Pikaro pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Picaro (en-GB)
- Picaro (de)
- Picaro (fr)
Explikácia pojmu
Pikaro je literárny hrdina, protagonista pikareskného románu aj postava modelovaná podľa tejto predlohy v iných naratívnych a dramatických textoch s typickou konštrukciou tohto literárneho archetypu.
Literárny pojem pikaro pochádza zo španielskeho slova pícaro, všeobecne prekladaného ako šibal, podvodník, darebák. Sémantický okruh tohto slova je však oveľa širší a nemusí vždy implikovať negatívne odtiene. V základnom význame má výraz pícaro slovnodruhovú hodnotu prídavného mena a až sekundárne podstatného mena. Prídavné meno pícaro (v mužskom rode), pícara (v ženskom rode) označuje charakterové vlastnosti na stupnici od „vynaliezavý, prefíkaný, šikovný, šibalský“ až po negatívne prejavy ľudskej vynaliezavosti v zmysle „podvodnícky, zlomyseľný, darebácky, zlodejský“; substantívum sa používa na označenie človeka s týmito vlastnosťami, teda v rozmedzí od šibala až po klamára, zlodeja či darebáka. Ako literárny pojem pícaro označuje špecifický typ literárnej postavy a práve v tomto poslednom význame sa rozšírilo aj do iných jazykov.
Etymológia slova pícaro v španielskom jazyku je nejasná, preto sa s ním spájajú rôzne dohady a teórie. Stručný prehľad rozličných hypotéz uvádza Juan Chabás (1960, 422), odvolávajúc sa na rozsiahlejšiu prácu venovanú danej lingvistickej problematike od talianskeho literárneho historika Alberta del Monte (1957).
Literárna postava pikara má pôvod v španielskej literatúre, jej vzor sa nachádza v prvom pikaresknom románe Lazarillo de Tormes (1554; Život Lazarilla z Tormesu, jeho príhody a nehody, slov. 1959) od anonymného autora, ale predchodcov má už v staršej stredovekej a ranorenesančnej literatúre (pozri Chabás 1960, 128 – 129). Ako archetyp sa pikaro ustálil v románe Matea Alemána Guzmán de Alfarache (1599, 1604; Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache, slov. 1975), v ktorom „sa prvýkrát aplikuje tento termín na pomenovanie protagonistu románového žánru“[1] (Estébanez Calderón 2004, 838) (pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.). Mateo Alemán nazval svojho hrdinu Guzmána z Alfarache pikarom a vďaka popularite jeho románu sa pojem rozšíril v španielskom jazyku na označenie človeka nízkeho pôvodu vykonávajúceho podradné práce alebo živiaceho sa žobraním, ale aj vagabunda, profesionálneho podvodníka a zlodeja.
Základnou situáciou literárnej postavy pikara je nízky spoločenský pôvod, stav bez cti, spoločenská marginalizácia a nepriaznivá životná situácia. Pikaro sa z nej snaží dostať pomocou prefíkanosti, šibalstva, ale aj nekalými praktikami, akými sú podvody a krádeže. Na živobytie si zarába žobraním a službou u rozličných pánov, čo mu umožňuje spoznať zvnútra realitu života príslušníkov rôznych spoločenských skupín a odhaľovať všadeprítomnú pretvárku. Životné skúsenosti získava pikaro v priebehu cesty, takže je aj svojským druhom pútnika, dobrodruha a pozorovateľa. Čitateľa sprevádza rôznymi regiónmi Španielska a neskôr aj inými krajinami. Jeho putovanie je zároveň odrazom životnej cesty, ktorá ho formuje. Napríklad v prípade Lazarilla z Tormesu je to cesta od momentu straty detstva po mladícky vek a zrelosť, nadobudnutú momentom uzavretia výhodného manželstva. Pikaro je zároveň autobiografický fiktívny autor vlastného životopisu.
Mnohí odborníci vytvorili súbor vlastností, ktoré charakterizujú literárnu postavu pikara: v tejto otázke panuje s väčšími či menšími odlišnosťami zhoda v závislosti od zovšeobecňujúcejšieho alebo detailnejšieho prístupu. Napríklad Rey Hazas vymenúva dvanásť základných charakteristík literárnej postavy pikara (Rey Hazas 1989, 34 – 37), iní autori ich redukujú na štyri alebo päť charakteristík.
