrdinom sú a ktoré nie sú pikareskným románom. Názory sa natoľko rôznia, že niektorí bádatelia považujú za „pravé pikareskné romány“ iba tri alebo štyri, iní zase širokú škálu románov s hrdinami pikareskného typu. Ako konštatuje Rey Hazas, definovať koncepciu pikareskného románu ako koherentného literárneho žánru je mimoriadne zložitá problematika a najschodnejším riešením je prikloniť sa k názoru Rica, podľa ktorého ide o „žáner v procese neustáleho vývinu a premien“, takže autor odporúča „nevysvetľovať pikareskný žáner ako čosi vytvorené a statické od prvej chvíle, ale ako žáner v procese premien v čase, čo logicky podmieňuje aj zmeny v jeho diskurze“[1] (Rey Hazas 1989, 31).
Pikareskný román možno opísať z perspektívy vymedzenia jeho kontúr v kontexte súdobej spisby. Na rozdiel od ostatných typov románu, ktoré sa v rovnakom čase pestovali v španielskej literatúre a tešili sa pozornosti čitateľov (rytiersky, pastiersky a maurský román), pikareskný román nastavuje zrkadlo problémom každodennej reality a ukazuje krutú stránku ľudskej existencie. Zatiaľ čo rytierske, pastierske či maurské romány majú charakter únikovosti (do ideálnych a imaginárnych svetov) a stavajú na ideáloch (cnosti, krásy, lásky), pikareskný román sa dotýka problematickej reality a svedčí o hospodárskom a morálnom úpadku spoločnosti, a to paradoxne v období najväčšieho rozmachu španielskeho impéria. Objavuje sa v ňom celá škála ľudských typov z periférie spoločnosti, akými sú žobráci, tuláci, podvodníci či zlodeji. Bezútešnú galériu spoluvytvárajú príslušníci cirkvi a schudobnenej šľachty, žijúci poväčšine v klamstve a predstieraní, a títo sú priamo alebo nepriamo terčom kritiky. Pikaro samotný je vydedencom spoločnosti, jeho hlavnou ambíciou je boj o prežitie. Prostredníctvom pikarovho priameho svedectva sa ukazuje svet bez príkras a idealizácie. Na rozdiel od ostatných súdobých románov sa pikareskný román vyznačuje používaním hovorového a často aj expresívneho jazyka.
Základy pikareskného žánru položil anonymný román Lazarillo de Tormes, v plnom znení La vida de Lazarillo de Tormes, sus fortunas y adversidades (1554; Život Lazarilla z Tormesu, jeho príhody a nehody, slov. 1959). Román má podobu autobiografie hlavného hrdinu vo forme listu adresovaného cirkevnej autorite. Lazarillo opisuje svoj životný príbeh od detstva po súčasnú situáciu, v ktorej našiel materiálnu stabilitu, hoci za cenu morálnych ústupkov. Jeho pohľad na svet je vcelku dôverčivý, humorný podtón rozprávania dáva jeho životnému príbehu optimistické vyznenie aj napriek prežívaným útrapám a spoločensko-kritickým postrehom.
Román zaznamenal od začiatku veľký úspech, v roku 1554 vyšiel hneď v troch vydaniach, v Burgose, v Alcalá de Henares a v Antverpách, o rok nato vyšla v Antverpách ešte druhá časť. Všetky tieto vydania zostali pre svoj kritický a antiklerikálny obsah anonymné. V roku 1559 sa Lazarillo ocitol na zozname inkvizíciou zakázaných kníh, napriek tomu sa však naďalej tajne šíril a bol veľmi populárny nielen v Španielsku, ale aj v zahraničí.
Na model predstavený Lazarillom z Tormesu nadviazali autori 17. storočia, a vytvorili tak barokový pikareskný román: Mateo Alemán, Francisco de Quevedo, Francisco López de Úbeda, Alonso Jerónimo de Salas Barbadillo, Alonso de Castillo Solórzano. Pikareskné témy, motívy a hrdinovia sa objavujú aj v diele Miguela de Cervantesa. Práve barokový pikareskný román má zásadný význam z hľadiska ustálenia žánru.
Demetrio Estébanez Calderón (2004, 834) vysvetľuje formovanie pikaresky ako trojfázový proces: vznik a vytvorenie základného modelu, konštituovanie žánru a konsolidácia žánru. Lazarillovi prislúcha prvenstvo z hľadiska vzniku (tu treba pripomenúť, že niektorí bádatelia ho nepovažujú za prvý pikareskný román, ale za „predchodcu“ pikareskného románu), pričom aj pri ňom možno určiť vzory, ktoré mu predchádzali. Podľa Estébaneza Calderóna (2004, 834) sa však pikareskný román ako žáner konštituoval až zásluhou Alemána v románe Aventuras y vida de Guzmán de Alfarache (1599 – 1604; Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache, slov. 1975) a konsolidoval sa v Quevedovom diele Historia de la vida del Buscón, llamado Don Pablos (1626; prvá redakcia vznikla v rokoch 1603 – 1604; Život furtáka, slov. 1962) a v románe Lópeza de Úbeda La pícara Justina (Šibalka Justína, 1605).
V porovnaní s renesančným Lazarillom z Tormesu sa v barokovom pikaresknom románe stupňuje pesimizmus, pikaro nadobúda oveľa negatívnejšie črty a spoločenská kritika sa zostruje a prechádza do satiry.
