Aforizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Aphorismus (de)
- Aphorism (en-GB)
- Aphorisme (fr)
Explikácia pojmu
Aforizmus (z gréc. „aforismos“ = vymedzenie): výpoveď alebo súd, ktorý stručne a vtipne vyjadruje životnú pravdu, jednu myšlienku, morálnu zásadu. Najkratší samostatný literárny prozaický žáner, evidovaný často ako jednoduchá forma. Krátka, pregnantná literárna forma reflexívneho, prípadne satirického charakteru (Vlašín a kol. 1977, 12). Podstatnou vlastnosťou je britká myšlienka, založená na neobyčajnom porovnávaní, zovšeobecnení alebo paradoxe (Mocná – Peterka a kol. 2004, 11 – 12). Mnohí ho pokladajú za príslovie intelektuálov (Žilka 1987, 154). Rozdiel je v tom, že pokiaľ príslovie je súčasťou folklóru a nepozná konkrétneho autora, aforizmy vytvárajú významní spisovatelia, politici, filozofi, prípadne lekári, režiséri, herci. Vo výberoch sa niekedy uvádzajú príslovia a aforizmy vedľa seba, neprihliada sa na ich rozlíšenie (Holinová 1998, 104 – 120). Aforizmus vznikal a existoval aj pod rozličnými inými názvami: gnóma, sentencia, dictum, myšlienka, maxima, múdrosť, reflexia, dokonca aj ako vtip. Niekedy sa aforizmus zaraďuje medzi literatúru a filozofiu, čiže sa pokladá za hraničný žáner. Je nadmieru subjektívny, až provokačný, lebo predstavuje vyhranený názor svojho autora na život, na politiku, na ženy, na lásku, na morálku, na umenie a pod. Často je v protiklade so všeobecne vyslovenými názormi, dominuje v ňom alternatívne myslenie, provokatívny, až kacírsky zámer nadpriemerného intelektu. Každý aforizmus má samostatnú platnosť, platí to aj v tých prípadoch, keď aforizmy vychádzajú knižne buď od jedného autora, alebo ide o celú zbierku aforizmov viacerých autorov. Knižné publikácie vznikajú výberom z literárnych diel (Oscar Wilde, Pavol Strauss) alebo z ústnych prejavov (Winston Churchill). Aforizmy jedného autora v samostatnej knihe sú zväčša tematicky rozdelené na časti: Moudrost a vtip Oscara Wildea vo výbere a preklade Alexandra Tomského majú až 17 kapitol (Wilde o sobě, Bon mot, Ženy a muži, Morálka a zásady, Politika jen politika, Umění a literatura a pod.); aforizmy Straussa pod názvom Úsmev nad úsmevom (Myšlienky + aforizmy) vo výbere Júliusa Rybáka pozostávajú až z 22 častí (V chráme samoty, Brána bolesti, Umenie smrti, Dobro a zlo, Lekár medzi ľuďmi, Veda a umenie, Mladosť a staroba, Paradoxy a pod.). Výber sa obyčajne realizuje vyselektovaním britkých myšlienok z dlhšieho epického či dramatického textu alebo z viacerých textov. Aforizmus pôvodne obsahoval dôležitý poznatok niektorého vedného odboru. Zväčša pozostáva z jednej vety, ale to nie je pravidlom. Vždy však sprostredkuje nové, neznáme súvislosti. Jeho vety sú obyčajne symetrické, obsahujúce prirovnanie, protiklad alebo rozpor. Pôvodne je to duchaplný výrok známeho autora, politika, diplomata či predstaviteľa inej spoločenskej oblasti. Väčšina aforizmov sa vyskytuje v umeleckom diele ako súčasť textu. Niekedy sa hovorí aj o aforistickom štýle, týka sa to hlavne autorov, ktorí sa vyznačujú stručným vyjadrovaním a bohatým zastúpením originálnych myšlienok (Hrabák 1973, 233). Zo slovenskej literatúry sa najviac aforizmov nachádza práve v tvorbe Straussa, ale aj básnici či humoristi sú často autormi aforizmov (Tomáš Janovic, Stano Radič).
