Futurizmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Futurism (en-GB)
- Futurismus (de)
- Futurisme (fr)
- Futurismo (it)
Explikácia pojmu
Futurizmus je umelecký prúd, ktorý sa oficiálne zrodil roku 1909 na základe diela Filippa Tommasa Marinettiho (Buelens – Hendrix – Jansen 2012). Rozšíril sa predovšetkým v Taliansku a vo Francúzsku, neskôr prenikol čiastočne do Ruska a Poľska a v menšej miere aj do ostatných európskych krajín, do Ázie a USA. Môžeme ho považovať za prvý skutočný avantgardný prúd minulého storočia, a preto sa právom zaraďuje medzi historické avantgardy. Futurizmus sa profiluje ako výrazne radikálne hnutie, ktoré si kladie za cieľ rozložiť klasický estetický kánon, útočí na dobové umelecké prúdy, ako dekadentný tragicizmus a dannunziovský senzualizmus. Futurizmus odmieta tiež kultúrne inštitúcie, ktoré sú nositeľom dobovej kultúry, hlavne univerzity, akadémie a múzeá. Ako alternatívu k tradičnému umeniu prináša nový estetický kánon, ktorý vyzdvihuje krásu najmodernejších technológií a vynálezov vtedajšej doby, napríklad autá, lietadlá, motory, stroje vo všeobecnosti a zbrane a ich rýchlosť, silu, dynamiku, násilie, ktoré podľa Friedricha Nietzscheho umožňujú človeku novej doby nájsť spôsob sebavyjadrenia tým, že presadí svoju vôľu nad nečinnou masou.
Futuristi sa usilovali uplatniť svoju koncepciu obnovy kultúry tak, aby zasiahla čo najširší okruh prostredí a prenikla nielen do umeleckého sveta reprezentovaného literatúrou, výtvarným a sochárskym umením, divadlom, filmom, tancom, fotografiou, ale aj do praktickejšieho prostredia architektúry, kulinárskeho umenia a módneho návrhárstva. Od vzniku futurizmu jeho predstavitelia vydávali manifesty, ktoré prinášali futuristické princípy platné pre rôzne prostredia a neustále ich aktualizovali (Tonini 2011; Pelánová 2010, 57). V tomto hesle sa budeme zaoberať iba vzťahom futurizmu k literatúre.
Autorom prvého manifestu futurizmu je Marinetti. Prvý raz manifest vydali talianske noviny Gazzetta dell’Emilia 5. februára 1909 (objavil sa na titulnej strane s názvom v úvodzovkách Il „Futurismo“), v nasledujúcich dňoch ho vydali aj iné talianske noviny, objavil sa aj v Marinettiho časopise Poesia (časopis vznikol roku 1905 a stal sa oficiálnym orgánom futurizmu) a nakoniec 20. februára vyšiel aj v najprestížnejších francúzskych novinách tých čias Le Figaro (francúzska verzia sa od talianskej premiéry líši len krátkym úvodom a názvom Fondation et manifeste du futurisme). Po jeho uverejnení vo francúzskom denníku futurizmus získal medzinárodný ohlas vo Francúzsku, v Taliansku a postupne vo väčšine európskych literárnych krúžkov vyvolal vlnu vášnivých debát. Autori si na propagáciu vybrali denník so širokým okruhom čitateľov zámerne, lebo sa chceli vyhnúť tomu, aby hnutie poznali len elitné skupiny literátov. Prvý manifest futurizmu a aj ďalšie, ktoré nasledovali, boli koncipované s jasným propagandistickým cieľom (Martinová – Grosenicková 2007, 6 – 7) hnutie malo slúžiť na obnovu celej spoločnosti, nie iba literatúry (Salaris 2016).
