Ars dictandi pojem
Autor pojmu
Ekvivalent pojmu
- Ars dictandi (en-GB)
- Ars dictandi (de)
- Ars dictandi (fr)
Explikácia pojmu
Ars dictandi alebo ars dictaminis (z lat. ars, t. j. praxou nadobudnutá zručnosť, ekvivalent gr. téchne, t. j. technika; dictare, t. j. diktovať aj slohovať, dictamen, t. j. písomnosť ako výsledok tejto činnosti)[1] je umenie epištolografie alebo umenie slohu, resp. štylizácie. Ide o stredoveký žáner zhŕňajúci rétorické pravidlá a vzory pre úpravu listov a iných dokumentov verejnej (oficiálnej) i súkromnej povahy. Možno ho chápať aj ako nový rétorický systém vzniknuvší z administratívnej praxe kráľovských a cirkevných kancelárií (por. Curtius in Estébanez Calderón 1996, 56). Pojmom ako ars dictandi sa v 11. – 15. storočí označovali príručky učiace umeniu písať listy.
Termín, napriek svjmu dávnemu pôvodu a uplatneniu, reflektujú mnohé súčasné slovníky a príručky literárnych pojmov či rétoriky (napr. Estébanez Calderón 1996, 57 – 58; Garrido Gallardo, ed., 2015, s. p.; Martín Jiménez 2022, 23) a prehlbujú ho aj literárnovedné alebo vedecky príbuzné monografie osvetľujúce stredovekú rétoriku a vzdelanosť (napr. Murphy 1983; Kraus 2011; Brtáňová 2013). V novovekej praxi ho možno spojiť s epištolárom (por. Spang 2015). Medzi odborníkmi špecializujúcimi sa na túto tému stále pokračuje diskusia o vzťahu medzi neskorostredovekými literárnymi postupmi ars dictaminis a humanistickým spôsobom tvorby. Niektorí vedci považujú autorov neskorého stredoveku za predhumanistov, iní sú presvedčení, že v tejto oblasti je výraznejší prelom medzi neskorým stredovekom a humanizmom.
Ars dictaminis je výsostne stredoveký rétorický útvar a predstavuje zásadný zlom vo vývine rétoriky. Starovek kládol veľký dôraz na jazyk, osobitne na jeho ústnu povahu: Platón vo Faidrosovi tvrdí, že písané reči deformujú ústny jazyk; Aristoteles v De Interpretatione formuluje myšlienku, že vyslovené slová sú symbolmi mentálnych skúseností a písané slová symbolmi vyslovených slov; Cicero a Quintilianus, osvojac si Isokratov názor, hlásajú, že slovo je základom každého spoločenského poriadku (por. Murphy 1983, 223 – 224). Antickú rétorickú prax charakterizovali „komplexné systémy zastúpenia prostredníctvom veľvyslancov, poslov a iných kuriérov, ktorí ústne prenášali myšlienky svojich poverovateľov jednotlivým príjemcom“[2] (223). Správa sa teda podávala ústne, hoci mohla byť doplnená aj písomným dokumentom, ten sa však adresátovi iba nahlas prečítal s cieľom správu spresniť, ale nie nahradiť ústny jazyk písaným.
Motiváciu vzniku a význam ars dictaminis odkrývajú hlavné línie dejín epištolografie aj prvé snahy teoreticky ju uchopiť. Oddávna bola súčasťou gréckej literatúry, obzvlášť ku koncu klasického obdobia za vlády Alexandra Veľkého (336 pr. Kr. – 323 pr. Kr.) sa tento typ komunikácie rozmohol na administratívnej, spoločenskej i umeleckej rovine, následne sa stal literárnou módou – vydávali sa listy popredných osobností, pôvodné aj nepravé, rozvíjali sa špecifické listové žánre (napr. poetický list, útešný list); v období cisárstva a neskorej antiky už vznikali aj zbierky listov rozličného druhu, ktoré možno chápať ako predvoj rétoriky meniacej sa na epištolárne umenie (por. Vicente Sánchez 2020, 215; Estébanez Calderón 1996, 58).
Prvú skromnú teoretickú zmienku o výstavbe epištoly prináša v 4. storočí v diele Ars rhetorica (Rétorické umenie) C. Iulius Victor. V prílohe De epistolis (O listoch) rozlišuje listy oficiálne (negotiales) a listy osobné, resp. súkromné (familiares), stručne pritom naznačuje ich štýl (napr. adekvátnosť použitia obrazného jazyka, tajomnej, nejasnej slovnej zásoby) a špecifikuje rozdiely v oboch typoch písomností aj vo vzťahu k spoločenskému postaveniu odosielateľa a príjemcu. Napríklad list adresovaný predstavenému, respektíve osobe vo vyššom postavení, nesmie mať žartovný tón; ak je určený osobe spoločensky rovnocennej, nesmie byť neúctivý; ak je pre nižšie postavenú osobu, nesmie byť povýšenecký; list rodine by sa mal prispôsobiť okolnostiam, podľa potreby byť útešný alebo adekvátne reagovať na situáciu.
