Rytmus pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Rhythm (en-GB)
- Rhythmus (de)
- Rythme (fr)
Explikácia pojmu
(z gr. rhythmos – tok, prúd)
Všeobecne rytmus označuje pravidelné opakovanie istého prvku, javu alebo činnosti v čase alebo priestore. Možno ho odvodiť z prírodných javov (striedanie dňa a noci) alebo z fyziologických prejavov (tlkot srdca, chôdza, dych). Odtiaľ prenikol do umenia a stal sa estetickou kategóriou. Najvýraznejšie sa prejavuje v hudbe, tanci a poézii.
Vo verzológii sa rytmus chápe ako pravidelné opakovanie akustického prvku v básni. Je konkrétnou realizáciou metrickej normy, ideálnej schémy v pozadí básne, ku ktorej smeruje, ale málokedy ju napĺňa, zvyčajne je s ňou v napätí. Práve toto narúšanie normy je dôležitou podmienkou jeho percepcie Pre poéziu je produktívne, keďže zabraňuje zmechanizovaniu, automatizácii básnického rytmu alebo „verklíkovosti“ verša. Toto napätie sa realizuje v tzv. odchýlkach od metra, ktoré môže mať tri podoby:
1.) odprízvučnenie – deje sa najmä v štvor- a viacslabičných rytmických celkoch, keď slabika, ktorá by mala podľa metrického pôdorysu byť prízvučná, je neprízvučná. Niekedy sa v teórii hovorí v tejto súvislosti o vedľajšom prízvuku (ruský básnik Andrej Belyj ho nazýval poloprízvukom), vo fonológii sa však ako samostatná kategória nevyčleňuje, keďže nemá fonologickú platnosť. Vo verši z Kraskovej básne Dnes je takouto štvrtá slabika:
2.) transakcentácia – vytvára ju nesúlad medzi požiadavkami metra a jazykovej normy. Vtedy dávame prednosť prirodzenej dikcii za cenu narušenia metra. V treťom verši nasledujúcej ukážky nastáva transakcentácia pri tretej a štvrtej slabike, ktoré si „vymenia“ prízvučnosť, čím narušia trochejský metrický pôdorys básne. Podobná výmena sa udiala medzi druhou a treťou slabikou štvrtého verša:
(Milan Rúfus: Nepýtaj sa)
3.) sprízvučnenie – slabika, ktorá by podľa metrického pôdorysu, v prípade nasledujúcej ukážky daktylského, mala zostať neprízvučná, nadobúda prízvuk umiestnením zväčša jednoslabičného autosémantického slova (tu túh a duch) na príslušné miesto stopy:
(Pavol Országh Hviezdoslav: Škovránok strepotal v povetrí)
Rytmus sa v básni vytvára na základe tzv. rytmického impulzu. Zároveň je dôležité, aby nebol v opozícii voči jestvujúcemu, platnému jazykovému systému, čo potvrdzuje Michail Gasparov[1]: „Každý veršový systém sa opiera o fonologické prostriedky jazyka“. Podľa Viktora Kochola[2] „umelo ‚skonštruovaný‘ veršový rytmus je iba využitím a umocnením prirodzeného jazykového rytmu“.
Čitateľ sa pri percepcii básnického textu pohybuje od rytmu k metru – na základe konkrétneho rytmu danej básne si odvodzuje jej metrický pôdorys. Autorov pohyb však nemožno chápať mechanicky ako opak čitateľovho, t .j. pohyb od metra k rytmu. Autori si spravidla vopred nepripravujú metrické schémy, ktoré napĺňajú konkrétnym rytmom, pracujú skôr intuitívne, vychádzajú z hudby jazyka alebo ten-ktorý rytmus evokuje požiadavka spracúvanej témy.
Literatúra
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Gasparov, Michail. 2003. Očerk istorii jevropejskogo sticha. Moskva: Fortuna Limited.
Gasparov, Michail Leonovič. 2010/2012. Nástin dějin evropského verše. Praha: Dauphin.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Peter – Říha, Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Akropolis.
Jakobson. 1995. Základy českého verše. In Poetická funkce. Jinočany: H&H, s. 157 – 248.
Kochol, Viktor. 1997. Verš a preklad verša. Bratislava: Print-Servis.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry (Základy slovenskej verzológie). Prešov: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Štraus, František. 2003. Základy slovenskej verzológie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Všetička, František – Pavera, Libor. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc.
Vlašín, Štěpán, ed.. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
[1] Gasparov 2003, 9.
[2] Kochol 1997, 85.