Pastorála pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Pastourelle (en-GB)
- Pastourelle (de)
- Pastourelle (fr)
Explikácia pojmu
Pričinením Jozefa Minárika (1977, 26) sa v slovenskej literárnej vede označujú ako pastorála dva žánre, ktoré sú síce geneticky (a tematicky) spriaznené, ale v princípe autonómne. Prvým z nich je idylická báseň, ktorá spracúva námety z pastierskeho života. Jej korene siahajú do grécko-rímskej antiky (Theókritos, Vergílius a pod.) a silnú pozíciu mala v žánrovej sústave renesančnej literatúry (napr. Pierre de Ronsard; por. Alpers 1982). Druhým žánrom je lascívna, neraz až brutálna báseň krátkeho rozsahu, ktorá sa prednášala spevom v období vrcholného stredoveku a vo folklorizovanej polohe aj neskôr. Toto heslo sa venuje druhému zo žánrov, ktorý je v angloamerickej filologickej tradícii známy pod romanizovaným názvom „pastourelle“ (v kontraste k „pastoral“ = pastierska idyla). Podoba, v akej sa rozvíjal na území severného Francúzska, totiž vzbudila podstatne viac pozornosti než jeho iné podoby, ako to ozrejmíme neskôr.
Hoci korpus zachovaných pastorál sa – aspoň na základe aktuálnych kritérií – nevyznačuje závratnou estetickou hodnotou a je reprezentantom skôr nižšieho štýlu s limitovanou mierou invenčnosti (Zink 1972, 16), pre medievalistiku predstavuje živý výskumný problém. Hlavnou príčinou je, že generuje množstvo nezodpovedateľných otázok a vymyká sa dobovým štandardom na viacerých rovinách – genologickej, tematickej, literárnohistorickej i etickej.
Z genologického a tematického hľadiska je potrebné zdôrazniť, že aj keď pastorála fungovala v identickom kontexte ako žánre kurtoáznej lyriky (napr. kurtoázna pieseň) a viacerí autori pastorál boli zároveň kurtoáznymi básnikmi (Oton de Grandson, Jean Froissart), jej podložie je naratívne. Vo väčšine prípadov ide o rozprávanie v ich-forme s hlavným mužským aktérom, ktoré aktualizuje viac-menej invariantnú sujetovú schému.[1] Jazdec sa v klišéovito nakonfigurovanom priestore (poľná cesta obklopená jarnou prírodou) stretne s pastierkou, podľa ktorej je žáner pomenovaný. Medzi postavami sa rozvinie dialóg, ktorý ich čoskoro prinúti zaujať antagonistické pozície. Jazdec sa usiluje pastierku zviesť a ona impertinentne či s dôvtipom reaguje na jeho návrhy. Výmena sa môže skončiť úspechom jazdca, jeho odmietnutím a potupením (pastierka privolá na pomoc milého, ktorému chce ostať verná), ale – podľa Kathryn Gravdal (1985, 361) štatisticky až v pätine prípadov – aj sexuálnou agresiou.
Kvôli týmto obscénnym elementom mnohí literárni historici považovali a dodnes považujú (Jeanroy 1889, 1 – 44; Spetia 2012) pastorálu za žáner ľudovej proveniencie. Ako už bolo naznačené, jej novoveký variant sa udomácnil vo vidieckom folklóre. Faktom však ostáva, že okolnosti jej genézy nie je možné spoľahlivo rekonštruovať. V 20. rokoch 20. storočia preto Edmond Faral (1923) vyslovil domnienku, že žáner by mohol byť produktom aristokratických hier a simulácií. Vybadal, že z niektorých textov vyžaruje odpor k rurálnemu spôsobu života či jeho karikovanie, ktoré bolo typické pre vyššie sociálne vrstvy (z rovnakého princípu vychádza dnes široko akceptovaná hypotéza Pera Nykroga o pôvode fablelov). Podobný smer si zvolil Maurice Delbouille (1926), ktorý odvodzuje pastorálu z klerikálnych paradigiem latinskej poézie. Postoje oboch autorov boli v 70. rokoch 20. storočia spochybnené v knihe Michela Zinka La pastourelle. Poésie et folklore au Moyen Âge (Pastorála. Poézia a folklór v období stredoveku, 1972, 51, 58 – 63). Zink namieta, že portréty pastierok sú napriek výnimkám majoritne pozitívne a odzrkadľujú rovnaké stereotypy ako portréty dám v kurtoáznej literatúre. Korene zachovaného korpusu spája so starobylými májovými slávnosťami a navrhuje k nemu pristupovať antropologicky. Pastierka je podľa neho sprítomnením archetypu „divožienky“ (femme sauvage) – je akoby predĺžením jarnej prírody, ktorá exponuje erotickú túžbu (Zink 1972, 86 – 103). Jej divokosť je tým markantnejšia, čím viac kontrastuje so sociálnym zázemím jazdca, ktorého Zink (1972, 29) stotožňuje s rytierom. Aj Zinkova argumentácia však bola recipovaná kontroverzne, ako na to poukazujú dve dobové recenzie. Jean-Marie d’Heur (1977, 389) pripomína, že o jazdcovi (subjekte básní) je väčšinou dostupných málo informácií, a tak nemožno automaticky predpokladať, že ho od pastierky delí sociálna priepasť. William D. Paden (1976, 423 – 424) zasa autorovi vyčíta, že neskúma pastorálu v kontexte celej západnej Európy. Je totiž isté, že ju ešte pred francúzskymi truvérmi pestovali okcitánski trubadúri (Franchi 2006; najstaršou básňou z tejto kultúrno-jazykovej oblasti je L’autrer jost’ una sebissa, Minule pri akomsi plote, od Marcabruna, nekonformistického moralistu z 1. polovice 12. storočia so zarážajúco expresívnym idiolektom), a žáner je doložený v latinčine (Spanke 1942) i v diachrónnych variantoch nemčiny (Mattern 2016), angličtiny (Sichert 1991), taliančiny (Springeth – Müller 1998) a ibero-románskych jazykov.