Aforizmy sa obyčajne zakladajú na kontraste, ktorý odkrýva duchaplnosť ich autora (Žilka 2011, 26 – 27). Ak sa vyskytujú v texte či v ústnom prejave, sú znakom výnimočného intelektu, preto sa s nimi najčastejšie možno stretnúť u autorov s vysokým stupňom vzdelania a ostrovtipu (Johann Wolfgang Goethe, Bernard Shaw, Anatole France, Karel Čapek, Wilde, Lev Nikolajevič Tolstoj, Churchill). Aforizmy sa niekedy vydávajú aj osobitne v knižných publikáciách. Svedčí o tom kniha Aforizmy troch tisícročí, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1972. Vydané aforizmy zozbieral a zostavil Ján Brezina. Podobne postupoval aj Ján Lenčo, perly rozumu vybral a zostavil z diel rozličných autorov, výber ani nezúžil iba na spisovateľov; je pritom zaujímavé, že zostavovateľ preferuje autorov, ktorí v iných výberoch nemajú také zastúpenie – Jean Paul, Georg Christoph Lichtenberg, Tolstoj (Lenčo 2000, 172 – 183). Možno tu uviesť príklady na aforizmus od viacerých známych autorov:
„Ťažko je ľúbiť ženu a súčasne robiť niečo rozumné.“
Tolstoj
„Keby ste vedeli, aká veľká je ženská zvedavosť! Takmer taká ako mužská.“
Wilde
„Život je pomalé strácanie všetkého, čo milujeme.“
Maurice Maeterlinck
„Najlepší spôsob, ako stratiť dôveru a úctu mladých, je – dávať im nekonečné rady.“
Ernest Hemingway
„Ženy majú skvelý inštinkt. Vysnoria všetko okrem toho, čo je zrejmé.“
Wilde
„Aforista je mysliteľ, šetriaci papier.“
Strauss
„Niektorí umelci či vedci sú ako cibuľa. Možno šúpať list po liste – jadra sa nedošúpeš.“
Strauss
„Tragédia literatúry je, že tí, čo sú vtipní, nepíšu, a tí, čo píšu, nie sú vtipní.“
Strauss
„Odmietnutie chvály je vyjadrením túžby byť pochválený dvakrát.“
François de La Rochefoucauld
Aforizmus ako žáner má dlhú tradíciu, najskôr sa objavuje v odbornej literatúre, predovšetkým v medicíne. V starogréckej zbierke Aphorismoi sa nachádzajú návody na zdravie, na diagnostiku a liečenie. Vznikol teda v antike ako literárna forma poučky, definície či regúl medicínskeho odboru, treba tu spomenúť tzv. Corpus Hippocraticum, čiže Hippokratovu zbierku lekárskych aforizmov. Hippokratova tradícia našla svojich pokračovateľov v stredoveku, ba aj v novoveku. V tejto súvislosti treba spomenúť slávneho holandského lekára Hermana Boerhaave, autora zbierky medicínskych poučiek Aphorismi decognoscendis et curandis morbis (Aforizmy na diagnostiku a liečbu chorôb, 1709). Okrem medicíny však aforizmus bol známym vyjadrovacím prostriedkom aj v iných vedných disciplínach: a) vo fyzike (Aphorismi Physici, seu physicae peripateticae principia breviter ac dilucide proposita, Fyzikálne aforizmy alebo stručne a jasne vysvetlené princípy peripatetickej fyziky, 1646); b) v astronómii (Gerolamo Cardano: Aphorismorum-astronomicorum segmenta septem, Sedem oddielov astronomických aforizmov, 1547); c) v teológii (Aphorismi Doctrinae Iesuitarum et aliorum aliquot Pontificiorum Doctorum, Aforizmy náuky jezuitov a niektorých ďalších učencov rímskej Cirkvi, 1609); d) v politike (Raimondo Montecuccoli: Aphorismes sur l’art militaire, Aforizmy o vojenskom umení, 1670); e) v psychológii (Otto Liebmann: Psychologische Aphorismen, Psychologické aforizmy, 1899). Aforistickú metódu spracovania poznatkov v nesystémovej podobe využil Francis Bacon vo svojom spise Novum organum (Nový Organon, 1620), v ktorom oproti Aristotelovi zastáva odlišný názor, ako prísť na nový spôsob poznávania; podľa neho nové poznanie má vychádzať zo zmyslovej skúsenosti (empírie), čiže sa musí opierať o pozorovania, experimenty, zozbierané fakty, následne zmyslové údaje treba zovšeobecniť. Tým sa Bacon odkláňa od scholastickej špekulácie a obracia sa k poznaniu na základe skúseností, čiže k empirizmu a induktívnej metóde (Mocná – Peterka a kol. 2004, 12). Aforizmus v dnešnom zmysle slova je porenesančným výtvorom, lebo je založený na empírii, na skúsenostiach, ktoré autori dokážu stručne a vtipne zovšeobecniť a brilantne vyjadriť.
Rozšíreným žánrom sa stáva vo Francúzsku v druhej polovici 17. storočia. Najmä Rochefoucauld (1613 –1680) a jeho tvorba má zakladateľský význam pre tento žáner. Jeho hlavným dielom je zbierka aforizmov, morálnych sentencií, tzv. maxím, Réflexions ou sentences et maximes morales (Úvahy alebo morálne sentencie a maximy, 1665). Popri ňom sa často spomína aj Blaise Pascal (1623 – 1662), ktorý bol náboženským filozofom, iniciátorom kresťanského existencializmu. Aj on významnou mierou prispel k aforistickej tvorbe. Pascalove náčrty apológie kresťanstva vydali posmrtne jeho priatelia pod názvom Pensées sur la religion (Myšlienky o náboženstve, 1669).
