Mytéma pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Mytheme (en-GB)
- Mythem (de)
- Mythème (fr)
Explikácia pojmu
Mytéma je základná konštitutívna jednotka mýtu definujúca vzťahy medzi postavami, udalosťami alebo témou. V nadväznosti na myslenie lingvistov Ferdinanda de Saussura a Romana Jakobsona, uviedol pojem v roku 1955 francúzsky štrukturalistický antropológ Claude Lévi-Strauss (1908 – 2009) v štúdii The Structural Study of Myth (Štrukturálna štúdia mýtu). Prepracovaná verzia tejto práce vyšla v roku 1958 po francúzsky ako 11. kapitola Lévi-Straussovho najvýznamnejšieho diela Anthropologie structurale, Štrukturálna antropológia (čes. Strukturální antropologie, 2006), s podtitulom La Structure des mythes, (Štruktúra mýtov). Pojem mytéma sa vyvíjal spolu s metódou analýzy mýtov, ktorú Lévi-Strauss vypracoval inšpirujúc sa prácami lingvistov. Pôvodne ju nechcel aplikovať na rozbor literárnych textov (por. štúdiu L’analyse structurale en linguistique et en anthropologie, 1945; Štrukturálna analýza v lingvistike a antropológii).
Východiskom uvažovania francúzskeho kultúrneho antropológa bolo presvedčenie, že podstata (substancia) mýtu sa „nenachádza ani v štýle, ani v spôsobe rozprávania, ani v syntaxi, ale v príbehu, ktorý sa v ňom rozpráva“[1] (Lévi-Straus 1958, 240; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M.). Jedna jediná autentická verzia mýtu preto neexistuje: všetky varianty sú prejavmi toho istého premieňajúceho sa jazyka. Mytémy, ako základné konštitutívne jednotky mýtu, treba hľadať na rovine vety, a to čo možno najkratšej. V štruktúre mýtu majú mytémy rovnaké miesto ako fonémy, morfémy a sémantémy v štruktúre jazyka: mytémy sú vo vzťahu k sémantémam tým, čím sú sémantémy vo vzťahu k morfémam a fonémam. Mytémy však presahujú ostatné jednotky, pretože ich charakterizuje oveľa vyšší stupeň komplexnosti. Sú preto súčasťou jazyka, no zároveň tvoria autonómne entity. Mýtická postava však „ani zďaleka netvorí entitu, ale je, podobne ako fonéma v Jakobsonovom poňatí, zväzkom diferencujúcich prvkov“[2] (Lévi-Strauss 1958,162).
Pri zavádzaní konceptu vychádzal Lévi-Strauss z analýzy mýtu o Oidipovi: pomocou veľmi krátkych viet vystihol konkrétny vzťah napríklad medzi subjektom a jeho funkciou, eventuálne medzi podmetom a prísudkom, prípadne predmetom (napr. Oidipus – prepichnuté chodidlá). Následne vytvoril tabuľku so štyrmi stĺpcami, ktorú prirovnal k hudobnej partitúre. Zdôraznil, že na odhalenie štruktúry, harmónie a dynamiky mýtu je potrebné čítať tabuľku zhora dolu a súčasne zľava doprava, teda synchronicky aj diachronicky. Len tak sa všetky vzťahy usúvzťažnia a „partitúra“ odhalí svoj zmysel: „naozajstné konštitutívne jednotky mýtu nie sú izolované vzťahy, ale balíky vzťahov, a preto jedine kombináciou týchto balíkov získavajú konštitutívne jednotky signifikantnú funkciu“[3] (Lévi-Strauss 1958, 242). Skúmajúc vzťahy medzi mytémami prišiel Lévi-Strauss k záveru, že mýtus možno vysvetliť sériou binárnych opozícií: napríklad mýtus o Oidipovi je postavený na jednej strane na prehnanom význame, ktorý sa pripisuje pokrvným vzťahom, a zároveň na podcenení týchto vzťahov, na potvrdení prapôvodného pôvodu ľudstva a súčasne na popretí tohto pôvodu. Francúzsky kultúrny antropológ sa nazdával, že na takýchto protikladoch je založené celé ľudské myslenie. To však zároveň, podľa Hegelovej myšlienky o téze, antitéze a syntéze, tenduje k jednote, teda k uchopeniu významov. Mýtus tak, podľa Lévi-Straussa, pretvára nezmieriteľnú binárnu opozíciu na zmieriteľnú, čím vytvára ilúziu, že protiklad sa rozriešil.
V 70. rokoch minulého storočia prepracoval koncept Lévi-Straussa kultúrny antropológ Gilbert Durand, ktorý „balíky vzťahov“ („pacquets de relations“) nahradil pomenovaním „balíky významov“ („pacquets de signification“). Mytému chápal ako najmenšiu významovú jednotku mýtu, pričom ju považoval za princíp identifikácie mýtu a zároveň za nástroj jeho interpretácie. Vo svojej štrukturálnej gramatike poukázal Durand – venoval sa aj mytanalýze (mythanalyse) literárnych textov, napríklad Stendhalovej Chartreuse de Parme, (1839; Kartúza parmská, 1956, prel. Štefan Horváth) – na usporiadanie mytém pozdĺž rôznych osí (umiestnenie, spájanie), podľa štruktúry (heroická, mystická a dramatická) a podľa režimov (denný, nočný).
Literatúra
Durand, Gilbert. [1969]. 1983. Les structures anthropologiques de l’Imaginaire. Paris: Bordas.
Durand, Gilbert. [1979]. 1993. Figures mythiques et visage de l’œuvre, de la mythocritique à la mythanalyse. Paris: Dunod.
Durand, Gilbert. 1978. „Pérennité, dérivations et usure du mythe.“ In Problèmes du mythe et de son interprétation. Paris: Les Belles Lettres.
Lévi-Strauss, Claude. 1945. „L’analyse structurale en lingvistique et en anthropologie.“ Word 1,1: 33 – 35.
Lévi-Strauss, Claude. 1958. Anthropologie structurale. Paris: Plon.
Lévi-Strauss, Claude. 2006. Strukturální antropologie. Preložil Jindřich Vacek. Praha: Argo.
Lévi-Strauss, Claude. 1993. Mýtus a význam. Preložil Pavel Vilikovský. Bratislava: Archa.
Walter, Philippe. 2014. „Les enjeux passés et futurs de l’imaginaire.“ Pratiques, 151 –152 | 2011, mis en ligne le 13 juin 2014, consulté le 13 décembre 2023. URL: http://journals.openedition.org/pratiques/1769; DOI: https://doi.org/10.4000/pratiques.1769
[1] „[...] ne se trouve ni dans le style, ni dans le mode de narration, ni dans la syntaxe, mais dans l’histoire qui y est racontée“
[2] „ [...] loin de constituer une entité, est, à la manière du phonème tel que le conçoit Roman Jakobson, un faisceau d’éléments différentiels.“
[3] „Les véritables unités constitutives du mythe ne sont pas les relations isolées, mais des paquets de relations, et que c’est seulement sous forme de combinaisons de tels pacquets que les unités constitutitves acquièrent une fonction signifiante “.