Postoj k pôvodu žánru úzko súvisí s názormi na jeho tonalitu, ktoré tiež divergujú. Kým manuály poetiky z konca stredoveku (napr. Leys d’Amors, Pravidlá lásky, v starej okcitánčine) explicitne hovoria o jeho satirickom zameraní, čo akceptujú aj mnohí medievalisti (Jackson 1952; d’Heur 1977, 387, 391), Zink (1972) ho chápe serióznejšie. Neneguje síce jeho žartovný modus (Zink 1972, 27), ale odmieta vidieť v erotických fabuláciách len štylistické cvičenie. Pastorály boli podľa neho prostriedkom uvoľňovania frustrácie, ktorú generovala zdržanlivá, a pritom neustále napnutá kurtoázna túžba.
Z vyššie povedaného je evidentné, že výskum pastorál so sebou prináša aj otázky etického a sociologického charakteru. Viacerí odborníci (Gravdal 1985; Schulz 2019) v ostatných dekádach problematizovali a v znepokojivom svetle interpretovali sexuálnu agresiu, ktorá sa v textoch tematizuje. Hoci d’Heur (1977, 391) sa pokúsil žáner rehabilitovať tým, že mu prisúdil moralistické intencie (excesy sú vykreslené hyperbolicky preto, aby ich recipient odsúdil), jeho názor neeliminoval všetky problémy. Presvedčivo nepôsobia ani pokusy o síce tvorivú a solídne vystavanú, ale príliš figuratívnu interpretáciu zachovaného korpusu v metapoetickej rovine, ktoré predstavil Juan Manuel López Muños (2006; pastierka = rodiaca sa literatúra v ľudovom jazyku, jazdec = latinské písomníctvo, pastorála = výraz napätia medzi tradíciou a literárnou obrodou).
Literatúra
Alpers, Paul. 1982. „What Is Pastoral?“ Critical Inquiry 8, 3: 437 – 460.
Delbouille, Maurice. 1926. Les origines de la pastourelle. Bruxelles: Lamertin.
D’Heur, Jean-Marie. 1977. „Michel Zink – La pastourelle. Poésie et folklore au Moyen Âge, 1972 (Coll. « Études », 67).“ Recenzia. Cahiers de civilisation médiévale 20, 80: 386 – 394.
Faral, Edmond. 1923. „La pastourelle.“ Romania 49, 194: 204 – 259.
Franchi, Claudio. 2006. Trobei pastora. Studio sulle pastorelle occitane. Alessandria: Edizioni dell’Orso.
Gravdal, Kathryn. 1985. „Camouflaging Rape: The Rhetoric of Sexual Violence in the Medieval Pastourelle.“ Romanic Review 76, 4: 361 – 373.
Jackson, William T. H. 1952. „The Medieval Pastourelle as a Satirical Genre.“ Philological Quarterly 31: 158 – 166.
Jeanroy, Alfred. 1889. Les origines de la poésie lyrique en France au Moyen Âge. Études de littérature française et comparée suivies de textes inédits. Paris: Honoré Champion.
Lopez Muñoz, Juan Manuel. 2006. „Voix et identité de la bergère dans les pastourelles françaises anonymes (du début du XIIe à la seconde moitié du XIIIe).“ Verbum 28, 1: 29 – 45.
Mattern, Tania. 2016. „An den Grenzen der Gattung. Zur Rezeption der Pastourelle in der mittelhochdeutschen Lyrik.“ Euphorion 110, 3: 287 – 317.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra (svetová – česká – slovenská). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Paden, William D. 1976. „Zink, Michel. La Pastourelle: poésie et folklore au Moyen Âge. Coll. “études”: litt. française, 67 (série rouge).“ Recenzia. Romance Philology 30, 2: 422 – 425.
Radcliffe, Mary – G. J. Halligan. 1975. „Étude du genre de la pastourelle.“ Journal of the Australasian Universities Language and Literature Association 44, 1: 220 – 246.
Schulz, Ronny Frédéric. 2019. „Voyeurisme, violence et carnaval – Transformations de la pastourelle française et allemande au XIIIe siècle.“ Acta Litt&Arts 12: s. p. Dostupné na: http://ouvroir-litt-arts.univ-grenoble-alpes.fr/revues/actalittarts/573-voyeurisme-violence-et-carnaval-transformations-de-la-pastourelle-francaise-et-allemande-au-xiiie-siecle [cit. 30. 12. 2022].
Sichert, Margit. 1991. Die mittelenglische Pastourelle. Tübingen: Niemeyer.
Spanke, Hans. 1942. „Die älteste lateinische Pastourelle.“ Romanische Forschungen 56, 3: 257 – 265.
Spetia, Lucilla. 2012. „The Pastourelle as a Popular Genre.“ In Medieval Oral Literature, ed. Karl Reichl, 579 – 597. New York: De Gruyter.
Springeth, Margarete – Ulrich Müller. 1998. „Ou tu semplo, milenso, mamone! Neidhart, Dante und die italienische Pastourelle.“ In Die deutsche Literatur des Mittelalters im europäischen Kontext, ed. Rolf Bräuer, 101 – 120. Göppingen: Kümmerle.
Zink, Michel. 1972. La pastourelle. Poésie et folklore au Moyen Âge. Paris – Montréal: Bordas.
[1] Typologické variácie žánru, ktoré v hesle nie sú predstavené, skúmali Mary Radcliffe a G. J. Halligan (1975).