Román s lyrickými vsuvkami pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Romance with lyric insertions (en-GB)
- Roman mit lyrischen Einlagen (de)
- Roman à insertions lyriques/poétiques (fr)
Explikácia pojmu
S literárnymi dielami, v ktorých sa prestupujú naratívne a lyrické (poetické) pasáže, sa možno stretnúť azda v každom kultúrno-geografickom priestore i časovom období. Ako však pripomína Wolfgang G. Müller (2005, 173), je potrebné odlíšiť rôzne typy homogenizovaných, „zliatych“ útvarov (lyrizované prózy alebo lyricko-epické básnické skladby) od heterogénnych textov, kde sa melanž realizuje tak, aby si bol recipient vedomý ruptúr medzi jednotlivými zložkami. Kým druhá kategória sa v literárnej vede konceptualizuje ako medzidruhový („inter-generic“) fenomén, tá prvá súvisí viac so štylistickými variáciami (Müller 2005, 173). Toto heslo sa primárne zameria na variant románu, ktorý sa pestoval v románskom jazykovom priestore vo vrcholnom a neskorom stredoveku. Hoci medievalistika ho nezvykne vymedzovať ako osobitný subžáner, dosiahol solídny stupeň kodifikácie a jeho literárnohistorický význam je priveľký nato, aby splynul s ostatnými subžánrami (napr. kurtoázny román). V závere sa stručne pristavíme aj pri príkladoch z iných tradícií. Ešte pred exkurzom však treba spresniť, že terminologický klaster „román s lyrickými vsuvkami“ („roman à insertions lyriques“) má širší rozsah ako známejší jednoslovný termín prosimetrum. Ako napovedá etymológia, o prosimetre možno hovoriť, len ak je miešanie lyriky a rozprávania založené na alternácii prozaických (lat. „prosa“) a veršovaných (lat. „metrum“) zlomkov (por. Müller 2005, 173). Za predchodcov tohto dodnes existujúceho – hoci zriedkavého – útvaru možno považovať Petroniov Satyrikon (koniec 1. storočia) či Boethiov filozofický dialóg De consolatione philosophiae (O úteche z filozofie, 1. polovica 6. storočia). Mnohé stredoveké romány sú však písané výlučne vo veršoch, a tak ich švy spočívajú na menej očividných kritériách.
Teórii prerývania naratívneho toku lyrikou sa v uplynulých dekádach venovali viacerí medievalisti, a to tak v monografiách, ako aj v separátnych štúdiách (napr. Callahan 1990; Boulton 1993; Meritxell 1999; rýchly prehľad ponúka Laurent 2007, 9 – 12). Celkovo sa dá táto technika chápať ako kľúčový medzník vo vývoji metafikcionality, pretože je na dobové pomery spojená s vyšším stupňom hravosti, estetického či kreatívneho sebavedomia i poučenosti. Ako uvádza Michel Zink (1979, 26), romány s lyrickými vsuvkami sú v princípe románmi o literatúre.
Z existujúcej odbornej literatúry sa vyníma štúdia, v ktorej sa Jacqueline Cerquiglini (1977, 9 – 12) pokúsila o inventarizáciu lyrických vsuviek v stredovekej francúzskej literatúre na základe vzťahu medzi formou vypovedania („mode d’énonciation“) v rámcovom naratívnom tkanive a v lyrických vsuvkách. Rozlišuje tri základné prípady:
1) Koláž: autor románu je iný ako autor (alebo autori) vsuviek a narátor sa nezhoduje s lyrickým subjektom (alebo lyrickými subjektmi); román sa tak transformuje na akúsi beletrizovanú antológiu a vsuvky sa podriaďujú príbehu, ktorý ich drží pohromade.
2) Montáž: autor románu a vsuviek je identický a narátor sa zhoduje s lyrickým subjektom; ide o komentovanú básnickú zbierku, kde majú vyniknúť predovšetkým lyrické časti.