O konzistentnejšiu teóriu sa, počnúc 11. storočím, usilujú traktáty zakladajúce ars dictaminis. Dovtedajšia epištolárna prax sa chápala najmä ako umelecká záležitosť. Kým listy sv. Augustína, sv. Hieronyma a iných autorov 4. storočia zrkadlili literárne vzdelanie po vzore Quintiliana, s postupným zánikom Rímskej ríše sa „počet spisovateľov schopných originálneho epištolárneho umenia“[3] významne zužuje, pre panovníkov na merovejovskom a karolovskom dvore sa stáva príznačnou čitateľská aj pisateľská negramotnosť – táto situácia odôvodňuje potrebu zmeny v spôsobe odovzdávania a prijímania správ (Murphy 1983, 226).
Povahu tejto zmeny približuje zbierka listov (12 kníh) pod názvom Variae (Rozmanitosti, 537/8), ktorej autorom je Cassiodorus (približne 490 – 585). Tento významný encyklopedista raného stredoveku, magister officiorum nevzdelaného ostrogótskeho kráľa Teoricha Veľkého a súčasne jeden z posledných príkladov umenia epištolografie na cicerovský spôsob do nich totiž vradil aj pravidlá, ktoré sám spísal a z ktorých jasne vyplývajú jeho povinnosti vo vzťahu ku kráľovi: poznať jeho najskrytejšie myšlienky, aby ich mohol šíriť medzi poddanými, byť vždy naporúdzi, keď ho kráľ zavolá, využívať mimoriadne schopnosti náležiace umeniu rečníka, opakovať kráľove slová v prítomnosti samotného kráľa, a to s vhodnými skrášleniami (por. Variae, VI, 5 in Murphy 1983, 227). Cassiodorove listy, napísané na žiadosť kráľa, obsahujú rozličné formuláre, rozhodnutia, reskripty, dekréty, upozornenia aj posolstvá zmiešanej povahy, preto boli užitočnými vzormi pre nasledujúcu epištolárnu spisbu, ovplyvnenú novou povahou (spoločenských a právnych) vzťahov v rodiacom sa feudalizme. Iným príkladom vycibreného epištolárneho štýlu, na ktorý odkazovali aj stredoveké gramatiky, bola korešpondencia pápeža Gregora Veľkého (približne 540 – 604), takzvaný stilus gregorianus. Počnúc 7. storočím vznikali z praktických potrieb takzvané formulae, štandardizované vzory listov pre istý druh korešpondencie, respektíve vzorové listy formulárového typu, v nasledujúcich troch storočiach obzvlášť využívané na území dnešného Francúzska (por. Murphy 1983, 229).
Počiatky ars dictaminis sa viažu na prvé benediktínske opátstvo (založené v roku 529 sv. Benediktom z Nursie) na vrchu Monte Cassino v talianskom regióne Kampánia, kde tridsať rokov – v období umeleckého a kultúrneho rozkvetu kláštora – pôsobil mních Alberich (približne 1030 – 1105). Vzdelanie a tvorivosť ho radili k najvýznamnejších predstaviteľom opátstva a montecassinskej školy. Bol teológom, hagiografom, učiteľom gramatiky a rétoriky, ale aj autorom hymnov. Známa je jeho korešpondencia s talianskym filozofom a teológom sv. Pierom Damianim, týkajúca sa okrem iného pochybností v niektorých otázkach biblickej exegézy. Za Alberichov najzásadnejší príspevok k ars dictaminis sa považuje uplatnenie rétorických princípov na výstabu listov. Tejto problematiky sa priamo dotkol v traktáte Breviarium de dictamine (Breviár slohového umenia, približne 1087), pravdepodobne pritom vychádzal zo skúseností s vyučovaním rétoriky. „Zanechal prázdne rétorické cvičenia a začal nový smer, ktorý viac zodpovedal praktickým požiadavkam.“[4] (Garufo 1929). Breviár pozostáva z troch častí: o epištolách a ich forme, o nástrojoch amplifikácie, o rytme. Hneď v úvode, adresovanom dvom žiakom, Alberich nadväzuje na ich spoločné rozhovory a odporúča im, aby obsah knihy priradili k tomu, čo sa od neho naučili z ústneho podania i k poznaniu, ktoré nadobudli z iných kníh o novom umení. Na začiatku druhej kapitoly zdôrazňuje, že písaný traktát bude pre pamäť užitočnejší než ústna výuka disciplíny. List člení na štyri časti: exordium, narratio, argumentatio a conclusio. Murphy sa domnieva, že zrejme nikdy nebude možné zistiť, či Alberich ako prvý uskutočnil kritickú aplikáciu rétoriky na epištolografiu, alebo či len zdedil tradičné učenie v Montecassino (1983, 239). V Breviári aj v Alberichovom traktáte Dictaminum radii (Lúče slohového umenia) však tento významný medievalista identifikuje takmer všetky prvky ars dictaminis, a to v jeho plnom rozvoji: vzťah rétoriky s epištolografiou, štandardizáciu častí listu, dôraz na adresátov pozdravov (salutationes) a úvodné časti (exordia) s ohľadom na jednotlivé spoločenské stupienky adresátov, odporúčané použitie rétorických ozdôb, vradenie vzorových listov a oficiálnych foriem a aj povzbudenie k rytmickej próze pre epištolografiu.