Autorom hlavných myšlienok hnutia a jeho úspešným propagátorom bol Marinetti, taliansky spisovateľ a mysliteľ, presvedčený národovec. Narodil sa za hranicami Talianska v egyptskej Alexandrii, základné vzdelanie získal vo francúzskych školách a svoje prvé básne začal písať pod vplyvom francúzskej literatúry prevažne po francúzsky. Vo svojej ranej tvorbe z rokov 1902 až 1904 komponoval básne v duchu francúzskeho symbolizmu, no o rok neskôr po zoznámení s dielom Georgesa Eugèna Sorela, Henri Bergsona a predovšetkým Nietzscheho sa štýlové ladenie jeho skladieb radikálne mení. Štúdium uvedených autorov v ňom vyvolalo záujem o filozofický iracionalizmus, na základe ktorého sa zrodila Marinettiho filozofická koncepcia chápania sveta (Cigliana 2002). Táto filozofia položila základy futurizmu, v rámci ktorého sa násilie stáva hlavným nástrojom presadzovania vlastnej vôle a hlavným motorom dejín. Práve silou vôle, ktorá môže byť podporená technikou, sa človek stáva slobodnejším. Človek má uplatniť rozumové schopnosti a vlastnú vôľu, aby mohol ovládnuť prírodu. Vôľové úsilie človeka môže viesť až k najvyššej méte, ktorá spočíva v prekonaní smrteľnosti prostredníctvom zrodu umelého človeka (Pizzi 2019). Vznik nových myšlienok sprevádzalo tvorivé hľadanie v rovine štýlu. Kým v začiatkoch využíval Marinetti štýlové prostriedky dekadentného symbolizmu, neskôr dospel takmer k jeho popretiu, čo vyústilo napokon k využívaniu nástroja „oslobodených slov“, k poézii založenej na rozbití nielen tradičnej metriky, ale aj na rozobratí syntakticko-gramatickej jednoty písaného textu, organizácie básnickej reči do viet a súvetí. Tieto snahy dozrievajú a zhmotňujú sa v podobe prvého manifestu futurizmu, ktorý vyjadruje zakladajúce princípy futurizmu nie slovami traktátu literárnej teórie, ale pomocou rýchlych, silných a sugestívnych obrazov, ktorých úlohou je zapôsobiť na čitateľa a zasiahnuť jeho city. Tento provokatívny prístup v ňom mal vyvolať extrémnu reakciu buď úplného prijatia, alebo totálneho odmietnutia.
Prvá fáza futurizmu sa vyznačuje aj oslavou vojenského konfliktu, oslavou „agresivity“, sily a odvahy. Obdiv k estetickým hodnotám strojov sa týka aj zbraní, ktoré sú vnímané ako nástroje posilnenia ľudskej vôle do krajnosti, keďže umožňujú presadzovať vôľu takým spôsobom, že protivník bude celkom zničený. Futuristi vojnu chápu ako prostriedok, ktorý prinesie národu katarziu, pretože odstráni politické štruktúry a politikov, ktorí bránili slobodnému rozvoju krajiny, a zmetie zo sveta aj starú neživú kultúru, ktorá uviazla v minulosti. Vojna tiež prinášala nástup vitalizmu, čo znamenalo, že život s umením splynú v radikálne obnovenej a revitalizovanej kultúre a spoločnosti.
Futuristi sa teda otvorene hlásili k násiliu, čo potvrdili v druhom manifeste uverejnenom v tom istom roku, ktorý nazvali Primo manifesto politico futurista per le elezioni generali 1909 (Prvý politický futuristický manifest k všeobecným voľbám roku 1909). Už samotný názov odkazuje na politický aktivizmus hnutia so silne nacionalistickým nábojom a zároveň na odmietanie pacifizmu, socializmu a katolíckeho klerikalizmu. Roku 1909 uverejnili aj tretí manifest, v ktorom predstavili novú futuristickú estetiku a jednoznačne odmietli dekadentizmus a neskoro romantický sentimentalizmus. Manifest nazvali príznačne: Uccidiamo il chiaro di luna! (Zabime mesačný svit!). O rok neskôr futurizmus zažíva obdobie najväčšej slávy, jednak hnutie zapôsobilo svojím novátorstvom a potom boli vydané niektoré diela patriace k najvydarenejším (Grisi 1994). V tejto prvej fáze Marinetti a jeho hnutie získali ohlas aj v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku, kde ho nazývali „európskym kofeínom“. V nasledujúcich rokoch sa futuristi snažili rozšíriť svoju čitateľskú základňu tak, že futurizmus nepropagovali iba na stránkach novín a časopisov, ale šírili povedomie o ňom aj prostredníctvom letákov, organizovali „futuristické večery“, na ktorých sa usilovali vyprovokovať strety s oficiálnou kultúrou. Hnutie kládlo stále väčší dôraz na svoj opozičný charakter, antiakademizmus, nekompromisné odmietanie tradičnej kultúry. Tieto krajné postoje, obdiv k iracionálnemu mysleniu (Cigliana 2002), odvolávanie sa na inštinktívnosť a na mýty modernizmu oslovovali najmä mladšie ročníky, čo viedlo k vyostrenému generačnému konfliktu.