3) Koláž-montáž: všetky vsuvky majú jedného autora, ktorým však nie je autor románu, ale jeho objednávateľ; autor románu teda „vydáva“ (edituje) poéziu iného autora v rámci vlastného textu.
Najznámejším príkladom prvej a z diachrónneho hľadiska najdôležitejšej kategórie je text zo začiatku 13. storočia, ktorý sám seba prezentuje ako prvý román s lyrickými vsuvkami. Jeho autorom je menestrel s pseudonymom Jean Renart a v medievalistickej komunite je známy buď ako Roman de la Rose (Román o ruži; názov z prológu), alebo – aby sa predišlo konfúzii, keďže iný Roman de la Rose vytvorili Guillaume de Lorris a Jean de Meun – ako Guillaume de Dole (podľa jednej z postáv). V semioticky komplexnom a často veľmi implicitnom texte sa prepletá viacero dejových línií napojených na štyri postavy. Guillaume a Liénor, súrodenci z bezvýznamnej šľachtickej rodiny, využijú manipulačné zručnosti pevca Jougleta, aby postúpili v sociálnom rebríčku. Na základe Jougletovho farbistého opisu (čiže silou samotnej literatúry; por. Lacy 1981) sa apatický a zasnívaný cisár Conrad, centrálny protagonista, zamiluje do Liénor a uľahčí Guillaumovi vstup do prominentných šľachtických kruhov. Narácia v oktosylaboch so združenými rýmami je prerývaná množstvom lyrických vsuviek, ktoré patria k „zlatému fondu“ francúzskej a okcitánskej literatúry 12. storočia. Ako pripomína Cerquiglini (1977, 12), vsuvky majú napohľad ornamentálnu funkciu a majú zintenzívniť estetický zážitok na strane recipienta. Renart to sugestívne naznačuje v samotnom prológu:
„[C]ar aussi com l’en met la graine
es dras por avoir los et pris,
einsi a il chans et sons mis
en cestui Romans de la Rose,
qui est une novele chose
et s’est des autres si divers
et brodez, par lieus, de biaus vers
que vilains nel porroit savoir.“
(Lecoy 1962, verše 8 – 15)
Filologický preklad:
Pretože tak, ako sa vkladajú zrnká červene
do záhybov tkaniny, aby vzrástla jej hodnota,
vpísal autor znotované piesne
do tohto Románu o ruži.
Je to úplne nová vec,
ktorá sa líši od ostatných diel
a je prešívaná toľkými krásnymi veršami,
že ju ocení len človek s vyberaným vkusom.
Za zmienku tiež stojí, že vsuvky sú fragmentmi textov s nerovnakou žánrovou príslušnosťou: podľa Jeana Dufourneta (2008, 42 – 43) sú excerpované z hrdinských eposov, naratívnych lai, fablelov, starších románov s námetmi z antickej alebo keltskej mytológie, no predovšetkým z trubadúrskych, truvérskych a folklórnych lyrických piesní. Prednášajú ich postavy pri rôznych príležitostiach (napr. zábava na cisárskej hostine) a ich integrácia do naratívneho tkaniva je nezriedka podporená aj formálne – prvý alebo posledný verš vsuvky sa rýmuje s najbližším oktosylabom samotného rozprávania (por. Cerquiglini 1977, 11). Kritici sa však zhodujú na tom, že autorova koláž má aj sofistikovanejšie ambície – v lyrických fragmentoch sa môžu dotvárať či predznačovať priestory, do ktorých je zasadené rozprávanie (Laurent 2016), alebo nepriamo opisovať charakterové črty hrdinov (Lacroix 1996b, 208 – 212; Laurent 2007, 102 – 106). Hĺbková štruktúra textu je dokonca odrazom mechanizmov, ktoré riadili systém literárnych žánrov a druhov v 12. a 13. storočí. Kurtoázna lyrika spätá s okruhom mužských postáv sa dostáva do opozície k strofám z folklórnych piesní, kde v anagramoch zaznieva meno Liénor (Baumgartner 1981 – 1982). Matrica vytvorená Renartom sa stala v priebehu 13. storočia pomerne populárnou a podnietila genézu ďalších (občas až epigónskych) koláží (napr. Gerbert de Montreuil: Roman de la Violette, Román o fialke). Textotvorné stratégie v tomto korpuse boli detailne skúmané v zatiaľ nepublikovanej teoretickej dizertácii Françoisa Laurenta (2007), ktorý postavil do centra výskumu práve fenomén „vsúvania“ („insertion“), teda technické parametre interakcie medzi vsuvkou a jej naratívnym okolím.