Medzi charakteristické znaky žánru, spoločné pre renesančnú a barokovú pikaresku, možno zaradiť tieto: zjednocujúca funkcia protagonistu, pikara, ktorý predstavuje antihrdinu v kontraste s literárnym typom rytiera; príbeh vystavaný na osobných zážitkoch protagonistu vo forme autobiografického rozprávania; princíp cesty a služby rozličným pánom; chronologické radenie epizód; podriadenie jednotlivých epizód záverečnému cieľu, ktorým je vysvetlenie stavu bez cti (šp. deshonor); spätný pohľad protagonistu na vlastný život (dospelý pikaro rozpráva svoj príbeh od detstva do súčasnosti); realistický spôsob zobrazovania, tematizácia hladu a biedy, sociálny determinizmus hrdinov, využívanie prostriedkov humoru a satiry, jazykové bohatstvo ľudovej reči. Tento výpočet nie je síce úplný, ale vystihuje podstatu žánru.
Ako sme sa zmienili na začiatku, španielsky pikareskný román mal už od momentu vzniku veľký vplyv na vývin románu a neprestáva sa prejavovať až do súčasnosti. Reichwalderová konštatuje, že „vrcholné diela španielskej pikaresknej prózy boli v relatívne krátkom čase preložené do taliančiny, francúzštiny, angličtiny, nemčiny a holandčiny, čím iniciovali pokračovanie, prípadne vlastné rozvíjanie pikaresknej tradície v jednotlivých národných literatúrach“ (Reichwalderová 2012, 23). Cez preklady a imitácie sa v európskych národných literatúrach sformovali variácie „vlastných“ pikareskných románov.
Vo svetovej literatúre možno nájsť vplyvy a ohlasy španielskej pikaresky v dielach Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshausena Simplicius Simplicissimus (1669; Dobrodružný Simplicius Simplicissimus čiže Životopis podivného vaganta, slov. 1965); Daniela Defoea The Fortunes and Misfortunes of the Famous Moll Flanders (1722; Moll Flandersová, slov. 1963, 1973, 1977); Alaina-Reného Lesagea L’Histoire de Gil Blas de Santillane (1715 – 1735; Gil Blas, slov. 1976); Henryho Fieldinga The history of Tom Jones, a Foundling (1749; Najdúch Tom Jones, slov. 1980); Jaroslava Haška Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921 – 1923). Príkladov je oveľa viac, napríklad Mocná, Peterka a kolektív (2004, 451 – 454) podávajú obšírny prehľad pikareskného žánru v anglickej, nemeckej, francúzskej, ruskej aj českej literatúre od 18. storočia po 20. storočie.
V španielskej literatúre sa o udržanie a aktualizáciu pikareskného žánru v 20. storočí zaslúžili Camilo José Cela v románe Nuevas andanzas y desventuras de Lazarillo de Tormes (Nové príhody a nehody Lazarilla z Tormesu, 1944), Juan García Hortelano, Rafael Sánchez Ferlosio, v 21. storočí napríklad Felipe Benítez Reyes, čo neznamená, že zoznam autorov vracajúcich sa k pikaresknej tradícii sa týmito menami končí, pretože v každej dobe je pikareskný román schopný transformovať sa do nových podôb.
Literatúra
Alemán, Mateo. [1599, 1604] 1975. Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache. Prel. a doslov napísal Štefan Martoňák. Verše prebásnil Viliam Turčány. Bratislava: Tatran.
Anonym. [1554] 1959. Život Lazarilla z Tormesu. Prel. a doslov napísal Vladimír Oleríny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Bataillon, Marcel. 1968. Novedad y fecundidad de Lazarillo de Tormes. Salamanca: Anaya.
Bataillon, Marcel. 1969. Pícaros y picaresca. Madrid: Taurus.
Bělič, Oldřich. 1963. Španělský pikareskní román a realismus. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Bělič, Oldřich. 1980. „Španělský pikareskní román.“ In Tři španělské pikareskní romány, prel. a ed. Oldřich Bělič – Josef Forbelský – Eduard Hodoušek, 509 – 518. Praha: Odeon.
Bělič, Oldřich – Josef Forbelský. 1984. Dějiny španělské literatury. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
García de la Concha, Víctor. 1981. Nueva lectura del Lazarillo. Madrid: Editorial Castalia.
Chabás, Juan. 1953. Nueva y manual historia de la literatura española. La Habana: Cultural.
Chabás, Juan. 1960. Dějiny španělské literatury. Prel. Oldřich Bělič. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění.
Lázaro Carreter, Fernando. 1972. Lazarillo de Tormes en la picaresca. Barcelona: Ariel.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka.
Molho, Maurice. 1972. Introducción al pensamiento picaresco. Salamanca: Anaya.
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Quevedo, Francisco de. [1626] 1962. Život furtáka. Prel. a doslov napísal Vladimír Oleríny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Reichwalderová, Eva. 2012. Pikaro (anti)hrdina. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku.
Rey Hazas, Antonio. 1989. „Introducción, bibliografia, notas y llamadas de atención.“ In La vida de Lazarillo de Tormes y de sus fortunas y adversidades, ed. Antonio Rey Hazas, 9 – 50. Madrid: Editorial Castalia.
Rico, Francisco. 1970. La novela picaresca y el punto de vista. Barcelona: Seix Barral.
Rico, Francisco. [1987] 2010. „Introducción“. In Lazarillo de Tormes, ed. Francisco Rico, 13 – 139. 21. vyd. Madrid: Ediciones Cátedra.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Valbuena Prats, Ángel. 1950. Historia de la literatura española. 1. diel. Barcelona: Editorial Gustavo Gili.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie.
[1] „[...] no interpretar el género picaresco como algo ya hecho y estático desde el primer momento, sino como un proceso de transformación temporal que, lógicamente, acarrea cambios en su discurrir.“