Popularita hnutia dosiahla svoj vrchol v rokoch 1913 až 1914. Prispeli k tomu dva manifesty: prvý s názvom Manifesto tecnico della letteratura futurista (Technický manifest futuristickej literatúry) z 11. mája 1912 a o rok neskôr vyšiel manifest L’immaginazione senza fili e le parole in libertà (Voľná obrazotvornosť a oslobodené slová, 1913), v ktorom boli podrobnejšie rozobraté pojmy z predchádzajúceho manifestu. Niektoré hlavné znaky „oslobodených slov“ (paroliberismo) pripomínajú surrealistické (surrealizmus) používanie automatického písania, no podobnosť je to iba zdanlivá a povrchná. Keď futuristi kombinujú slová, je možné, že sa niekedy stráca logická súvislosť, avšak hoci autor v duchu vie, že sa má nechať viesť voľným prúdom básnických obrazov, v skutočnosti nestráca úplne kontrolu nad tým, čo píše. Kým surrealisti nechávajú voľne plynúť prúd podvedomia a usilujú sa nijako nezasahovať. Využívaním tejto techniky sa futuristi vzdávajú používania jemných analógií a symbolistických metafor a dávajú prednosť priamemu vzťahu k zmyslovému vnímaniu, zrakovým a sluchovým podnetom, a takisto prekvapujú čitateľa slovami ponorenými v konkrétnej, zmyslovej skutočnosti.
V tomto období vrcholí aj aktivizmus hnutia, futuristi podporujú názor, aby Taliansko vstúpilo do vojny. Intervenčná propaganda vytvárala zdanie ideologickej jednoty futurizmu, no o pár rokov sa ukázalo, že medzi milánskou a florentskou skupinou sa vykryštalizovali niektoré rozdielne názorové postoje. Obe skupiny ale spájala myšlienka, že ťažkosti, ktoré prinesie vojna, spoja národ a v zjednotenom národe sa budú môcť zrodiť tie najvitálnejšie sily schopné zničiť prehnitý liberalizmus a nastoliť novú spoločnosť.
Rozdielne názory medzi milánskou skupinou vedenou Marinettim a florentskou skupinou, na čele ktorej stál Giovanni Papini, sa neustále prehlbovali, až napokon na prelome rokov 1914 – 1915 došlo k definitívnej roztržke. Od tejto chvíle futurizmus vstupuje do druhej fázy. Florentskí futuristi v článkoch uverejnených v rokoch 1914 – 1915 v časopise Lacerba (Del Puppo 2000) vyjadrovali nesúhlas s pravidlami, ktoré presadzoval Marinetti svojimi futuristickými dielami a stali sa z nich dogmatické vzory (De Vincenti 2013).
Pre poslednú fázu futurizmu je typický pomerne rýchly úpadok, ktorý nastáva po skončení prvej svetovej vojny. Benito Mussolini si už roku 1919 začína uvedomovať význam obrazov, mýtov, symbolov a estetiky vypracovaných futuristickou propagandou a rozhodne sa využiť ich pre svoje rodiace sa politické hnutie. Zakladá Fasci di combattimento (Bojové zväzky), no tento názov vymysleli už predtým futuristi a nazývali tak skupiny vojenských veteránov politicky aktívnych po skončení vojny. Svojimi návrhmi reforiem a politickými iniciatívami sa Mussolinimu darí pritiahnuť k sebe rôzne typy nacionalistov, stúpencov Gabriele D’Annunzia, vojenských veteránov, futuristov pod Marinettiho vedením. Marinettiho futuristi v prvej chvíli podporujú zrod a nástup fašistického politického hnutia (o vzťahu medzi futurizmom a fašizmom por. Carli 2010), no keď sa začína transformovať na diktátorský a centralistický režim, postupne sa od fašizmu začínajú odkláňať. Z druhej strany fašistický režim postupne uberal futuristom manévrovací priestor, keď sa ukázalo, že kým futuristi najprv vystupovali ako revolučná sila schopná zničiť Giovanniho Giolittiho režim, neskôr sa pasovali za strážcov novej fašistickej spoločnosti.