Alberichovi študenti z Montecassina jeho teóriu ďalej rozvinuli a rozšírili. V 12. storočí sa centrom ich pôsobnosti a rozvoja ars dictaminis stala Bologna. K najvýznamnejším z nich patrili napríklad Adalbert Samaritán (Praecepta dictaminum, 1111 – 1118), prvý magister ars dictandi bolognskej školy, a Hugo z Bologne (Rationes dictandi prosaice, 1119 – 1124), ktorý Adalberta obvinil z podvracania Alberichovej tradície (por. Capitani 1960). Od roku 1135 boli, ako konštatuje Murphy, teoretické základy ars dictaminis už pevne zadefinované a samotná teória viac nepotrebovala hľadať oporu v cicerónskych rétorických princípoch. O polstoročie neskôr objavuje ars dictaminis Francúzsko, neskôr Nemecko a Anglicko (1180). Nové manuály boli písané do 16. storočia, ale v zásade už len opakovali bolognské predpisy.
Základy ars dictaminis, ako formy vyššej vzdelanosti („Súveká vzdelanosť sa prejavovala znalosťou písma.“), ponúkali v našom kultúrnom prostredí, v období utvárania mnohonárodného Uhorského štátu, kapitulské a neskôr mestské školy (Brtáňová 2013, 61). Erika Brtáňová pripomína, že vzdelanci „tohto typu“ boli označovaní za litteratus/litterari a ako príklad uvádza dvoch autorov súvekých kroník: magistra Jána zo Šarišských Sokoloviec, pisára v kráľovskej kancelárii, ktorý koncipoval Kroniku o Ľudovítovi Veľkom, a Jána z Turca, prvého laického vzdelanca medzi uhorskými historiografmi, ktorý pôsobil vo funkcii verejného notára. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že „[f]ormu vyššej vzdelanosti ars dictandi sprítomňovali notárske príručky“ (61).
Literatúra
Brtáňová, Erika. 2013. Úvod do kultúry stredoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.
Capitani, Ovidio. 1960. „Adalberto di Samaria (Alberto di Samaria, Adalberto Samaritano).“ Treccani.it, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/adalberto-di-samaria_%28Dizionario-Biografico%29/ [cit. 28. 1. 2024].
Estébanez Calderón, Demetrio. 1996. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Garrido Gallardo, Miguel Ángel, ed. 2015. Diccionario español de términos literarios internacionales. Consejo Superior de Investigaciones Científicas. Dostupné na: http://www.proyectos.cchs.csic.es/detli/ [cit. 20. 1. 2024].
Garufi, Carlo Alberto. 1929. „Alberico di Montecasino. Enciclopedia italiana.“ In Enciclopedia Treccani, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/alberico-di-montecassino_(Enciclopedia-Italiana)/ [cit. 21. 1. 2024].
Kraus, Jiří. [1998] 2011. Rétorika v evropské kultuře i ve světe. 2. preprac. vyd. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Martín Jiménez, Alfonso. 2020. Compendio de retórica. Valladolid. Dostupné na: https://alfonsomartinjimenez.blogs.uva.es/files/2022/04/Compendio-de-Retorica-2022.pdf [cit. 28. 12. 2023].
Murphy, James J. 1983. La retorica nel Medioevo. Una storia delle teorie retoriche da s. Agostino al Rinascimento. Prel. Vincenzo Licitra. Napoli: Liguore Editore.
Spang, Kurt. 2015. „Ars dictaminis.“ In Diccionario español de términos literarios internacionales, ed. Miguel Ángel Garrido Gallardo. Consejo Superior de Investigaciones Científicas. Dostupné na: http://www.proyectos.cchs.csic.es/detli/sites/default/files/ArsDictaminis.pdf [cit. 20. 1. 2024].
Vicente Sánchez, Ana C. 2020. „Retórica escolar griega y las Epístolas de amor de Filóstrato.“ Rétor 10, 2: 214 – 236.
[1] Etymologická povaha slova dictare nie je doteraz úplne spresnená. V latinčine ide o frektventatív (označuje dej, ktorý sa opakuje) slovesa dicere, teda povedať. Dictare preto znamená aj „hovoriť niečo opakovane, aby sa to mohlo zaznamenať písomne“, respektíve „podchvíľou čosi povedať“, „nariadiť“. Cit. DECEL – Diccionario etimológico castellano en línea. Dostupné na: https://etimologias.dechile.net/?dictamen
[2] „complessi sistemi di rappresentanza mediante ambasciatori, messi e altri corrieri che tramettevano oralmente le idee dei loro mandanti ai rispettivi destinatari“
[3] „numero di scrittori capaci di unʼoriginale arte epistolare“
[4] „abbandonò la vuota esercitazione retorica e iniziò un nuovo indirizzo, più rispondente alle esigenze pratiche“