Medzihra pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Interlude (en-GB)
- Zwischenspiel, Interludium, Intermezzo, Entacte (de)
- Roman intermède, Interlude, Entremet, Entr’acte (fr)
Explikácia pojmu
Medzihra je krátky dramatický žáner určený na reprezentáciu medzi dejstvami väčšieho dramatického, hudobno-dramatického alebo hudobno-tanečného predstavenia. Má zväčša komický ráz a je tematicky a ideovo autonómna, v princípe samostatná od hlavného diela, v rámci ktorého sa uvádza na scénu.
Termín medzihra sa často používa synonymicky s termínmi intermédium, interlúdium, intermezzo alebo interscénium, s ktorými sa významovo prelína. Tieto termíny sa používajú nielen v literárnovednej, ale aj v hudobnej alebo choreografickej oblasti a označujú sa nimi útvary, ktorých spoločnou charakteristikou je, že sú „vložené uprostred“. Pôvodne plnili funkciu prepájať väčšie celky dramatického, hudobno-dramatického alebo hudobného diela, ako aj spestrovať a odľahčovať predstavenie. Vyvinuli sa zo stredovekých komických scénok – frašiek, ale ich korene siahajú do antického obdobia. Rozkvet v európskych literatúrach zaznamenali od 16. storočia, ale najmä v 17. až 18. storočí, neskôr sa mnohé z nich postupne vyvinuli na samostatné krátke dramatické žánre.
V používaní termínov medzihra, intermédium, interscénium, interlúdium, intermezzo a entremés panuje značná terminologická nejednoznačnosť spôsobená prestupovaním a prelínaním výkladov a definícií pojmov v národných a medzinárodných rámcoch a posilňovaná synonymným používaním pojmov.
Dagmar Mocná a kolektív uvádzajú ako základné heslo intermédium (na spresnenie aj medzihra, tal. intermezzo, špan. entremés, franc. entremets, angl. interlude) a za základné charakteristiky intermédia považujú krátkosť, prevažne komický charakter a odľahčujúcu alebo prepájaciu funkciu. Intermédium plní funkciu „odľahčujúcej vsuvky“ alebo „vyplňujúcej prestávky“ a slúži na pobavenie publika a zdynamizovania predstavenia. Stručná definícia termínu znie takto: „ve starší dramatice krátký scénický útvar zpravidla komického rázu s odlehčující či překlenovací funkcí“ (Mocná – Peterka a kol. 2004, 280). Autori upozorňujú na dobové synonymické používanie termínov intermédium a interlúdium a konštatujú, že ako termíny označujúce rôzne formy medziaktových hier alebo sprievodných výstupov uvádzaných pri spoločenských príležitostiach sa profilovali až v druhej polovici 15. storočia (281). Synonymické a nejednoznačné používanie termínov pretrváva do súčasnosti, a to v závislosti od národných špecifík vývinu drámy v jednotlivých európskych literatúrach aj od terminologického úzu, o to viac, že ide o termíny nielen literárnovedné a dramatické, ale aj z oblasti hudby a tanca.
František Štraus zaradil do literárnovedného terminologického slovníka termíny medzihra, intermédium a interlúdium každý osobitne. Medzihru definuje ako „krátku scénku alebo hudobnú vložku medzi jednotlivými dejstvami drámy“, ktorá „sa hrala v prestávkach divadelného predstavenia“ (Štraus 2005, 220) a odkazuje pri nej na pojmy entr’acte, interlúdium. Intermédium definuje ako „malý dramatický útvar (medzihra), obyčajne komického charakteru“ (167). Interlúdium označuje ako „typ stredovekej medzidejstvovej frašky“, ale aj „žáner anglickej renesančnej drámy“ (167) a intermezzo je podľa neho „hudobno-dramatická vložka medzi dejstvami, ktorej pôvod siaha do stredoveku, keď sa nimi označovali krátke komické scénky hrané cez prestávky divadelného predstavenia“ (167). Ako je zrejmé z citovaných definícií, najvšeobecnejším spomedzi týchto termínov je, podľa Štrausa, intermédium.
Interlúdium má okrem vyššie spomínaných definícií miesto aj v oblasti hudobného umenia, označuje sa ním hudobná skladba hraná uprostred väčšieho hudobno-dramatického predstavenia. Patrice Pavis definuje pojem takto: „hudobná skladba, ktorá sa hrá medzi dvoma dejstvami predstavenia na ilustráciu alebo na variovanie tonality hry a na spríjemnenie premien dekorácie a atmosféry“, dodávajúc, že „v širšom zmysle je to každá slovná alebo mimická prezentácia, ktorá prerušuje scénický dej (intermezzo)“ (2004, 213). Intermédium[1] (franc. intermède) je vysvetlené ako obsahovo širší pojem, chápe sa ním medziaktový dramatický, hudobný alebo tanečný útvar od stredovekých scénok respektíve výstupov alebo spevov vložených do mystérií až po klasicistické baletné výstupy v Molièrových divadelných hrách (Pavis 1980, 218).
