Románový cyklus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Novel cycle, Novel sequence (en-GB)
- Romanzyklus (de)
- Cycle romanesque, Roman-cycle (fr)
Explikácia pojmu
Pomenovanie označuje román s viacerými dielmi (zväzkami), ktoré sa vyznačujú spoločnými znakmi a vlastnosťami, majú jedného a toho istého autora a spája ich spoločná téma, autorská intencia, prostredie, často i postavy. Francúzsky slovník považuje za „roman-cycle“ text, „ktorý prostredníctvom série zväzkov rozvíja dobrodružstvá tej istej postavy, rodiny, rôznych predstaviteľov tej istej generácie, tej istej spoločnosti“[1] (pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. Z. M.).[2] Pôvod románových cyklov (cyklických románov) je v antike: cyklickú organizáciu majú starogrécke mýty, zamerané napríklad na viaceré generácie slávnej rodiny Átreovcov, ktorých predstavitelia, ako mykénsky kráľ Agamemnón, syn zakladateľa prekliateho rodu Átrea a Orestov otec, sú známi z eposov a z tragédií (napr. Aischylov triptych Oresteia). Aj látky stredovekých žánrov sa organizovali do cyklov; v takzvaných cyklických rukopisoch sa zachovali rôzne podoby cyklu o Viliamovi Oranžskom. Veľmi známe sú prozaické cykly, napríklad Cycle du Lancelot-Graal (Cyklus o Lancelotovi a Gráli). Niekedy sa predpokladá, že cyklus vznikol v rámci jedného skriptória alebo skupiny spriaznených skriptórií (Moran 2014). Stredoveké prozaické cykly predznamenávajú viaceré princípy, na ktorých je postavený moderný cyklický román (dejová nadväznosť, rovnakí protagonisti a i.). V novoveku sa postavy antických mýtov stávajú literárnymi postavami, napríklad v klasickej tragédii Jeana Racina.
Väčšina teoretických prác francúzskej proveniencie (Pradeau 2000, Dubois 2007, Moran 2014, Conrad 2016) skúma fenomén románových cyklov až od tvorby autorov prvej polovice 19. storočia. Dôvodov je pravdepodobne viac: príbehy na pokračovanie, neskôr vydané knižne vo viacerých dieloch, začínali vychádzať vo francúzskych denníkoch až v začiatkoch budovania demokratickej spoločnosti po zavedení povinnej školskej dochádzky, čo je vo Francúzsku obdobím prudkého rozvoja dlho marginalizovaného žánru románu. Prvý významný románový cyklus nazvaný Comédie humaine (1828 – 1849; Ľudská komédia) vytvoril zakladateľ tradičnej románovej formy, francúzsky románopisec Honoré de Balzac. Balzacov cyklus zahŕňa viac ako deväťdesiat prozaických textov, románov, poviedok, noviel, príbehov, ktoré sám autor rozdelil do troch veľkých celkov: štúdie mravov („études de mœurs“), filozofické štúdie („études philosophiques“) a analytické štúdie („études analytiques“). Balzac prirovnával konštrukciu svojho cyklu k pyramíde: jej základňu, teda najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť, venoval štúdiám mravov. Rozdelil ich do šiestich sekcií nazvaných výjavy či scény: Scény zo súkromného života („Scènes de la vie privée“), Scény z provinčného života („Scènes de la vie de province“), Scény z parížskeho života („Scènes de la vie parisienne“), Scény z politického života („Scènes de la vie politique“), Scény z vojenského života („Scènes de la vie militaire“) a Scény z vidieckeho života („Scènes de la vie de campagne“). Samotné názvy sekcií naznačujú Balzacovu ambíciu „rivalizovať s Bohom“ a vytvoriť románový svet v celistvosti tak, aby vyvolával presvedčivú ilúziu skutočnosti. Realizácia tohto zámeru podnietila literárnych vedcov uvažovať o fenoméne románových cyklov ako o románoch svetoch (Samoyault 2007).
