Naturalizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Naturalism (en-GB)
- Naturalismus (de)
- Naturalisme (fr)
Explikácia pojmu
Naturalizmus je literárny smer a hnutie (por. Chevrel 1982) ako i metóda, ktorá sa vyvinula v posledných dvoch dekádach 19. storočia vo Francúzsku, odkiaľ sa rozšírila do Európy a Ameriky. Vznik naturalizmu súvisel s prudkým rozmachom prírodných vied a s významnými spoločenskými zmenami v krajine, ktorá pri intenzívnom budovaní kapitalizmu prechádzala industrializáciou, urbanizáciou a modernizáciou. V spoločnosti s prehlbujúcimi sa rozdielmi medzi privilegovanou vrstvou a proletariátom dominoval materializmus, pragmatizmus, utilitarizmus a scientistické prúdy myslenia, najmä pozitivistická filozofia Augusta Comta a Hippolyta Taina.
Naturalizmus nadväzoval na realizmus: systematizoval a rozvíjal hlavné znaky a postupy realistickej metódy zobrazovania, spočívajúcej v dôkladnom pozorovaní a objektívnom opise skutočnosti. S odvolaním sa na Honoré de Balzaca, pojem po prvý raz použil francúzsky románopisec Émile Zola, ktorý je teoretikom a hlavným predstaviteľom naturalizmu. Urobil tak v roku 1868, v predslove k druhému vydaniu svojho románu Thérèse Raquin (Tereza Raquinová, 1962, prel. Ondrej Žiška)
Manifestom naturalizmu je Zolov súbor štúdií, uverejnený v roku 1880 pod názvom Le Roman expérimental (Experimentálny román). Dátum vydania tejto teoretickej práce, ktorej význam vzápätí potvrdila umelecká prax, sa považuje za oficiálny začiatok naturalizmu ako hnutia. Piati Zolovi priatelia – Guy de Maupassant, Joris-Karl Huysmans, Léon Hennique, Henri Céard a Paul Alexis – vydali v apríli rovnakého roku kolektívnu zbierku noviel Les Soirées de Médan (1880; Medanské večery). Z noviel, tematizujúcich prusko-francúzsku vojnu, bola najúspešnejšia Boule de suif (1880; Guľôčka, 1953, prel. Anton Vantuch) z pera Guy de Maupassanta, jedného z najznámejších a najobľúbenejších prozaikov danej doby. S cieľom overiť produktívnosť Zolovej teórie vytvorili jeho prívrženci skupinu. Vyznačovala sa veľkou fluktuáciou, ktorú spôsobovali meniace sa názory autorov na umenie a tvorbu, respektíve úspech či neúspech jednotlivých členov. Naturalizmus nemal vlastný časopis, ale členovia hnutia uverejňovali aj teoretické články, s výnimkou dodnes obľúbeného Maupassanta, najoriginálnejšieho umelca a často prekladaného autora.
Zola nikdy naturalizmus presne nedefinoval. Pokúsil sa o to belgický literárny vedec Camille Lemonnier: „Naturalizmus je realizmus, obohatený o komplexné štúdium prostredia a presné pozorovanie [...]. Naturalizmus implikuje filozofiu, ktorú realizmus nemal; v podstate je to filozofia sama osebe s väzbami na biológiu, geológiu, antropológiu, exaktné a spoločenské vedy.“[1] (por. Pagès 2000,107; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M). Zola však opísal hlavné znaky naturalizmu, ktorý považoval za umelecký smer, myšlienkové nastavenie a metódu zobrazovania. Jeho úvahy vychádzali z tézy o experimentálnom románe:
„Experimentálny román je dôsledkom vedeckej evolúcie storočia; nadväzuje a dopĺňa fyziológiu, ktorá má sama základ v chémii a vo fyzike; štúdium abstraktného a metafyzického človeka nahrádza štúdiom prírodného človeka, ktorý podlieha fyzikálnym a chemickým zákonitostiam a určujú ho vplyvy prostredia; jedným slovom, je literatúrou našej vedeckej doby, tak ako klasická a romantická literatúra zodpovedala obdobiu scholastiky a teológie.“[2] (Zola 1968, 1186).
