Operačné uzavretie pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Operational closure (en-GB)
- Operative Schließung, Operative Geschlossenheit, Operationale Geschlossenheit (de)
Explikácia pojmu
Zo všeobecnej teórie autopoetických systémov Niklasa Luhmanna vyplýva, že sociálne aj kognitívne systémy sú operačne uzavreté. V úrovni operácií systému nedochádza k prenikaniu do prostredia ani systémy nachádzajúce sa v prostredí nemôžu riadiť autopoietické procesy daného operačne uzavretého systému. Operačná uzavretosť teda zabezpečuje sebaorganizáciu (sebareferenčnosť) systému. Systém sám svojimi operáciami produkuje vlastné štruktúry.[1] V Luhmannovej systematike je pojem operačnej uzavretosti významovo totožný s pojmom autopoietickej reprodukcie, ktorý odmieta predstavu importu informácií (sémantiky) z prostredia (systém – prostredie). Luhmann problém systému a prostredia reformuloval pomocou konceptu operačnej uzavretosti. Systémy považuje za operačne uzavreté systémy, ktoré môžu byť pozorované inými systémami, no len ako súčasť ich vlastného prostredia. Tieto systémy sú navzájom štruktúrne prepojené (štruktúrne prepojenie). V dôsledku operačnej uzavretosti systémov o komunikácii nemôžeme hovoriť ako o činnosti (hoci sa tak bežne chápe), pretože ju chápeme ako udalosť.
Na teoréme operačnej uzavretosti systémov sú postavené ďalšie dva pojmy, ktoré Luhmann striktne rozlišuje: autopoiéza a sebaorganizácia. Autopoiéza umožňuje ďalšie operácie prostredníctvom operácií toho istého systému; sebaorganizácia sa chápe v zmysle vytvárania štruktúry prostredníctvom jej vlastných operácií (Luhmann [2002] 2004, 101). Pojem operačné uzavretie je reformuláciou tvrdenia, že autopoietický systém generuje operácie, ktoré potrebuje na generovanie operácií prostredníctvom siete vlastných operácií. Autopoiéza teda znamená, že systém môže vytvárať svoje operácie zasa len prostredníctvom siete vlastných operácií (Varela – Maturana – Uribe 1974). Systém generuje sám seba. Nielenže vytvára svoje vlastné štruktúry, ale je autonómny aj na úrovni operácií. To značí, že systém môže disponovať a formovať sa výlučne endogénnymi operáciami. V systéme sa nenachádza nič iné ako jeho vlastné operácie. Sú to operácie zamerané na tvorbu vlastných štruktúr. Štruktúry systému sa neimportujú a tu Luhmann hovorí o „sebaorganizácii“ (por. Luhmann [2002] 2004).
Z hľadiska operačnej uzavretosti a sebaorganizácie v rámci konceptu autopoiézy nemusí autopoiéza nevyhnutne znamenať, že ten druh operácií, ktorými sa systém (endogénne) reprodukuje, nemôže v prostredí tohto systému existovať. To by bol úplne nepravdepodobný stav. V prostredí sociálnych systémov sa nachádzajú iné sociálne systémy, v prostredí kognitívnych systémov sa nachádzajú iné kognitívne systémy. Reprodukčný proces systému sa však určite dokáže aplikovať výlučne na reprodukciu tohto systému.
Humberto R. Maturana a Francisco J. Varela reflektujú fenomén operačnej uzavretosti vo vzťahu k nervovým systémom. Nervový systém sa podieľa na operovaní organizmu ako istý mechanizmus vzájomne prepojených cirkulácií udržiavajúci tie vnútorné stavy daného systému v relatívnej stabilite, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie jeho vnútornej organizácie ako celku. Operačnú uzavretosť v zmysle koherentnosti nervového systému môžeme teda považovať za jeho základnú charakteristiku. Nervový systém predstavuje akúsi sieť operácií, v ktorej každá zmena vo vzťahoch medzi jednotlivými jej zložkami spôsobuje ďalšie zmeny. Úlohou fungovania nervového systému je zabezpečovať relatívnu stabilitu niektorých z týchto vzťahov vzhľadom na istý druh perturbácií. To znamená, že operačný modus nervového systému je úplne zosúladený s tým, že je ako taký relatívne stabilnou zložkou živého systému, v ktorom každý stav vedie k inému stavu v tom istom systéme. Operovanie systémov je preto cirkulačné. Systémy sú operačne uzavreté. Z toho vyplýva, že „všetko poznanie organizmu je činnosťou v zmysle senzoefektorických korelácií v oblastiach štruktúrneho prepojenia, v ktorých existuje“ (Maturana – Varela 1987, 180; ; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. R. M.).[2]
Literatúra
Luhmann, Niklas. [2002] 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. Dirk Baecker. Heidelberg: Carl-Auer Systeme Verlag.
Maturana, Humberto R. – Francisco J. Varela. 1987. Der Baum der Erkenntnis – Wie wir die Welt durch unsere Wahrnehmung erschaffen – die biologischen Wurzeln des menschlichen Erkennens. Bern u. a.: Wilhelm Goldmann Verlag.
Varela, Francisco J. – Humberto R. Maturana – Ricardo Uribe. 1974. „Autopoiesis: The Organization of Living Systems, Its Characterization and a Model.“ BioSystems 5, 4: 187 – 196. DOI: 10.1016/0303-2647(74)90031-8.
[1] Napríklad jazyk sa dá vnímať iba ako produkt komunikácie a nie ako niečo, čo je kreované percepčnými výkonmi kognitívneho systému.
[2] „Daraus resultiert, daß alles Erkennen eines Organismus ein Tun im Sinne sensoeffektorischer Korrelationen in den Bereichen von Strukturkoppelung ist, in denen er existiert.“