V 19. storočí sa naďalej rozvíjal tento žáner najmä vo vedných disciplínach, ktoré ešte neboli úplne vyšpecifikované. Na prvom mieste treba spomenúť filozofiu, hlavne dielo Arthura Schopenhauera Aphorismen zur Lebensweisheit (Aforizmy o životnej múdrosti, 1851), ale aj Friedricha Nietzscheho, ktorého všetky texty sú presýtené aforizmami. Autori nemeckého jazykového prostredia sa všeobecne venovali tomuto žánru: Lichtenberg (Aphorismen, Aforizmy, 1800), Goethe (Maximen und Reflexionen, Maximy a úvahy, 1833), Marie von Ebner-Eschenbach (Aphorismen, Aforizmy, 1901), Karl Kraus (Sprüche und Widersprüche, Výroky a protirečenia, 1909; Die chinesische Mauer, Čínsky múr, 1910), Franz Kafka (Betrachtungen über Sünde, Leid, Hoffnung und den wahren Weg, Úvahy o hriechu, utrpení, nádeji a pravej ceste, 1931).
Z anglických a amerických aforistov hodno spomenúť niektorých predstaviteľov: Lord Halifax (Thoughts and Reflections, Myšlienky a úvahy, 1750), Samuel Johnson, Ralph Emerson, ale vrcholom je aj z hľadiska svetovej literatúry Wilde, ktorému aj prischlo meno „lorda paradoxov“ (Gazda – Tynecka-Makowska 2006, 8). Mal zmysel pre humor, paradox a duchaplnosť, čo sa prejavuje nielen v jeho prozaických dielach, ale aj v dramatickej tvorbe. Práve prostredníctvom aforizmov vytvoril tzv. konverzačnú drámu, v ktorej samotný dej je značne potlačený a dominuje v nej irónia, brilantný dialóg. Z jeho aforizmov boli zostavené aj samostatné publikácie, ako napr. výber Tomského. Z aforizmov Wilda zostavovateľ vytvoril isté tematické celky, na ukážku možno uviesť príklady:
O sebe:
„Zo všetkého najradšej hovorím o sebe –
je to totiž jediná vec, o ktorej skutočne niečo viem.“
„Zamilovať sa sám do seba je začiatok
romantického vzťahu na celý život.“
O láske:
„Keď niekto skutočne miluje,
sú pre neho všetky ostatné ženy na svete mŕtve.“
„Mladí ľudia chcú byť verní a nie sú;
starí chcú byť neverní a nemôžu.“
O politike:
„Len jedna vec je v Rusku celkom nemožná: reforma.“
„Život za dobrej vlády nebýva dramatický,
život pod špatnou vládou je dramatický vždycky.“
Aforizmy s politickým obsahom sú vhodnou zbraňou v rukách výborných rečníkov a svoj intelekt využívajúcich politikov, z nich osobitné miesto zaujíma Churchill (1874 – 1965), ktorý bol nielen ironický vo svojich vyjadreniach, ale priamo sarkastický: „Človek nakazený islamom je nebezpečnejší ako pes nakazený besnotou“; „Dobrý politik vie presne predpovedať, čo sa stane v budúcnosti. A potom, keď sa tak nestane, vie zasa vysvetliť, prečo sa tak nestalo“. Dokonca aj v odpovedi dokázal brilantne využiť svoj postoj k osobe, ktorá bola voči nemu kritická:
Lady Nancy Astor: „Keby ste boli mojím manželom, dala by som vám do čaju jed!“
Winston Churchill: „A keby ste boli mojou manželkou, tak by som ten čaj vypil.“
Zo slovenských autorov aforistické myslenie najviac dominuje v tvorbe Straussa, Janovica, ale treba spomenúť aj humoristov Radiča a Milana Lasicu. Vďaka Rybákovi vyšli Straussove aforizmy aj knižne, originálne sú najmä jeho aforizmy z lekárskeho prostredia: „Existujú lekári, ktorí už slúžili niekoľkým pánom, ale nikdy nie – medicíne“; „Znakom zrelosti lekára je jeho skromnosť“; „V ťažkých situáciách sa ukáže, kto je pravým lekárom. Pravý lekár sa trasie o osud nemocného, nepravý o svoju povesť“; „Zdravie je interval medzi chorobami“ (Strauss 1992, 106 – 113). Pokiaľ tvorba Straussa sa rozvíjala paralelne s jeho rakúskymi rovesníkmi (Hermann Broch, Robert Musil) a bola zväčša sústredená na prózu, Janovic sa venoval najmä špecifickej básnickej tvorbe – epigramom. V súčasnosti však dáva prednosť práve aforizmom, často na princípe vytvárania opozít, niekedy v druhej časti použije ten istý slovný základ, ale s protikladným významom: „Nepriateľ nespí? Aspoň sa nevyspí“; „Mýliť sa je ľudské. Preto sú tyrani neomylní“. Inokedy sa prejavuje ako básnik, lebo aforizmus tvorí prostredníctvom metafor: „Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať“; „Keď si opitý mocou, neriaď“; „Slovenčina je presná. Čo zastaví trola? Kontrola“.