Titul teoretickej práce zvolil Zola tak, aby vynikol zámer preniesť do oblasti umenia a literatúry experimentálne metódy exaktných vied. Tie v danej dobe presadzoval vo Francúzsku lekár a vedec, profesor medicíny Claude Bernard, autor spisu Introduction à lʼétude de la médecine expérimentale (1865; Úvod do štúdia experimentálnej medicíny). Zola presadzoval názor, že experimentálna metóda je vhodná nielen na poznanie prírodných javov a biologicko-fyziologických prejavov bytia, ale aj na pochopenie spoločenských javov a vysvetlenie intelektuálneho a citového života. V nadväznosti na Bernarda, ktorý experiment definoval ako vyvolané pozorovanie, pričom rozlišoval vedy založené buď na pozorovaní, alebo na experimentovaní, žiadal Zola od autorov, aby rezignovali na predstavivosť a posunuli sa od obyčajného pozorovania skutočnosti k experimentovaniu. Znamenalo to „vedecky“ študovať človeka v spoločnosti tak, ako sa študujú fenomény v prírode: v prvej fáze treba zhromaždiť množstvo dokumentácie o pozorovanom jave, a potom jav čo možno najpresnejšie, najobjektívnejšie, pravdivo a bez osobného angažovania zachytiť, teda zvonku opísať. Románopisec, „pozorovateľ a experimentátor“[3] (Zola 1968, 1194) je zapisovateľom, a preto nesmie súdiť ani hodnotiť. Sled epizód vytvárajúcich individuálne príbehy musí zoradiť tak, aby sa jasne odhalilo pôsobenie zásadných faktorov determinujúcich človeka, teda vplyv spoločnosti (prostredia a doby) a prírody (genetika, dedičnosť) na osud jednotlivca. Človek je totiž produktom prostredia a výsledkom genetickej výbavy, biologicko-fyzikálnych predispozícií. Ovládajú ho inštinkty a vášne, ktoré potláčajú vôľovú a racionálnu zložku konania. Okrem Tainovho učenia o determinácii prostredím, dobou a génmi („milieu“, „moment“, „race“) zaujala Zolu práca francúzskeho lekára Prospera Lucasa Traité philosophique et physiologique de lʼhérédité naturelle (1847; Filozofický a fyziologický traktát o biologickej dedičnosti).
Podľa Zolu má románopisec reprodukovať život v pôvodnej, neupravenej podobe („la vie brute“). Nemá sa ho pokúšať zachytiť v celistvosti, má sa, naopak, obmedziť na výsek zo života („tranche de vie“), teda na také prostredie, ktoré najzreteľnejšie odkryje svoj vplyv na človeka s dedičnou záťažou (napr. chudobné príbytky, drsné pracovné prostredie, krčma, nevestinec). Keďže sa dôraz kladie na najnižšie pudy, neovládané vášne a neurózy, románopisec musí odmietnuť psychológiu a nahradiť ju fyziológiou. Zola to ukázal už v románe Thérèse Raquin (1865), ktorým akoby ilustroval známy Tainov výrok „neresť a cnosť sú produkty ako vitriol a cukor.“[4] (Taine 1866, XV).
Svoju teóriu overil Zola v praxi; v rokoch 1871 až 1893 vytvoril románový cyklus Les Rougon-Macquart: l’histoire naturelle et sociale d’une famille sous le Second Empire, (Rougonovci-Macquartovci: prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny v období Druhého cisárstva). Podtitul akcentuje analógiu medzi prírodou a spoločnosťou, teda ambíciu nazerať na spoločenské javy ako na javy prírodné, pričom upozorňuje i na význam konkrétnej doby, podpisujúcej sa na osudoch rodiny. Východiskovou situáciou románového cyklu, ktorý má byť dokumentom a ilustráciou tézy o determinácii, sú príbehy prvej generácie rodiny s dvoma vetvami, ktorej duševne labilná neurotická matka plodí deti nielen so zdravým manželom, ale zároveň aj s milencom, alkoholikom s veľkou dedičnou záťažou. V románoch následne autor zobrazil osudy jednotlivcov z piatich generácií rozvetvenej rodiny a odhalil, ako na postavy vplýva genetika a prostredie, ktoré je živnou pôdou pre rozvoj patológií. Pre lepšiu orientáciu čitateľa pripojil k cyklu aj nákres rodinného rodokmeňa.