Ako historiograf svojej doby napísal Balzac referenčné dielo pre budúce generácie, pretože v detailoch zachytil dobové problémy francúzskej spoločnosti a ukázal jej hybné sily. Jednotlivé diely voľného cyklu teda spája spoločná autorská intencia, spoločná téma, spoločný časopriestor (Francúzsko počas vlády Ľudovíta Filipa), spoločná forma (por. heslo román, balzacovská forma) a aj množstvo postáv, z ktorých viaceré prechádzajú z románu do románu. Svoje postavy typy zachytáva románopisec v príznačnom prostredí, ktoré ich determinuje, v nadväznosti na francúzskeho zoológa Geoffroya de Saint-Hilaire, ktorý tvrdí, že živočíšne druhy odlišuje len prostredie.
Na Balzacov cyklus a dobové vedecké poznatky nadviazal aj ďalší autor románových cyklov Emile Zola (por. naturalizmus). Pri koncipovaní cyklu Les Rougon-Macquart: l’histoire naturelle et sociale d’une famille sous le Second Empire (1871 – 1893; Rougonovci-Macquartovci: prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny v období druhého cisárstva) sa inšpiroval tézami Hippolyta Taina o determinácii. Podtitul cyklu, obsahujúceho dvadsať zväzkov, je výstižným zhrnutím zámerov autora, ktorý na príklade piatich generácií rodiny s dvoma vetvami ilustruje, ako sa na ľudských osudoch podpisuje doba a sociálne prostredie, no najmä genetika. Okrem osudov jednotlivcov zachytáva cyklus zároveň i významné premeny francúzskej spoločnosti v období prudkého hospodárskeho rozvoja, urbanizácie, industrializácie, zárodkov odborového hnutia a dopadu týchto zmien na ľudské životy. Tak ako jednotlivé zväzky Ľudskej komédie, aj Zolove romány možno čítať v ľubovoľnom poradí, hoci pre lepšie pochopenie autorského zámeru (najmä tézy o dedičnej záťaži) odporúčal Zola čítať zväzky v chronologickom poradí (1893; posledný titul Le docteur Pascal, Doktor Pascal, poukazuje na možnosť zbaviť sa dedičnej záťaže a vymaniť sa z prostredia plného patológií).
Teoretici opísali rôzne techniky pri konštruovaní cyklov: kým niektorí románopisci sa rozhodujú pre relatívnu samostatnosť častí s možnosťou čítania v ľubovoľnom poradí (napr. Balzac), iní vytvárajú pevné väzby medzi zväzkami, a tak je potrebné čítať text chronologicky (napr. Roger Martin du Gard v cykle Les Thibault, 1921 – 1929; Thibaultovci, 1972 prel. Ján Belnay). V literárnovedných prácach sa tiež skúmajú otázky kontinuity a jednoty pri koncipovaní románových cyklov, respektíve ambície autorov reflektovať svet (alebo jeho výsek) v celistvosti. Vyzdvihuje sa otvorenosť častí vo vzťahu k celku a súčasne ich uzavretosť: „cyklus je textová imanencia, ktorú tvorí textová transcendencia“[3] (por. Ruby 2017). V nadväznosti na Genettov pojem transtextuality zaviedol Thomas Conrad (2016) pojem holotextualita (z gréckeho „holos“), implikujúci, že cyklické väzby vytvárajú textovú celistvosť.