Aj keď nie každý aforizmus patrí do repertoáru literárnych textov s výrazným obsahom humoru, v mnohých prípadoch práve táto vlastnosť v nich dominuje. Preto často tvoria aforizmy práve humoristi, aforistické myslenie charakterizovalo aj literárne texty Lasicu, aj jeho reakcie v televíznych programoch boli okorenené vtipnou poznámkou s obsahom brilantnej myšlienky. Tvorbe aforizmov sa systematicky venoval Radič (1955 – 2005), podľa dostupných prameňov bol autorom približne 1600 aforizmov, väčšina z nich odznela v rozhlasových alebo televíznych programoch. Keďže funkcia týchto relácií je založená na zábave poslucháčov či divákov, jeho aforizmy obsahovali aj humor: „Je lepšie, keď šéf na vašej manželke sedí, ako keby mal na nej ležať“. Radič často dokázal vystihnúť absurditu z reálneho života: „Vysokoškolsky vzdelaný človek je ten, ktorý najprv študuje to, čo nechcel, a potom robí to, čo neštudoval“.
Keďže humor často dominuje v aforizmoch, aj zbierky vtipov neraz obsahujú výstižné príklady tohto literárneho žánru. Ján L. Kalina do svojej knihy Tisíc a jeden vtip zaradil nielen niektoré aforizmy akoby vo funkcii vtipov, ale niektoré vtipy majú veľmi blízko k aforizmom. Možno tu uviesť ako príklad absolútne vtipy, ktoré podľa zostavovateľa prišli k nám z Budapešti. Doslovne píše: „Sú aforisticky úsporné a v snahe definovať ten-ktorý pojem sa vznášajú vo sfére čarovných metafor a absurdít. Táto absurdita je však niekedy tak blízko ku krutej realite, že až zamrazí“ (Kalina 2019, 313):
„Absolútne chudobný človek:
Ten, čo aj zlatú žilu má z plechu.“
„Absolútna nedôvera:
Otvoriť ropovod a pozrieť sa doň, či ropa netečie opačným smerom.“
„Absolútna mníška:
Aj jej matka, stará matka a prastará matka boli mníšky.“
Absolútne vtipy však majú jednu vlastnosť, ktorá je nezlučiteľná s aforizmom. Nemajú totiž konkrétneho autora, preto sú síce vytvorené na princípe aforizmov, ale jednoznačne musia byť zaradené medzi vtipy. Tým však nemožno vôbec spochybniť ich aforistickú úspornosť a vtipne vyjadrenú životnú pravdu či myšlienku.
Literatúra:
Gazda, Gregorz – Slovina Tynecka-Machowska, eds. 2006. Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków: UNIVERSITAS.
Holinová, Hilda, ed. 1998. Židovská múdrosť. Bratislava: NESTOR.
Hrabák, Josef. 1973. Poetika. Praha: Československý spisovatel.
Kalina L., Ján. 2019. Tisíc a jeden vtip po 50 rokoch. Učebnica vtipológie a žartizmu. Bratislava: Slovart.
Lenčo, Ján, ed. 2000. Perly rozumu. Sprievodca po cestách múdrosti. Žilina: Knižné centrum.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha–Litomyšl: Paseka.
Radičová, Iveta – Eva Kelly – Pavol Kelly, eds. 2005. Aforizmy Stana Radiča. Výber aforizmov z tvorby S. Radiča. Bratislava: S. P. A. C. E.
Strauss, Pavol. 1992. Úsmev nad úsmevom. (Myšlienky + aforizmy). Bratislava: Daka.
Tomský, Alexander, ed. 2008. Moudrost a vtip Oscara Wildea. Praha: LEDA – Rozmluvy.
Vlašín, Štěpán a kol. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 1987. Poetický slovník. 2. vyd. Bratislava: Tatran.
Žilka, Tibor. 2011. Vademecum poetiky. Nitra: Fakulta stredoeurópskych štúdií, Katedra areálových kultúr Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
rok prvej publikácie: 2025