Hagiografia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Hagiography (en-GB)
- Hagiographie (de)
- Hagiographie (fr)
Explikácia pojmu
Hagiografia (z gr. hagios, t. j. svätý, a graphein, t. j. písať) je text biografickej povahy, ktorý podáva informáciu o živote svätca či svätice. Ide o súbor naratívnych a liturgických prameňov zachytávajúcich príbehy žien a mužov, ktorí boli v súlade s kresťanským étosom považovaní za príklady hodné nasledovania a ako také mali napomôcť budovaniu kultu a formovaniu čností. Hagiografia patrí k najstarším stredovekým žánrom a v dejinách literatúry sa zvykne uvádzať povedľa martyrológií, pasionálov či legiend (por. Minárik 1977). Hagiografická tvorba môže byť písaná vo verši alebo v próze, aj v úprave pre liturgické použitie. Môže ísť o príležitostnú spisbu, často však vzniká intencionálne (napr. so zámerom budovať nasledovaniahodný príklad; šíriť povedomie o nejakej konkrétnej spiritualite a o rehoľných centrách, ktoré ju reprezentujú; reagovať na požiadavky kanonizačného procesu).
Termín (kritická) hagiografia označuje vedecký výskum životných príbehov svätcov a ich kultu v rámci špecializovaného odvetvia historických štúdií (por. Aigrain 1953 in Narro Sánchez 2013, 15), respektíve vedeckú disciplínu, ktorá ich kritickou metódou skúma. V úsilí o zjasnenie terminológie niektorí vedci uprednostňujú v uvedenej súvislosti pojem hagiológia (z gr. hagios, t. j. svätý a logos, t. j. slovo, traktát). Do definície hagiografie sa premieta historický proces, ktorého súčasťou je napríklad aj svätý Hieronym (? – 420) – termín hagiografia totiž použil v úvode k štyrom biblickým knihám; svätý Izidor Sevillský ho v 7. storočí už nepoužíva len na označenie diel, ale aj ich autorov; v 18. storočí sa v 8. zväzku Encyklopédie objavuje výraz hagiographus ako ten, čo skúma život a konanie svätých (por. García de la Borbolla 2002, 78).
Vznik hagiografie ako žánru úzko súvisí s kresťanstvom a osobitne s prenasledovaním ranej cirkvi rímskymi cisármi (2. pol. 1. stor. – 2. pol. 4. stor.). Cirkevná komunita pociťovala prirodzenú potrebu početné prípady mučeníctva zdokumentovať a uchovať v spomienkach, túto skúsenosť však vnímala aj ako dôležitý impulz pre duchovný rast spoločenstva, analogicky evanjeliám, zachytávajúcim umučenie Ježiša Krista, alebo Skutkom apoštolov, ktoré zaznamenávajú prenasledovanie jeho učeníkov. V týchto (a aj iných) zakladajúcich textoch kresťanstva napísaných v gréčtine významne rezonuje životopisný prvok, podľa niektorých bádateľov spoločné východisko troch žánrov: grécko-rímskej biografie, evanjelií a kresťanskej hagiografie (napr. Burridge in Narro Sánchez 2013, 30).
Ángel Narro Sánchez v zmienenej spojitosti poukazuje na dve veľké a základné etapy vo vývinovom procese hagiografie: protohagiografia a hagiografia. Kým protohagiografiu situuje do obdobia prenasledovania kresťanov (2. a 3. stor.), zdôrazňujúc jej úzke spojenie s témou mučeníctva, zrod hagiografie vo vlastnom slova zmysle spája s rozkvetom kresťanskej literatúry (4. stor.) a prevládajúcimi životopisnými vzormi, ktorých základy vidí v grécko-rímskej bibliografii (chronologicky korešpondujúcej s protohagiografickými textami). Keďže po ukončení prenasledovania stratilo rozprávanie o mučeníckej smrti aktuálnosť, hľadali sa nové literárne príklady, inšpiratívne pre kresťanského recipienta. Dominantnými črtami nových protagonistov (spovedníci, biskupi, askéti, panny a i.) sú kresťanské čnosti, napríklad viera, nádej, čistota, striedmosť, poslušnosť, ktoré z nich urobia príklad hodný nasledovania.