Pikarovia majú okrem spoločných znakov aj črty, ktorými sa vzájomne odlišujú. Prvý literárny pikaro Lazarillo z Tormesu je v podstate nevinné dieťa, ktoré matka predala do služby slepcovi a od tej chvíle je odkázané na seba a bojuje o prežitie. Používa na to prefíkanosť a šibalstvo, jeho priestupky nemajú závažný charakter a navyše ho k nim motivuje pádny dôvod, ktorým je hlad. Nespolčuje sa so skupinami podvodníkov a nevyhľadáva spoločnosť profesionálnych zlodejov, čím sa zásadne líši od neskorších barokových pikarov vytvorených autormi Mateom Alemánom, Franciscom de Quevedo, Vicentom Espinelom, Franciscom Lópezom de Úbeda a ďalšími.
V porovnaní s Lazarillom nadobúdajú španielski barokoví pikarovia črty hrubosti, agresivity a morálneho cynizmu. Ich šibalstvá prechádzajú do úmyselného zločinného konania, prekračujú mieru zákona aj morálneho správania. Ako najcynickejší pikaro býva označovaný Pablos, protagonista románu Francisca de Quevedo (1580 – 1645) El Buscón (1626; Život furtáka, slov. 1962). Juan Chabás v tejto súvislosti konštatuje: „Podobá sa všetkým ostatným pikarom, ale líši sa od nich chladným cynizmom, ktorý má horkú príchuť žlče; tento rys by sme nenašli ani u Guzmána z Alfarache“[2] (Chabás 1960, 183).
Okrem mužských pikarov existujú aj ženské pikareskné postavy, označované po španielsky ako pícara, po slovensky pikara alebo pikarka. Ich prototypom je šibalka Justína z románu Francisca Lópeza de Úbeda (1560 – 1606) La pícara Justina (1605; Šibalka Justína). Ďalšie ženské pikareskné hrdinky vytvorili autori Alonso Jerónimo de Salas Barbadillo (1581 – 1635) v románe La hija de Celestina (1612; Celestínina dcéra), o rok neskôr reeditovanom pod názvom La ingeniosa Elena (1613; Dômyselná Elena) a Alonso de Castillo Solórzano (cca. 1584 – 1647) v románe La niña de los embustes Teresa de Manzanares (1632; Podvodnícke dievča Tereza z Manzanaresu). Spoločným znakom týchto hrdiniek (dômyselná Elena, Tereza z Manzanaresu, Lucinea a iné) je ich fyzická krása a koketnosť, ktorú využívajú na zvádzanie bohatých mužov a získavanie darov a rozličných výhod.
Výskyt postavy pikara v španielskej literatúre vysvetľujú literárni historici tradične ako historicko-spoločensky podmienený jav. Teórie historicko-spoločenskej determinácie pikara vychádzajú z toho, že v 16. a 17. storočí bola španielska spoločnosť pauperizovaná a po krajine sa potulovalo množstvo žobrákov, tulákov a zločincov. Zástancovia tohto výkladu, ku ktorým patria významní hispanisti ako Marcel Bataillon (1969) alebo Alexander A. Parker (1971), analyzujú túto situáciu vo vzťahu k pikaresknému románu do hĺbky. Tento výklad sa ujal aj v českej a slovenskej hispanistike. Napríklad Oldřich Bělič tvrdí, že v španielskej literatúre sa prvý pikareskný román objavil preto, lebo v Španielsku nadobudla kríza neskorého stredoveku „mimoriadne rozmery“ a negatívne zasiahla široké vrstvy obyvateľstva, takže autori mohli tento ľudský typ odpozorovať z vonkajšej reality. V tejto optike prichádza k záveru, že „pícaro je produkt historických okolností“ (Bělič 1968, 103; Bělič – Forbelský 1984, 66). V podobnom duchu sa vyjadruje aj autor slovenského prekladu Guzmána z Alfarache Štefan Martoňák a podáva obšírnu neradostnú bilanciu vlády prvých Habsburgovcov na španielskom tróne (Martoňák 1975, 766 – 769), odvolávajúc sa aj na Běličovu knihu Španělský pikareskní román a realismus (1963).
