Model aktantov pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Actantial model, Actantial narrative schema (en-GB)
- Aktantenmodell (de)
- Schéma actantiel (fr)
Explikácia pojmu
Ako model aktantov (príp. „aktanciálny model“) sa označuje schéma umožňujúca analýzu naratívnej funkcie postáv v príbehoch, ktorú v 60. rokoch minulého storočia v práci Sémantique structurale (1966) (Štrukturálna sémantika) vypracoval Algirdas Julien Greimas (1917 – 1992). Francúzsky semiotik litovského pôvodu nadviazal na známu prácu ruského formalistu Vladimíra Proppa Морфология сказки (1928; Morfológia rozprávky, 1969, prel. Nadežda Čepanová), na dielo francúzskeho teatrológa Etienna Souriaua Les Deux cent mille situations dramatiques (1950; Dvestotisíc dramatických situácií) a na myslenie francúzskeho lingvistu Luciena Tesnièra, zhrnuté v Éléments de syntaxe structurale (1959; Prvky štrukturálnej syntaxe).
Východiskom Greimasovho uvažovania je presvedčenie o zásadnej úlohe postáv v organizácii príbehov, teda v kompozícii naratívneho textu. Keďže príbeh je vždy príbehom postáv, možno predpokladať, že aj na prvý pohľad rozdielne príbehy majú porovnateľnú štruktúru. Postavy sú preto aktantmi („actants“), teda konajúcimi silami („forces agissantes“), ktoré sa spoločne podieľajú na kreovaní zápletky. Proppov model, ktorý je kvôli svojej detailnosti a komplexnosti nevhodný na analýzu rozsiahlejších príbehov (autor pri opise štruktúry ruských rozprávok a vyčleňuje 31 funkcií konajúcich postáv so siedmimi okruhmi konania), Greimas zjednodušil tak, že počet funkcií významne zredukoval. Pre každý príbeh – ten definoval ako hľadanie („quête“), respektíve úsilie dosiahnuť určitý cieľ – vymedzil šesť aktantov: subjekt, objekt, pomocník, odporca (protivník), vysielateľ (odosielateľ), príjemca (adresát). Aktanty fungujú po dvojiciach ako opozície: subjekt verzus objekt, pomocník verzus odporca, odosielateľ verzus príjemca, adresát. Subjekt („sujet“) má nejaký cieľ, teda hľadá objekt („objet“). Pri dosahovaní cieľa mu pomáha pomocník („adjuvant“), proti ktorému koná opačná sila („opposant“), brániaca subjektu dosiahnuť cieľ. Zvyšná dvojica aktantov sa nachádza na osi komunikácie a poznania: odosielateľ („destinateur“) rozhýbe subjekt k činu, nasmerujúc ho k predmetu hľadania, respektíve k určeniu cieľa, príjemca či adresát („destinataire“) je spätý s výsledkom konania subjektu. Aktanty sa konštituujú na troch osiach: okrem spomínanej osi komunikácie, respektíve poznania („axe de communication, de savoir“) je to os odhodlania niečo získať či dosiahnuť, „chcenia“ („axe du désir, du vouloir“), spájajúca subjekt s objektom. Os schopnosti dosiahnuť vytýčený cieľ, teda moci („axe du pouvoir“) združuje pomocníka a protivníka.
Aktanty alebo aktanciálne roly (funkcie) majú v štruktúre textu fixné postavenie, určené vzťahmi: netvoria ich nevyhnutne len postavy, ale aj predmety, situácie, udalosti, a podobne. Postava (eventuálne udalosť, situácia) môže súčasne kumulovať viacero rolí. Subjekt je často totožný s odosielateľom, ktorý určuje objekt cieľ a jeho hodnotu: inak povedané, subjekt koná na základe odporúčania odosielateľa, čo môže byť jeho vlastné presvedčenie, ambície, morálne nastavenie. Odosielateľ na konci príbehu zároveň vyhodnotí úspech, respektíve zlyhanie subjektu pri dosiahnutí cieľa. Pri príbehoch odohrávajúcich sa na dlhšej časovej osi môže ten istý subjekt hľadať rôzne objekty v závislosti od časového okamihu, v ktorom sa práve nachádza. Z jedného príbehu môžeme vyabstrahovať aj viacero modelov aktantov (už spomenutý stav, keď jedna postava v príbehu musí postupne dosiahnuť viacero cieľov, resp. keď je v príbehu viacero postáv sledujúcich rôzne ciele). Rovnako platí, že pri zložitejších príbehoch môžu jednu a tú istú funkciu obsadiť aj viaceré postavy, predmety či udalosti.
Aktanty sa nesmú zamieňať s aktérmi („acteurs“) príbehu: tí sa môžu v štruktúre presúvať z jednej pozície/roly na inú, teda ich miesto v štruktúre nie je fixne dané. Pre lepšie pochopenie fungovania abstraktného modelu zavádza Greimas akýsi medzistupeň, ktorý nazýva tematická rola („rôle thématique“). Pojem označuje sociokultúrnu kategóriu príznačnú pre aktéra a umožňuje tak predvídať vývin deja (inak bude konať napríklad vzdelaná postava s vysokým morálnym kreditom a dobrým spoločenským postavením, inak nemorálna postava, eventuálne postava z najnižšej spoločenskej priečky). Tematická rola pomáha tiež určiť druh rolí spätých s konkrétnym žánrom: napríklad v stredovekom hrdinskom epose bude zastávať rolu subjektu rytier, objektom bude potreba hájiť záujmy pána a ideály kresťanstva, v kriminálnom románe môže byť v roli pomocníka vyšetrovateľ, oponentom bude páchateľ, ale napríklad aj okolnosti spáchania trestného činu a podobne.
Model aktantov sa hodí predovšetkým na analýzu príbehov postavených na výraznejšom konflikte, ako sú napríklad dobrodružné a klasické detektívne príbehy. Možno ho aplikovať aj na rozbor realistických románov. Je však nutné zdôrazniť, že model je len pomôckou, nástrojom na lepšie vnímanie organizácie naratívnej štruktúry. Netreba ho preto aplikovať mechanicky a samoúčelne: podrobná analýza a dôkladnejšie pochopenie organizácie štruktúry má smerovať k hlbšiemu porozumeniu významov podčiarknutých tvarom.
Literatúra
Bremond, Claude. 1973. Logique du récit. Paris: Seuil.
Gaudreault, Romain. 1996. „Renouvellement du modèle actantiel.“ Poétique 107: 355 – 368.
Greimas, Algirdas Julien. 1966. Sémantique structurale. Paris: Larousse. 174 – 185, 192 –212.
Greimas, Algirdas Julien. 1966. „Éléments pour une théorie de l’interprétation du récit mythique.“ Communication 8 (L’analyse structurale du récit): 28 – 59.
Greimas, Algirdas Julien. 1970. Du sens. Paris: Seuil.
Propp, Vladimir. 1969. Morfológia rozprávky. Preložila Nadežda Čepanová. Bratislava: Tatran.
Rohou, Jean. 1993. „La structure actantielle.“ In Etudes littéraires: méthodes et perspectives, Jean Rohou, 96 – 101. Paris: Nathan.
Souriau, Etienne. 1950. Les Deux cent mille situations dramatiques. Paris: Flammarion.
Tesnière, Lucien. [1959] 1988. Éléments de syntaxe structurale. Deuxième édition revue et complétée. Paris: Klincksieck.