Zolova fabulácia nie je postavená na imaginácii, ale na realite, ktorá umožňuje predostrieť nejakú hypotézu (tu: o zásadnom vplyve genetiky a toxického prostredia na jednotlivca) a na základe nej modelovať postavy a konštruovať ich príbehy. Romány zobrazujú telesný a mravný úpadok postáv pohybujúcich sa na najnižších priečkach spoločnosti (napr. pijanov bez práce, padlých žien, ale i chudobných členov mnohodetných rodín, ťažko fyzicky pracujúcich, baníkov, rušňovodičov, zeleninárov, trhovníkov) s väčšou či menšou dedičnou záťažou, ovládaných inštinktmi a vášňami, pričom poukazujú na „fatálnu“ nemožnosť vymaniť sa z prostredia a zo situácie, v ktorej sa ocitli bez vlastného pričinenia.
Zolova umelecká prax vysoko prekonala jeho teoretické úvahy, ktoré – okrem presadzovania postupov exaktných vied v umení – odmietali imagináciu, lyrickosť, obraznosť. Možno preto konštatovať, že Zola umelec má málo spoločného so Zolom teoretikom naturalizmu: autor tvorbou doslova poprel vlastnú teóriu a potvrdil, že umenie sa nemôže obmedziť na mechanické reprodukovanie prírody, na nezaujaté „fotografovanie“ či kopírovanie života. Nemôže preto platiť rovnica, že naturalizmus = príroda + nula. Zaujímavá je práve symbolická nula, teda autorská imaginácia a jej projekcia do fabulácie, konštruovania príbehov, do práce s obrazmi či do využívania možností jazyka. Inak povedané, práve pomyslená nula tvorí pridanú hodnotu k zachyteniu života v jeho rôznorodých, hoci aj najsurovejších prejavoch. Dokázali to i ďalší významní autori ovplyvnení naturalizmom, predovšetkým Guy de Maupassant. Z dnešnej optiky treba považovať Zolov Experimentálny román skôr už len za zaujímavý dobový dokument, ktorý odhaľuje excesy scientizmu, najmä pokusy o mechanickú aplikáciu vedeckých metód na oblasť umenia.
Spomedzi románopiscov 19. storočia ovplyvnil Zolu Balzac: jeho román La Cousine Bette (1846; Sesternica Beta, 1984, prel. Ján Sedlák) považoval Zola za ukážkový príklad naturalistického románu. Zolu inšpiroval aj Gustave Flaubert, ktorý – v úsilí zachytiť „drobný fakt zo skutočnosti“ („petit fait réel“) a túto „pravdu“ („vérité“) pritom skĺbiť s „krásou“(„beauté“) – vychádzal z dôkladnej dokumentácie. Ďalší inšpiračný zdroj našiel Zola u bratov Goncourtovcov, Edmonda a Julesa, ktorí odmietali fiktívny charakter žánru. Presadzovali názor, že v scientistickej dobe má byť román nezaujatým zápisom skutočných, odpozorovaných alebo sprostredkovaných udalostí a javov, najmä z prostredia poznačeného chudobou a rôznymi patológiami. Ich „klinická štúdia“ Germinie Lacerteux (1865; Germinie Lacerteuxová, 1986, prel. Soňa Hollá), mapujúca fyzický i mravný úpadok slúžky bratov Goncourtovcov, priamo inšpirovala Zolu k napísaniu Terezy Raquinovej.