René Aigrain rozlišuje dva základné zdroje hagiografie: martyrológiá a pramene dokumentárnej a naratívnej povahy, ktoré člení na epigrafické, diplomatické a literárne (Narro Sánchez 2013, 44 – 45). Epigrafy obsahujú meno zosnulého a jednoduchý epiteton, od 3. storočia aj dátum uloženia do hrobu a o storočie neskôr i atribút mučeník pred menom. Listy, ako významný diplomatický prameň, prinášajú veľa informácií o kulte mučeníkov a svätých (napr. epištolárna korešpondencia prvých teológov a cirkevných otcov). Do tejto kategórie patrí aj panegyrika, teda vznešená oslavná reč. Osobitý záujem kresťanských historikov prvých storočí o osudy mučeníkov stimuloval tvorbu a šírenie hagiografických legiend (literárne pramene). Podľa Aigraina možno vymedziť päť druhov narácií, ktoré časom nadobudli podobu jasne diferencovaných žánrov: a) narácie o skutkoch a umučení – pravdepodobne najstaršie rozprávania, s bezprostredným napojením na novozákonné texty, napísané očitými svedkami procesov; b) životy svätých (nielen) mučeníkov – boli vo veľkej obľube medzi najnižšími vrstvami, prestupujú sa s biografickým žánrom; c) populárne zbierky životopisov svätých s cieľom morálneho poučenia; d) zbierky o zázrakoch svätých s inherentne prítomným nadprirodzeným prvkom; e) narácie o prenesení ostatkov svätca, chápané ako samostatná kompozícia (v prílohách na konci života svätcov) (Aigrain in Narro Sánchez 2013, 46 – 48).
Hagiografická tvorba, bez ohľadu na zvolený žáner, sa vyznačuje viacerými charakterizujúcimi atribútmi. Jedným z nich je jej funkčná povaha: existujúca ústna tradícia (prameň) sa ukotví písomne. Sleduje sa pritom cieľ vytvoriť, respektíve posilniť kult svätca alebo svätice. Prvotným podnetom je predovšetkým devótnosť veriacich v priestore kultu, ale aj ich túžba a zvedavosť dozvedieť sa o živote a skutkoch uctievanej osoby viac. Kult pritom nemusí byť nutne zviazaný s miestom uloženia ostatkov. Hagiografmi sú zvyčajne cirkevní hodnostári, poverení preskúmaním udalostí života, hoci osobu priamo nepoznali, alebo jej spovedník či kňaz, ktorý ju duchovne sprevádzal. Keď v auguste 1308 zomrela s povesťou svätosti talianska mystička Klára z Montefalca, úlohu preveriť pravdivosť jej života a zázrakov dostal francúzsky kňaz Béranger de Saint-Affrique, ktorý v Spolete pôsobil ako vikár biskupa: z dostupných informácií a svedectiev vznikol v latinčine prvý Klárin životopis Vita sancte Clare de Cruce de Montefalcone (Život svätej Kláry od Kríža z Montefalca, 1315 – 1317), dnes dôležitý zdroj poznatkov „pre občianske a náboženské dejiny Umbrie 13. storočia“ (Gennaro 1967). Béranger sa na základe zistení napokon stal veľkým horliteľom za jej kanonizáciu. Hagiografickú legendu o živote a zázrakoch svätej Margaréty Kortonskej pod názvom Legenda de vita et miraculis Beatae Margaritae de Cortona (1311) napísal jej spovedník minorita Giunta Bevegnati na žiadosť svojho spolubrata, inkvizítora a jej prvého spovedníka Giovanniho da Castiglione. Brat Giunta nebol profesionálnym hagiografom, ale veľmi dobre poznal kortonské kajúcne hnutie, ktoré sa rozvíjalo pod vedením jeho rehole a do ktorého Margaréta vstúpila krátko po príchode do mesta – bola v ňom obsiahnutá spiritualita zakladajúca sa na ideáli sequela Christi, čiže nasledovania Krista, ktorý sa v Taliansku prehlboval najmä prostredníctvom žobravých reholí, akou boli aj minoriti. Navyše hagiograf aj svätica sa občiansky angažovali i za nastolenie pokoja v Kortone medzi frakciami jednotlivých rodín (por. Kučerková 2023, 66 – 67).