Francúzsky autor Romain Rolland vytvoril na začiatku 20. storočia románový cyklus Jean-Christophe (1904 – 1912; Ján Krištof, 1952, prel. Helena Turcerová-Devečková), ktorý na pozadí dejinných udalostí mapuje život nadaného nemeckého hudobníka od narodenia po smrť. Desaťzväzkový cyklus je ilustráciou koncepcie takzvaného románu rieka, ktorý chronologicky a v historicko-spoločenskom kontexte zobrazuje život protagonistu v dlhom časovom úseku. Práve život postavy tvorí hlavný „prúd“ rozprávania, plynúceho raz pomaly, inokedy rýchle – podobne ako tok rieky, ktorý je raz prudký, búrlivý, inokedy zasa pokojný, pomalý. Na centrálny príbeh protagonistu sa napájajú vedľajšie dejové línie s množstvom postáv ako prítoky, čo sa vlievajú do rieky. V románovom cykle À la recherche du temps perdu (1913 – 1927, čes. Hledání ztraceného času, 2012, prel. Milan Schulz) zachytil Marcel Proust užší výsek francúzskej spoločnosti v kratšom časovom období. Zameral sa na parížsku aristokraciu rokov 1890 – 1910, no najmä na vlastné vnútro, ktorým filtroval vonkajší svet (por. román). V cykle, pozostávajúcom zo siedmich zväzkov, uvažoval o bytí, čase, pamäti, literatúre a o procese premeny rozprávača, identického s autorom, na spisovateľa. Medzi ďalšie známe francúzske románové cykly patria desaťdielna Chronique des Pasquier (1933 – 1944; Kronika Pasquierovcov) Georgea Duhamela, cyklus Hommes de bonne volonté (1932 – 1946; Ľudia dobrej vôle) Julesa Romainsa v dvadsiatich siedmich dieloch, päťzväzkový cyklus Louisa Aragona Monde réel (1935 – 1951; Skutočný svet) či nedokončená tetralógia Jeana-Paula Sartra Les chemins de la liberté (1945 – 1949; Cesty k slobode). V druhej polovici 20. storočia písali románové cykly Henri Troyat (napr. Les Eygletière, 1965 – 1967; Eygletierovci, 1980) alebo Maurice Druon. Od 20. rokov minulého storočia vychádzajú románové cykly, viacdielne rodinné kroniky a ságy aj v angloamerickom svete, napríklad The Forsyte Saga (1922, čes. Sága rodu Forsytů, 2014, prel. Bohumila Kubertová-Zátková) Johna Galsworthyho. Hoci sa odlišujú koncepciami i technikou, majú rovnakú ambíciu zobraziť osudy jednotlivca, viacerých generácií rodiny, respektíve viacerých rodín v konkrétnych dejinných udalostiach. V nemeckom jazykovo-kultúrnom prostredí sa o rozvoj románového cyklu zaslúžil Johann Wolfgang Goethe, ktorý tretí zväzok svojho výchovného románu („Bildungsroman“) Wilhelm Meister Lehrjare (1795 – 1796; Učňovské roky Wilhelma Meistra) a Wilhelm Meisters Wanderjahre oder Die Entsagenden (1821; Tovaryšské roky Wilhelma Meistra alebo Odriekanie) už nedokončil. V španielskej literatúre je známy románový cyklus Episodios Nacionales (1872 – 1912; Národné epizódy), ktorý tvorí štyridsaťšesť historických románov Benita Péreza Galdósa.
Literatúra
Conrad, Thomas. 2016. La Poétique des cycles romanesques de Balzac à Volodine. Paris: Classiques Garnier.
Dubois, Jacques. 2007. „Malédiction sociale et bénédiction romanesque.“ Romantisme 136: 95 – 104.
Leblond, Aude. 2015. Sur un monde en ruines. Esthétique du roman-fleuve. Paris: Honoré Champion.
Massonnaud, Dominique. 2014. Faire vrai. Balzac et l’invention de l’œuvre-monde. Genève: Droz.
Morand, Patrick. 2014. Lectures cycliques. Le réseau inter-romanesque dans les cycles du Graal du XIIIe siècle. Paris: Honoré Champion.
Pagès, Alain. 2016. „Pour une génétique des cycles romanesques.“ Genesis 42: 7 – 16.
Pradeau, Christophe. 2015. „Les romanciers cycliques et l’héritage balzacien.“ L’Année balzacienne 16: 47 – 66.
Samoyault, Tiphaine. 2007. „L’œuvre-monde au XIXe siècle.“ Romantisme 136: 95 – 104.
Ruby, Christian. 2017. „Qu’est-ce qu’un cycle romanesque ?“ Nonfiction. Dostupné na: https://www.nonfiction.fr/article-8844-quest-ce-quun-cycle-romanesque.htm [cit. 18. 12. 2023].
[1] „Roman qui développe, à travers une série de volumes, les aventures d’un même personnage, d’une même famille, ou de différents types d’une même génération, d’une même société.“
[2] Dictionnaire Larousse, s. d. „Roman-cycle“, dostupné na: https://www.larousse.fr/dictionnaires/francais/roman-cycle/69764 [cit. 18. 12. 2023].
[3] „Le cycle est une immanence textuelle constituée par la transcendence textuelle.“