Druhá kategória, ktorú Cerquiglini vymedzuje, sa začala objavovať neskôr a medzi jej reprezentantov patria Vrouwen dienest (Služba dámam, polovica 13. storočia) od minnesängra Ulricha von Liechtenstein či Vita Nova (koniec 13. storočia; Nový život, slov. 1958), prvé ucelené dielo Danteho Alighieriho. Toskánsky básnik v ňom zasadzuje svoje ľúbostné juvenílie do autobiograficky (či autofiktívne?) ladeného príbehu v próze, ktorý miestami tematizuje aj technické stránky básnenia a dostáva sa na hranicu akejsi príručky poetiky (por. Lacroix 1996b, 201). Kým Renart bol skôr zručným fabulátorom so zmyslom pre kontrapunkt lyriky a rozprávania, montáže sú doménou autorov, ktorí sa preslávili ako básnici. Do tretej kategórie zaraďuje Cerquiglini len extenzívny a zvláštne anachronický artušovský román Melyador, ktorý na objednávku Václava IV. Luxemburského vytvoril v 2. polovici 14. storočia Jean Froissart. V románe sú v plnom znení reprodukované Václavove francúzske básne (balady, rondely a pod.). Jestvujú však aj texty, ktoré nemožno jednoznačne klasifikovať na báze týchto kritérií. Známym príkladom je Jakemesov román Chastelain de Coucy (okolo roku 1300) o reálnom pikardskom truvérovi, ktorého manuskripty nazývajú „kastelánom z Coucy“. Tragický (a do veľkej miery imaginárny) sujet sa končí aktualizáciou literárneho mýtu o zjedenom srdci – žiarlivý manžel naservíruje manželke srdce milovaného básnika, ktorý zahynul na križiackej výprave. Rovnako ako v Renartovom románe, aj tu je naratívne tkanivo v oktosylaboch prerývané lyrickými vsuvkami; ich špecifikom však je, že boli poväčšine skomponované historickým prototypom protagonistu. Ako teda podotýka William Calin (1981, 198), text možno situovať na pomedzie koláže a montáže: lyrický subjekt v ňom síce nesplýva s narátorom, ale je len jeden a naratívny rámec, ktorý má laxné tematické väzby na vsuvky (Callahan 1990), sa približuje k biografii.