Na druhej strane, v usúvzťažnení na literárny kontext sa postava pikara vysvetľuje ako reakcia na idealizované typy literárnych hrdinov, pretože predstavuje protipól k hrdinom rytierskych, pastierskych a kurtoáznych sentimentálnych románov. Podľa niektorých odborníkov bol vznik prvého pikareskného románu motivovaný snahou parodovať dobové rytierske romány, avšak názor o parodickej intencii nie je všeobecne prijímaný. Rey Hazas hovorí skôr o „antiheroickom postoji voči epike a rytierskemu románu“[3] (Rey Hazas 1989, 22) a na potvrdenie tejto myšlienky cituje América Castra: „Pikaro je – ako hovorí A. Castro – antihrdina a pikareskný román vzniká jednoducho ako antiheroická reakcia, súvisiaca s rozkladom rytierstva a epických mýtov“[4] (Castro in Rey Hazas 1989, 22). Isté je, že pikaro je modelovaný ako protiklad hrdinu rytierskeho románu; napríklad medzi Lazarillom z Tormesu a Amadísom Waleským možno určiť viaceré antitetické korelácie. Všeobecne teda pikara možno charakterizovať ako antihrdinu v zmysle „nehrdinského hrdinu“ alebo „protagonistu, ktorému chýbajú hrdinské črty“ (Estébanez Calderón 2004, 40). Na základe antihrdinstva interpretovala postavu pikara aj Eva Reichwalderová v monografii Pikaro (anti)hrdina (2012), pričom ju však chápe ako postavu v zásade kladnú a „sympatickú“:
Aj napriek jeho [pikarovmu] anthrdinstvu však u čitateľa vzbudzuje sympatie svojou bystrosťou, podnikavosťou, prefíkanosťou a svojským humorom. V istom zmysle sa tak antiheroický svet pikara stáva odpoveďou na umelé, predstierané hrdinstvo sentimentálnej a rytierskej literatúry a autorom poskytuje priestor na usúvzťažnenie literárnej fikcie so skutočným životom (Reichwalderová 2012, 35).
Ďalším inovačným špecifikom pikara ako literárnej postavy, vzhľadom na dobový literárny kontext, je jeho individualizované zobrazenie. Bělič a Forbelský pripomínajú, že „zatímco idealizovaní hrdinové románů rytířských a pastířských byli vykresleni v rovině značně obecné, pícaro vystupuje jako individuum“ (Bělič – Forbelský 1984, 68). Zároveň však ako sociálne podmienený hrdina odpozorovaný z reality predstavuje typ, ktorý má všeobecnú platnosť. Českí hispanisti preto pikarovi pripisujú prvenstvo ako typizovanej literárnej postave, ktorá sa neskôr rozvinula v realistickom románe moderného typu: „V pícarovi je realizována – a to ve španělské literatuře po prvé – dialektika jednotlivého a obecného. Pícaro je tedy typ, nebo alespoň nárys typu. Z tohto hlediska znamená pikareskní román na španělské půdě zrod moderního realismu; toho realismu, ktorý se pak plně rozvine v 19. století“ (Bělič – Forbelský 1984, 69; zvýraznenie v origináli)
Hoci pikaro vznikol a formoval sa ako protagonista románu, môže vystupovať aj ako hlavná postava iných literárnych žánrov. Početný výskyt pikareskných hrdinov nachádzame u Miguela de Cervantesa, napríklad jeho komédiu Pedro de Urdelamas (1615; Pedro de Urdemalas, slov. 1979) možno označiť ako „pikaresknú komédiu“ (Chabás 1960, 193) alebo novelu Rinconete y Cortadillo (1613; Cervantes; Kútik a Striháčik, slov. 1979) ako „pikaresknú novelu“ (Chabás 1960, 177).
Napokon, pikaro nemusí byť nutne protagonistom, ale môže byť aj vedľajšou postavou v akomkoľvek literárnom diele. V tomto prípade hovoríme tiež o pikarovi alebo o pikaresknom type hrdinu. Takým je napríklad Cervantesov Ginés de Pasamonte z románu Don Quijote de la Mancha (1605, 1615; Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, slov. 1950). Prvýkrát sa objavuje v dvadsiatej druhej kapitole prvého dielu o oslobodených galejníkoch a v rozhovore s Donom Quijotom galejník vyznáva, že má rozpísanú knihu o svojom živote:
„Taká dobrá je tá kniha?“ spýtal sa Don Quijote.
„Je taká dobrá,“ odvetil Ginés, „že Lazarillo de Tormes v porovnaní s ňou je šuviks a aj všetky ostatné podobné knihy, čo napísali alebo napíšu. A môžem vám povedať, že v knihe je len číra pravda a tá pravda je taká pekná a vtipná, že je krajšia ako hociktorá lož na svete.“
„A aký má názov tá vaša kniha?“ spýtal sa Don Quijote.
„Život Ginésa de Pasamonte,“ odvetil galejník.[5]
(Cervantes Saavedra [1605, 1615] 1965, 164; zvýraznenie v origináli)
Hoci Ginés de Pasamonte odkazuje na Lazarilla z Tormesu ako na vzor svojej autobiografie, odborníci porovnávajú tohto Cervantesovho pikara predovšetkým s Mateovým Guzmánom z Alfarache, s ktorým vykazuje mnohé podobnosti. Od polovice 20. storočia vzniklo množstvo odborných prác usúvzťažňujúcich tieto dve literárne postavy, ako aj Cervantesovu a Alemánovu poetiku románu všeobecne.