Termín intermezzo sa takisto týka aj hudobno-dramatickej oblasti. Ako vysvetľujú Findra a kolektív, intermezzo má pôvod v názve intermédium, v 15. storočí sa ním označovali „krátke komické scény medzi dejstvami vážnych dramatických diel“, ale „v hudobných dramatických dielach sa najmä v Taliansku zaužíval názov intermezzo – medzihra“ (1987, 157). Intermezzá sa uvádzali ako výplň medzi dejstvami opier a spočívali v speváckych alebo baletných vystúpeniach, mávali „žartovný obsah, ktorý nesúvisel s obsahom predvádzaného hlavného diela“ (157). Neskôr sa význam tohto termínu rozšíril, dnes sa ním označujú všeobecne kratšie skladby vložené do rozsiahlejšieho diela, zväčša básnického; v tomto prípade už nie je podmienkou žartovný obsah. V hudobnej terminológii intermezzo označuje aj druh krátkej inštrumentálnej skladby, ktorá môže byť i samostatná.
Pôvod týchto krátkych dramatických foriem siaha do antiky; súvisia s gréckymi a rímskymi komickými scénkami (gréc. mimos, lat. mimus) a neskôr so stredovekými fraškami. Rozšírenie týchto termínov má medzinárodnú platnosť a používajú sa v podobnom význame, okrem toho však existujú aj špecifické označenia týkajúce sa konkrétnych dramatických národných tradícií či dokonca individuálnych variácií. Príkladom je anglické renesančné interlúdium (interlude), francúzske entremets, španielske paso vynájdené Lope de Ruedom, „akási paráda, krátka fraškovitá medzihra“ (Moussinac 1965, 143), alebo španielska renesančná a baroková medzihra – entremés.
Zdeněk Hořínek všetky tieto krátke žánre – od antických mimus až po súčasné jednoaktové hry – označuje spoločným pojmom „drobní komediální útvary“ (2003, 89 – 90), pričom konštatuje, že „drobný komediální útvar je označení záměrně neurčité. Lze do něho zahrnout díla různých komediálních žánrů, jejichž společným jmenovatelem je pouze podnormální délka textu“ (89).
Špecifickým národne vyhraneným druhom intermédia alebo interlúdia je španielska medzihra, nazývaná entremés. Platas Tasende termín entremés definuje ako „dramatický žáner, jednoaktová hra v próze alebo vo veršoch, ktorá sa od 16. storočia zvykla uvádzať medzi dvoma prvými dejstvami rozsiahlej divadelnej hry“[2] (2004, 256) (pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. B.). Pre entremés je príznačný burleskný, často aj spoločensko-kritický charakter.
V tomto literárnom význame použil výraz entremés aj paso ako prvý Juan de Timoneda (cca. 1520 – 1583) v súbore dramatických diel s názvom La Turiana, en la cual se contienen diversas comedias y farsas muy elegantes y graciosas con muchos entremeses y pasos apacibles (1564, 1565; Turiana, ktorá obsahuje rozličné, veľmi elegantné a vtipné komédie a frašky a mnohé príjemné entremeses a pasos). Juan de Timoneda použil oba výrazy aj ako vydavateľ Ruedových pasos (1567 – 1570). Okrem entremés a paso sa v španielskej dramatickej škole zlatého veku rozlišujú aj ďalšie krátke dramatické žánre: jácara, loa, mojiganga. Líšia sa obsahom, funkciou, typom účinkujúcich postáv umiestnením v rámci divadelnej hry či zastúpením hudobných zložiek.
Lope de Rueda sa so svojím paso stal vzorom pre Miguela de Cervantesa, ktorý doň vniesol niekoľko inovácií a „nechal najvýraznejšiu stopu na ustálení tejto krátkej dramatickej formy“[3] (Estébanez Calderón 2004, 331). Rozšíril repertoár postáv a zápletiek a z ľudového vidieckeho prostredia ich preniesol aj do prostredia mestského. Cervantes sa preto považuje za tvorcu, ktorý ustálil a konfiguroval hlavné charakteristiky žánru entremés. Patria medzi ne zábavná funkcia, demýtizácia vysokých hodnôt a nadneseného pátosu veľkých národných komédií, karikatúrne a satirizujúce postupy a realistický spôsob zobrazenia. Podľa Běliča „v mezihrách se zároveň už projevují najlepšie Cervantesovy nejlepší kvality technické a stylistické: schopnost hutné charakteristiky postav, důmyslná výstavba děje, soustředěného do několika málo výjevů, bohatost a jadrnost jazyka, umění jiskřivého dialogu, neodolatelná komika“ (Bělič 1968, 109). Cervantes vytvoril osem krátkych medzihier a vydal ich v knihe Ocho comedias y ocho entremeses (1615; Osem komédií a osem medzihier, slov. 1979 Medzihry). Dve z jeho ôsmych medzihier sú písané vo veršoch. Do slovenčiny ich preložil Ivan Štrpka, vyšli v knihe Príkladné novely spolu s divadelnou hrou Pedro de Urdemalas (1615; Pedro de Urdemalas, slov. 1979) vo vydavateľstve Tatran v roku 1979. Prvú medzihru preložil do slovenčiny Vladimír Oleríny (1615; El juez de los divorcios, slov. Na rozvodovom súde, 1958).