Hoci v predchádzajúcom exkurze sa objavili len príklady zo severofrancúzskej, nemeckej a talianskej kultúrno-jazykovej oblasti, podľa komparatistu Daniela W. Lacroixa (1996a; 1996b) sa možno s lyrickými vsuvkami stretnúť aj v literatúre okcitánskej, katalánskej či nórskej proveniencie. Zvlášť bohato sú doložené v islandských kráľovských ságach. Treba však dodať, že na Lacroixovom zozname (rovnako ako na Cerquigliniovej zozname) sa nevyskytujú len romány. Lyrické vsuvky sa totiž praktizovali aj v kratších žánroch („vidas“ a „razos“ z konca stredoveku, čiže okcitánske životopisy trubadúrov pretkané básňami, sú stručné a kompozične schematické) a v severofrancúzskom kontexte vyústili experimenty s montážou až do vzniku autonómneho žánru s názvom dit (alebo ditié). Hoci román s lyrickými vsuvkami nevymizol z európskych literatúr ani v 16. – 18. storočí, k jeho masívnejšej revitalizácii došlo až v 19. storočí. Ako dokazuje Müller (2005, 174 – 181), uplatnil sa v gotickom prúde anglického romantizmu (Ann Radcliffe: The Romance of the Forest, Román o hlbokom lese, 1791), ale aj v tvorbe Lewisa Carolla či Rudyarda Kiplinga. V istom zmysle je jeho dedičom aj forma esejistického písania o poézii, v ktorej nie sú úryvky z básní použité len s ilustračným alebo dokumentačným zámerom, ale aj so zámerom estetickým. V slovenskej literárnej vede je tento útvar raritou, ale v akademických tradíciách mnohých európskych krajín má silnú pozíciu (napr. Gaston Bachelard: La Poétique de l’espace, 1957; Poetika priestoru, slov. 1990; príp. Zinkova monografia Les troubadours, Trubadúri, 2017, s príznačným podtitulom: Une histoire poétique, Poetické dejiny).
Literatúra
Baumgartner, Emmanuèle. 1981 – 1982. „Les citations lyriques dans le Roman de la Rose de Jean Renart.“ Romance Philology 35, 1: 260 – 266.
Boulton, Maureen Barry. 1993. The Song in the Story. Lyric Insertions in French Narrative Fiction, 1200 – 1400. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Calin, William. 1981. „Poetry and Eros: Language, Communication, and Intertextuality in Le Roman du Castelain de Couci.“ French Forum 6, 3: 197 – 211.
Cerquiglini, Jacqueline. 1977. „Pour une typologie de l’insertion.“ Perspectives Médiévales 3: 9 – 14.
Callahan, Christopher. 1990. „The Evolution of the Lyric Insertion in Thirteenth-Century Narrative.“ Essays in Medieval Studies 7: 29 – 40.
Dufournet, Jean. 2008. „Introduction.“ In Le Roman de la Rose ou de Guillaume de Dole, Jean Renart, 9 – 68. Paris: Champion Classiques.
Lacroix, Daniel W. 1996a. „L’insertion poétique dans les œuvres narratives du XIIIe siècle. I. Le domaine norrois.“ Littératures 34: 5 – 22.
Lacroix, Daniel W. 1996b. „L’insertion poétique dans les œuvres narratives du XIIIe siècle. II. Le domaine roman.“ Littératures 35: 189 – 216.
Lacy, Norris J. 1981. „Amer par oïr dire: Guillaume de Dole and the Drama of Language.“ French Review 54, 6: 779 – 787.
Laurent, François. 2007. Les insertions lyriques dans les romans en vers du XIIIe siècle. Dizertačná práca. Limoges: Université de Limoges, École Doctorale des Sciences de l’Homme et de la Société.
Laurent, Françoise. 2016. „La fête galante de l’empereur Conrad : étude littéraire des v. 138-558 du Roman de la Rose de Jean Renart.“ MaLiCE 6: s. p. Dostupné na: https://cielam.univ-amu.fr/malice/articles/fete-galante-lempereur-conrad-etude-litteraire-v-138-558-roman-rose-jean-renart [cit. 29. 12. 2022].
Lecoy, Félix, ed. 1979. Jean Renart – Le Roman de la Rose ou de Guillaume de Dole. Paris: Honoré Champion.
Meritxell, Simó. 1999. Arquitectura del roman coutois en verso con inserciones líricas. Barcelona: Edicions de la Universitat de Barcelona.
Müller, Wolfgang G. 2005. „The Lyric Insertion in Fiction and Drama: Theory and Practice.“ In Theory into Poetry. New Approaches to the Lyric, eds. Eva Müller-Zettelmann – Margarete Rubik, 173 – 187. Leiden: Brill.
Zink, Michel. 1979. Roman rose et rose rouge : Le Roman de la Rose ou de Guillaume de Dole de Jean Renart. Paris: Nizet.