Futurizmus si získal renomé vo väčšine európskych krajín, hoci tam pôsobil s rôznou intenzitou a rôzne dlhý čas. Francúzsko ako prvé prijalo a oslavovalo futurizmus, ale pomerne rýchlo čaro futurizmu vyprchalo a jeho miesto si vydobyli surrealizmus a dadaizmus. Vo Francúzsku sa nezrodilo futuristické hnutie, ale malo niekoľko významných stúpencov, predovšetkým Guillauma Apollinaira a Valentina de Saint-Pointa. Futurizmus v tom istom čase vzbudil bezprostredný veľký záujem aj v Rusku. Čerpala z neho inšpiráciu nová generácia avantgardných umelcov a predstavitelia rôznych umeleckých prúdov, ako napríklad konštruktivizmus a suprematizmus. Napriek počiatočnému záujmu sa ruskí futuristi skoro odvrátili od talianskeho futurizmu a osobitne od Marinettiho, ktorého neprijali s veľkým nadšením, keď usporiadal pár prednášok a výstav v Rusku. Vladimir Majakovskij ako prvý použil názov futurizmus roku 1913 (hoci sa väčšmi rozšíril slovanský neologizmus budetljany, „ľudia budúcnosti“, ktorý navrhol Velemir Chlebnikov) a veľmi jasne sa dištancoval od Marinettiho. Aj iní avantgardní spisovatelia, ako David Burljuk, Vasily Vasilevich Kamenskij a Benedikt Livšic, zavrhli Marinettiho a uprednostnili ruskú verziu futurizmu, ktorá odmietala militarizmus, vo všeobecnosti si želala prepojiť tradičnú kultúru s avantgardou (o vzťahu medzi talianskym a ruským futurizmom por. De Michelis 2009; najmä o ruskej avantgarde por. Ioffe – White 2012).
Od tridsiatych rokov po koniec fašizmu literárna kritika futurizmus takmer ignorovala, pretože ho vnímala ako rozkladnú silu, neveľmi použiteľnú pre ideologické ciele režimu. Od konca druhej svetovej vojny približne do konca šesťdesiatych rokov sa o ňom literárna kritika vyjadrovala s dešpektom a všímala si iba negatívne stránky futurizmu, ako napríklad sklon k násiliu a kult modernizmu.
Literatúra
Buelens, Geert – Harald Hendrix – Monica Jansen. 2012. The History of Futurism. The Precursors, Protagonists, and Legacies. Lanham – Boulder – New York – Toronto – Plymouth: Lexington Books.
Carli, Maddalena. 2010. „Un movimento artistico crea un partito politico. Il Futurismo italiano tra avanguardismo e normalizzazione.“ Memoria e ricerca 33: 15 – 28.
Cigliana, Simona. 2002. Futurismo esoterico. Napoli: Liguori.
Del Puppo, Alessandro. 2000. "Lacerba" 1913-1915. Arte e critica d'arte. Bergamo: Lubrina Bramani Editore.
De Michelis, Cesare G. 2009. L’avanguardia trasversale. Il futurismo in Italia e in Russia. Venezia: Marsilio.
De Vincenti, Gloria. 2013. Il genio del Secondo Futurismo Fiorentino tra macchina e spirito. Ravenna: Longo.
Grisi, Francesco. 1994. I futuristi. I manifesti, la poesia, le parole in libertà, i disegni e le fotografie di un movimento «rivoluzionario», che fu l’unica avanguardia italiana della cultura europea. Roma: Newton.
Ioffe, G. Dennis – Frederick H. White, eds. 2012. The Russian Avant-garde and Radical Modernism. An Introductory Reader. Boston: Academia Studies Press.
Martinová, Sylvie – Uta Grosenicková. 2007. Futurismus. Praha: Slovart.
Pelánová, Anita. 2010. Výtvarné avantgardy 20. století. Praha: Karolinum.
Pizzi, Katia. 2019. Italian Futurism and the machine. Manchester: Manchester University Press.
Salaris, Claudia. 2016. Futurismo. Milano: Editrice Bibliografica.
Tonini, Paolo. 2011. I manifesti del Futurismo italiano. Gussago: edizioni dell’Arengario.