Výpočet postáv s pikaresknými črtami je obšírny a siaha až do súčasnosti. Pikaro nie je výlučnou postavou španielskej literatúry, ale rozšíril sa aj do iných národných literatúr ako univerzálny ľudský archetyp. Dagmar Mocná a kolektív (2004, 451 – 454) uvádzajú príklady pikareskných typov postáv v nemeckej, anglickej, francúzskej a českej literatúre. V slovenskej hispanistike sa tejto problematike venovala Eva Reichwalderová (2012, 25 – 28), ktorá v práci Pikaro (anti)hrdina predstavila reflexiu autorov európskej a hispanoamerickej literatúry imitujúcich španielske pikareskné vzory.
Literatúra
Alemán, Mateo. [1599, 1604] 1975. Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache. Prel. a doslov napísal Štefan Martoňák. Verše prebásnil Viliam Turčány. Bratislava: Tatran.
Anonym. [1554] 1959. Život Lazarilla z Tormesu. Prel. a doslov napísal Vladimír Oleríny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Bataillon, Marcel. 1969. Pícaros y picaresca. Madrid: Taurus.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Bělič, Oldřich. 1963. Španělský pikareskní román a realismus. Praha: Universita Karlova.
Bělič, Oldřich – Josef Forbelský. 1984. Dějiny španělské literatury. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Castro, Américo. 1935. „Perspectiva de la novela picaresca.“ Revista de la biblioteca. Archivo y Museo 46: 123 – 143.
Cervantes, Miguel de. [1605, 1615] 1994. El Ingenioso Hidalgo Don Quijote de la Mancha, ed. Florencio Sevilla Arroyo – Antonio Rey Hazas, Alcalá de Henares: Centro de Estudios Cervantinos.
Cervantes, Miguel de. [1605, 1615] 1965. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, zväzok prvý. Prel. a poznámky spracoval dr. Jozef Felix, verše prebásnil Vojtech Mihálik, doslov napísal Vladimír Oleríny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Chabás, Juan. 1960. Dějiny španělské literatury. Prel. Oldřich Bělič. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění.
Martoňák, Štefan. 1975. „Mateo Alemán a jeho „Guzmán z Alfarache“. In Alemán, Mateo. 1975. Dobrodružstvá Guzmána z Alfarache. Prel. a doslov napísal Štefan Martoňák. Verše prebásnil Viliam Turčány. Bratislava: Tatran, 765 – 782.
Monte, Alberto del. 1957. Itinerario del romanzo picaresco spagnolo. Firenze: Sansoni.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka.
Parker, Alexander A. 1971. Los pícaros en la literatura: la novela picaresca en España y en Europa (1599 – 1783). Madrid: Gredos.
Quevedo, Francisco de. [1626] 1962. Život furtáka. Prel. a doslov napísal Vladimír Oleríny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Reichwalderová, Eva. 2012. Pikaro (anti)hrdina. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku.
Rey Hazas, Antonio. 1989. „Introducción, bibliografia, notas y llamadas de atención.“ In La vida de Lazarillo de Tormes y de sus fortunas y adversidades, Antonio Rey Hazas (ed.). Madrid: Editorial Castalia, 9 – 50.
[1] „Es en esta última obra [Guzmán de Alfarache] donde se aplica por vez primera dicho término al protagonista de la novela del género [...]“ (Estébanez Calderón 2004, 838).
[2] „Podobá se všem ostatním pícarům, ale liší se od nich chladným cynismem, který má hořkou příchuť žluči; tento rys bychom nenašli ani u Guzmána z Alfarache“ (Chabás 1960, 183).
[3] „Actitud antiheroica ante la épica y los libros caballerescos“ (Rey Hazas 1989, 22).
[4] „El pícaro es – dice bien A. Castro – el antihéroe, y la novela picaresca nace sencillamente como una reacción antiheroica, en relación con el derrumbamiento de la caballería y de los mitos épicos“ (Castro, podľa Rey Hazas 1989, 22).
[5] – „Tan bueno es“ – dijo don Quijote.
– Es tan bueno – respondió Ginés –, que mal año para Lazarillo de Tormes y para todos cuantos de aquel género se han escrito o escribieren. Lo que le sé decir a voacé es que trata verdades y que son verdades tan lindas y tan donosas que no pueden haber mentiras que se le igualen.
– „Y cómo se intitula el libro“ – preguntó don Quijote.
– „La vida de Ginés de Pasamonte“ – respondió el mismo. (Cervantes [1605, 1615] 1994, 214)