Oba uvedené príklady naznačujú, že hagiografia môže byť dôležitým zdrojom rekonštruovania historickej pamäti, hoci hagiografa vedie predovšetkým náboženská a liturgická potreba (napr. formovanie kresťanov podľa nasledovaniahodného príkladu, dokumentácia potrebná ku kanonizačnému procesu, spomienka podľa liturgického kalendára), nie úsilie vytvoriť dielo historickej povahy. Hagiografické žánre však boli súčasťou cirkevnej slovesnosti, preto je prirodzené, že okrem týchto cieľov, a tiež cieľov didaktických a edukačných, reagovali aj na cirkevnú politiku, prípadne na ciele ekonomickej povahy (napr. zvýznamňovanie konkrétneho rehoľného spoločenstva a jeho aktivít). Podľa Filippa Fonia hagiografia tým, že si vo väčšine prípadov nárokuje na pravdu, čo potvrdzuje jej svedecká perspektíva a neustále odvolávanie sa na súdobé (politické, vojenské a i.) udalosti, sa často dopúšťa anachronizmov. Podobne úzkostlivá historizácia rozprávania zo strany hagiografa (úsilie včleniť do narácie čo najviac kontextuálnych prvkov) je zlučiteľná s tendenciou považovať za dejiny len udalosti posvätných dejín, nie je pritom dôležité, do akej miery sú pravdepodobné (por. Fonio 2007, 133).
Pojem hagiografia sa ustaľuje v 17. storočí, keď dochádza k zámernému posilňovaniu kultu svätých pred útokmi protestantov. V tomto období súčasne dochádza k rozvoju kritickej metódy, respektíve k zrodu vedeckej vetvy hagiografie, a to vďaka výskumnému a redakčnému pôsobeniu skupiny jezuitov, ktorú viedol Jean Bolland. Dielo Acta Sanctorum (Skutky svätých, 1. zv. 1643) predstavuje významnú syntézu a užitočnú zbierku hagiografických textov (68 zväzkov) od začiatku kresťanstva do 16. storočia. Hagiografická literatúra má aj svoju súčasnú podobu.[1]
Literatúra
Aigrain, René. 1953. Lʼhagiographie. Ses sources–Ses méthodes–Son histoire. Paris: Bloud et Gay.
Fonio, Filippo. 2007. „Dalla legenda alla novella: continuità di moduli e variazioni di genere. Il caso di Boccaccio.“ Cahiers d’études italiennes 6, 2: 127 – 181. Dostupné na: http://journals.openedition.org/cei/859 [cit. 24. 01. 2024].
García de la Borbolla, Ángeles. 2002. „La leyenda hagiográfica medieval: ¿una especial biografía?“ Memoria y Civilización (MyC) 5: 77 – 99.
Gennaro, Clara. 1967. „Berengario, di Sant’Africano.“ Dizionario biografico degli italiani, vol. 9. Treccani.it. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/berengario-di-sant-africano_%28Dizionario-Biografico%29/ [cit. 11. 5. 2024].
Kučerková, Magda. 2023. „The Mystical Narrative as a Way of Revealing the Truth of Faith.“ Verba Theologica XXII, 2: 63 – 81. DOI: https://doi.org/10.54937/vt.2023.22.2.63-81
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra: svetová, česká, slovenská. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Narro Sánchez, Ángel. 2013. Orígenes y desarrollo de la hagiografía griega a través de la figura de Santa Tecla. Tesis doctoral. Valencia: Universitat de València. Dostupné na: https://www.educacion.gob.es/teseo/imprimirFicheroTesis.do?idFichero=%2FqcReoYEbP0%3D [cit. 24. 01. 2024].
[1] Por. napr. „Hagiography Circle. An online resource on contemporary hagiography.“ 2001 – 2024. Dostupné na: http://newsaints.faithweb.com [cit. 24. 01. 2024] alebo Yves Bernardo Roger Solis Nicot. 2020. „Hagiografías en la era de la Web 2.0.“ Historia y grafía, 54: 193 – 230. Dostupné na: https://www.redalyc.org/journal/589/58962896007/html/ [cit. 28. 01. 2024].