Ďalšie inovácie priniesol do španielskej medzihry Luis Quiñones de Benavente (cca. 1589 – 1651), a to tým, že ich prepojil s krátkymi dramatickými a hudobno-dramatickými útvarmi, akými sú loa, jácara, baile, mojiganga (Estébanez Calderón 2004, 332). Do medzihier vnášal hudbu, spev a tanec, takže v jeho tvorbe sa rozlišujú hrané medzihry a spievané medzihry.
Barokovými tvorcami medzihier boli Francisco de Quevedo, Luis Vélez de Guevara, Calderón de la Barca, posledný z citovaných autorov písal veršované medzihry. V 18. storočí ich popularita klesla a ich obľuba sa opäť vrátila v 19. storočí, keď sa transformovali do žánru nazývaného sainete. V 20. storočí na odkaz medzihier, ale aj iných krátkych foriem komického divadla, nadviazali Ramón del Valle-Inclán, Max Aub, Rafael Dieste, Alejandro Casona, Fernando Nieva.
Na rozdiel od paso môže byť španielska renesančná medzihra (entremés) umiestnená na začiatku, v strede alebo aj na záver hlavnej divadelnej hry a môže byť napísaná v próze aj vo veršoch. Zachováva si komicko-burleskný charakter a je situovaná do ľudového prostredia. Používa repertoár konvenčných postáv spoločných pre španielsku národnú dramatickú školu zlatého veku. Komika medzihier predstavuje kontrapunkt k vysokému žánru národnej komédie, k idealizácii a vznešenosti citov a pohnútok konania hrdinov. Neskôr prichádza k mieseniu španielskych medzihier s inými žánrami, aj hudobnými.
V odbornej domácej aj zahraničnej literatúre sa výrazy entremés, paso, jácara, loa a ďalšie zväčša neprekladajú a uvádzajú sa v pôvodnej španielskej forme. Slovenskí a českí hispanisti výraz entremés buď ponechávajú, alebo ho alternujú s prekladom do slovenčiny – medzihra, respektíve do češtiny – mezihra. Výraz entremés je zaradený do akademického Slovníka cudzích slov ([1995] 2005) a opisuje sa nasledovne: „entremés neskl. s. šp. lit. (v špan. dráme) krátka komická realistická scénka s ľudovými prvkami hraná medzi prvým a druhým dejstvom.“ (zvýraznené v origináli)
Literatúra
Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Cervantes Saavedra, Miguel de. 1979. Príkladné novely. Prel. a poznámky napísal Vladimír Oleríny, prebásnil Víťazoslav Hečko. Medzihry. Prel. Ivan Štrpka. Pedro de Urdemalas. Prel. Vladimír Oleríny, prebásnil Tomáš Janovic. Bratislava: Tatran.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Findra, Ján – Eduard Gombala – Ivan Plintovič. 1987. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Hořínek, Zdeněk. 2003. O divadelní komedii. Praha: Nakladatelství Pražská scéna.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka.
Moussinac, Léon. 1965. Divadlo od počiatku po naše dni. Prel. a komentár napísal Ján Boor. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Pavis, Patrice. 1980. Dictionnaire du Théâtre. Termes et concepts de l’analyse théâtrale. Paris: Éditions sociales.
Pavis, Patrice. 2004. Divadelný slovník. Prel. Soňa Šimková – Elena Flašková. Bratislava: Divadelný ústav Bratislava. Lektorovali Ján Horecký, Miroslav Marcelli.
Petráčková, Věra – Jiří Kraus a kol. [1995] 2005. Slovník cudzích slov (akademický). 2. dopl. a prepr. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá.
Dostupné na:
https://slovnik.juls.savba.sk/?w=entrem%C3%A9s&s=exact&c=ffbd&cs=&d=scs# [cit. 10. 12. 2023].
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
[1] Francúzsky termín „intermède“, vysvetlený v pôvodnom Pavisovom Divadelnom slovníku – Dictionnaire du Théâtre (1980, 218), prekladáme ako „intermédium“ [R. B.], hoci v preklade Soni Šimkovej a Eleny Flaškovej (2004) je heslo uvedené (preložené) ako „intermezzo“. Okrem toho, slovenský preklad Divadelného slovníka neobsahuje pojem medzihra, ale automaticky odkazuje na entremés, intermezzo a interlúdium, ktoré sú vypracované samostatne. Značná terminologická nejednoznačnosť v chápaní týchto pojmov sa prejavuje aj v riešení ich prekladov a rozlišovaní hraníc medzi nimi.
[2] „Género dramático, obrita en un acto, en prosa o verso, que, desde el siglo XVI solía representarse entre las dos primeras jornadas de una obra larga“ (Platas Tasende 2004, 256).
[3] Miguel de Cervantes „ha dejado mayor impronta en la configuración de esta forma teatral breve“ (Estébanez Calderón 2004, 331).