Dobová kritika vo Francúzsku prijala naturalizmus s výhradami, ba často proti nemu vystupovala, označujúc ho niekedy za extrémistický (Chevrel 1993, 15). Okrem pokusov implantovať vedecké metódy do literatúry najviac vyčítali Zolovi degradáciu človeka, zvýraznenie biologicko-fyziologických, animálnych[5] stránok bytia, dôraz na patologické javy, predstavujúce výkyv, odchýlku od normy, preferovanie vulgárnosti, triviálnosti, brutálnosti, škaredosti, špinavosti, obscénnosti, ale napríklad aj neprimeranú opisnosť a tézovitosť. Krátko po vydaní Zolovho románu La Terre (1887; Pôda), konkrétne 8. 8. 1887, uverejnil denník Le Figaro takzvaný Manifest piatich, v ktorom „hlboko a bolestivo sklamaní“ odporcovia naturalizmu vyčítali Zolovi mimoriadnu vulgárnosť „skatologického“ textu s drsnými scénami. Významný literárny kritik Ferdinand Brunetière, známy svojou umiernenosťou, dokonca ohlásil úpadok („banqueroute“) naturalizmu (Brunetière 1883, 322).
Zola na kritiku často reagoval: „ak sú naše analýzy vedecké a sú dokumentom, nemožno ich považovať za obscénne.“[6] (Zola 1968, 502), „Románopisec-analytik je predovšetkým vedcom, mravným vedcom. Rád si sám seba predstavujem ako anatóma duše a tela, ktorý rozoberie človeka na kúsky, študuje súhru vášní, preskúma každú bunku, analyzuje celý organizmus. Ľudské rany ho neodpudzujú a nehanbí sa v nich ako chirurg prehrabávať. Záleží mu len na pravde.“[7] (Zola 1968, 281). Viaceré naturalistické romány vyvolali nevôľu v spoločnosti, ba stali sa predmetom súdnych sporov.
Tak ako niekedy v dobe svojho rozkvetu, aj dnes môže mať označenie „naturalizmus“, „naturalistický“ pejoratívne konotácie. Implikuje výraznú tematizáciu nízkosti, škaredosti, vulgárnosti, ale aj tézovitosť a nezaujaté zachytávanie všednosti prostredníctvom minucióznej a rozvláčnej deskripcie.
Typickým žánrom naturalizmu je román, ale Zola preniesol svoje predstavy aj do oblasti divadla, ktoré zhrnul v roku 1881 v publikácii Le Naturalisme au théâtre, (Naturalizmus v divadle). V roku 1887 založil dokonca v Paríži s režisérom Andrém Antoinom Slobodné divadlo (Le théâtre-libre), s ambíciou uvádzať drámy v takej scénickej úprave, ktorá by dodržiavala princípy naturalizmu. Sám Zola adaptoval viacero vlastných románov (napr. Nana, Tereza Raquinová) pre toto divadlo, ktoré ako alternatívna scéna využívalo provokáciu a experimentovanie. Najviac zodpovedala Zolovej predstave naturalistickej drámy hra v štyroch dejstvách Les Corbeaux (1882; Havrani) z pera Henryho Becqua, ktorá mala premiéru na scéne Comédie française dňa 14. 9. 1882. Naturalistické divadlo respektíve režijné a scénické spracovanie pridržiavajúce sa sensu stricto naturalistických princípov nemalo dlhé trvanie. I keď sa striktná aplikácia pravidiel naturalizmu na javisku neosvedčila, Théâtre-libre – ktoré, premenované na Théâtre Antoine, revidovalo svoje postupy – už v 90. rokoch 19. storočia s úspechom uvádzalo (a dodnes uvádza) mnohých škandinávskych naturalistických dramatikov či hry Gerharta Hauptmanna alebo iných.
