Paso pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Paso (en-GB)
- Paso (de)
- Paso (fr)
Explikácia pojmu
Paso je špecifický druh medzihry, krátky dramatický žáner španielskej renesančnej literatúry vyznačujúci sa jednoduchým dejom, komickým obsahom a vtipným dynamickým dialógom. Predvádzal sa na úvod alebo medzi dejstvami rozsiahlej divadelnej hry. Jeho tvorcom je španielsky dramatik Lope de Rueda (asi 1505 – 1565), ktorý je zároveň aj pôvodcom termínov paso a paso de comedia. Týmito výrazmi pomenoval komické scény, ktoré nielen písal, ale aj ako herec predvádzal na spestrenie dlhších komédií s cieľom rozveseliť publikum.
O rozšírenie termínu paso sa zaslúžil valencijský spisovateľ Juan de Timoneda (cca. 1520 – 1583), ktorý zozbieral Ruedove komédie, dialógy a dramatické scénky a v rozmedzí rokov 1567 – 1570 ich postupne vydal v troch zväzkoch. Na označenie krátkych dramatických útvarov zachoval Ruedovo pomenovanie paso, pri niektorých rozsiahlejších hrách použil označenie entremés. Tieto dva pojmy sa dodnes často zamieňajú alebo používajú alternatívne. Vo všeobecnosti však platí, že paso je starší druh španielskej jednoaktovej medzihry a je predchodcom entremésu; oba reprezentujú krátke dramatické formy španielskej literatúry zlatého veku.
Paso vo všeobecnom španielskom jazyku znamená v prvom význame „krok“, ale aj „spojenie, priechod“. Základný význam slova naznačuje funkciu tohto dramatického útvaru – bolo ňou pokročiť v komédii z jedného dejstva do druhého, prepojiť dejstvá alebo vyplniť priestor medzi väčšími celkami divadelného predstavenia. Podľa Juana Luisa Alborga (1981, 975) výraz paso odkazuje aj na charakteristické vlastnosti Ruedovho dramatického umenia, ktorými sú dynamickosť a pohyb (krok, kráčanie) na scéne. U Ruedu, ako tvrdí Alborg, „konkrétne v jeho pasos, sa slovo menilo na pohyb“[1] (1981, 975) (pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.). Alborg (1981, 971 – 972) definuje paso ako „krátku komickú alebo satiricko-burlesknú anekdotu vyznačujúcu sa jednoduchým dejom, grotesknými alebo komickými postavami z nízkych ľudových vrstiev [...], ktoré predvádzajú rozmanité figliarske výčiny a šibalstvá“[2].
Za významný inovačný prvok, ktorý Rueda uplatnil v pasos, je použitie prózy namiesto veršovej formy. Asensio konštatuje konštatuje, že próza umožnila Ruedovi zakomponovať do paso „hovorovú reč a živé konverzačné slovné zvraty a frázy, čím sa mu podarilo vernejšie zobraziť ľudské typy a situácie zo života“[3] (Asensio [1965] 1971, 41). Autor využíval ľudový hovorový jazyk a komický efekt dosahoval prostredníctvom vtipného dialógu. Všetky tieto stránky, neveršovaná forma, neštylizovaný hovorový ľudový jazyk a dynamický vtipný dialóg, prispievali k spontánnosti divadelného predstavenia.
Ako konštatujú viacerí odborníci (Asensio [1965] 1971, 41 – 62; Estébanez Calderón 2004, 812), dôležitá Ruedova zásluha spočíva v tom, že vytvoril modelové situácie a zápletky, ako aj sériu typických postáv, ktoré neskôr prevzali tvorcovia španielskych medzihier (entremés). Niektoré z nich prešli aj do repertoáru veľkých národných komédií zlatého veku. Lope de Rueda býva preto považovaný za jedného z predchodcov španielskej dramatickej národnej školy, ktorej vrcholnými predstaviteľmi sú Lope de Vega (1562 – 1635) a Pedro Calderón de la Barca (1600 – 1681). Bělič konštatuje, že Rueda „dal španělské dramatice zlatého věku přinejmenším jednu konstantní postavu: jeho bobos (prosťáčci) jsou přímými předky graciosa (komického sluhy, šprýmaře), bez něhož si typickou španělskou komedii nelze vůbec představit“ (Bělič 1968, 119; zvýraznenie v origináli). Bělič hodnotí Ruedu ako majstra dialógu a konštatuje, že v paso uvádza na scénu súčasný reálny španielsky život, čím sa líši od veľkých národných komédií.
Keďže niektoré Ruedove hry zobrazujú ľudové typy, zvyky a prostredie, niektorí odborníci ich dávajú do súvislosti aj so zrodom kostumbrizmu, literárneho smeru a štýlu zameraného na realistické zobrazenie ľudových a národných zvyklostí, ktorý sa v španielskej literatúre naplno rozvinul v 19. storočí.
Rueda čerpal námety z ústnej ľudovej tradície, zo zbierok anekdot, vtipov a ľudových poviedok, ale aj z talianskej literatúry, zvlášť z Giovanniho Boccaccia, pričom všetky predlohy prispôsoboval na súčasné domáce pomery a vkusu španielskeho publika. Tento postup uplatnili podľa jeho vzoru aj neskorší autori medzihier. Medzi jeho obdivovateľov i nasledovníkov patril Miguel de Cervantes (1547 – 1616), ktorý o ňom pochvalne píše v predhovore k vydaniu medzihier Ocho comedias y ocho entremeses nuevos nunca representados (1615; Osem komédií a osem medzihier, slov. Medzihry, 1979). K najznámejším Ruedovým jednoaktovým medzihrám (paso) patria Las aceitunas (Olivy), El Convidado (Hosť), Cornudo y contento (Spokojný paroháč), La carátula (Škraboška), El rufián cobarde (Zbabelý ničomník), všetky publikované Timonedom v rokoch 1567 – 1570.
Pre Ruedu je typické prepojenie dramatickej tvorby s divadelnou praxou. Jeho význam spočíva aj v profesionalizácii divadla. Je jedným z prvých profesionálnych divadelných hercov a jedným z prvých prevádzkovateľov stálej divadelnej spoločnosti v Španielsku.
Literatúra
Alborg, Juan Luis. 1981. Historia de la literatura española. Edad Media y Renacimiento. Madrid: Editorial Gredos.
Asensio, Eugenio. [1965] 1971. Itinerario del entremés. Desde Lope de Rueda a Quiñones de Benavente. Con cinco entremeses inéditos de D. Francisco de Quevedo. 2. vyd. Madrid: Editorial Gredos.
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
[1] „Para él – en sus pasos se entiende – la palabra se convertía en un movimiento“ (Alborg 1981, 975).
[2] „El ,pasoʻ, en sustancia, es una breve anécdota, cómica o satírico-burlesca, de trama muy sencilla, con intervención de personajes grotescos o bufos del pueblo bajo [...], propicios al empleo de toda suerte de gracias y picardías“ (Alborg 1981, 971 – 972).
[3] „Pudo remendar las inflexiones del habla, los modismos y matices de la conversación, explorar así nuevos sectores de la naturaleza humana y de la vida de su tiempo“ (Asensio [1965] 1971, 41).