Naturalizmus mal vo Francúzsku svojich nástupcov, napríklad Jules Renard, Jules Vallès či Octave Mirbeau, ktorí však z metódy preberali len niektoré podnety (napr. tematizovanie chudoby, citovej vyprahnutosti, modelovanie postáv z ľudu). Ešte počas Zolovho života sa naturalizmus rozšíril do viacerých krajín najmä v Európe. Za všetky spomeňme Nemecko, kde metóda inšpirovala debutujúceho Gerharta Hauptmanna, autora mnohých úspešných divadelných i prozaických diel, napríklad divadelný debut Vor Sonnenaufgang (1889; Pred východom slnka). Naturalizmus prenikol do Škandinávie, kde ovplyvnil Augusta Strindberga, Knuta Hamsuna či Henrika Ibsena. V Španielsku sa k metóde – okrem „španielskeho Zolu“, ako volali Vicente Blasco Ibañeza – hlásil Benito Pérez Galdós, najmä románom La Desheredada (1881; Vydedená), Emilia Pardo Bazán s Los pazos de Ulloa (1886; Na Ullovskom zámku) a Leopoldo Alas „Clarín“. V Amerike sa vplyv naturalizmu zreteľne prejavil v románe Theodora Dreisera Sister Carrie (1900; Sestra Carrie, 1965, prel. Ivan Krčméry), Johna Steinbecka inšpiroval Guy de Maupassant. Náznaky naturalistickej inšpirácie vidno aj u ruských autorov, napríklad u Antona Pavloviča Čechova. Zo slovenských spisovateľov sa naturalizmom inšpirovali Ladislav Nádaši-Jégé (Adam Šangala, 1923) a Gejza Vámoš (Atómy Boha, 1928, Odlomená haluz, 1934). Medzi najznámejších českých naturalistov patril Karel Matěj Čapek-Chod a Josef Karel Šlejhar.
Literatúra
Becker, Colette. 1998. Lire le réalisme et le naturalisme. Paris: Dunod.
Brunetière, Ferdinand. 1883. Le roman naturaliste. Paris: Calmann-Lévy.
Colin, René-Pierre. 1988. Zola, renégats et alliés: La République naturaliste. Lyon: Presses universitaires de Lyon.
Chevrel, Yves. [1982]. 1993. Le Naturalisme, étude d'un mouvement littéraire international, Paris: PUF.
Mitterand, Henri. 1989. Zola et le naturalisme. Paris: PUF.
Nelson, Brian. 1992. Naturalism in the European Novel. New Critical Perspectives. New York: Berg.
Pagès, Alain. 1993. Le Naturalisme. Paris: PUF.
Pagès, Alain. 2000. „L'espace littéraire du naturalisme“, Pratiques, nos 107–108. Dostupné na: https://www.persee.fr/doc/prati_03382389_2000_num_107_1_1898?q=l%27espace+litt%C3%A9raire+du+naturalisme
Taine, Hippolyte. 1866. Histoire de la littérature anglaise (1859 – 1864). Paris: Hachette.
Zola, Émile. 1968.Œuvres complètes. 15 volumes. Édition établie sous la direction de Henri Mitterand. Paris: Cercle du livre précieux.
[1] „Le naturalisme est le réalisme agrandi de lʼétude profonde des milieux, de lʼobservation nette [...]. Le naturalisme suppose une philosophie que nʼavait pas le réalisme et, en effet, cʼest toute une philosophie, qui par ses bouts tient à la biologie, à la géologie, à lʼanthropologie, aux sciences exactes et aux sciences sociales.“
[2] „Le roman expérimental est une conséquence de l’évolution scientifique du siècle; il continue et complète la physiologie qui elle-même s’appuie sur la chimie et la physique, il subsitue à l’étude de l’homme abstrait, de l’homme métaphysique, l’étude de l’homme naturel, soumis aux lois physico-chimiques et déterminé par les influences du milieu, il est en un mot la littérature de notre âge scientifique, comme la littérature classique et romantique a correspondu à un âge de scholastique et de théologie.“
[3] „le romancier est [...] un observateur et un expérimentateur“
[4] „Le vice et la vertu sont des produits comme le vitriol et le sucre.“
[5] Zola svoje nazeranie na človeka zvýraznil napríklad aj titulom La bête humaine (1890; Ľudská beštia, 1970, prel. Miroslav Neman) s explicitným substantívom „bête“, teda zviera v titule.
[6] „Nos analyses ne sauraient être obscènes, du moment où elles sont scientifiques et où elles rapportent un document.“
[7] „Le romancier analyste est avant tout un savant, un savant de lʼordre moral. Jʼaime à me le représenter comme lʼanatomiste de lʼâme et de la chair. Il dissèque lʼhomme, étudie le jeu des passions, interroge chaque fibre, fait lʼanalyse de lʼorganisme entier. Comme le chirurgien, il nʼa ni honte ni répugnance lorsquʼil fouille les plaies humaines. Il nʼa souci que de vérité.“