Lai pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Lay, Lai (en-GB)
- Lai (de)
- Lai (fr)
Explikácia pojmu
Lai (v angloamerickej filologickej tradícii písané aj lay, napr. Williams 1964) patrí do množiny genologických termínov, ktoré moderná medievalistika prebrala od stredovekých skriptorov a autorov. Ako však podotýka Patrick Moran (2018), stredoveká percepcia literárnych žánrov či – širšie – typov literatúry a hraníc medzi nimi podlieha natoľko špecifickej logike, že sa dá zharmonizovať s požiadavkami súčasného diskurzu vedy len parciálne. Platí to aj v tomto prípade, keďže problémy, ktoré načrtnú nasledujúce poznámky, by úplne neeliminoval ani príklon k neesencialistickým, komunikačne zameraným genologickým koncepciám (Fowler 1982; Schaeffer 1989).
Pomenovanie „lai“ sa v rukopisných prameňoch vyskytuje od 12. storočia a už krátko po svojom vzniku sa ukazuje ako mnohoznačné, resp. sémanticky vágne. V galsko-románskom priestore sa vzťahuje tak na lyrické, ako aj na naratívne texty fikčnej povahy, ktorých spoločným menovateľom je len veršovaná forma a krátky, resp. stredný rozsah.
Lyrické lai možno vymedziť ako básnický útvar, ktorý sa od príbuzných útvarov (kurtoázna pieseň, resp. canso, neskôr balada) odlišuje pohyblivým tvarom. Skladá sa zo strof nerovnakej dĺžky, v ktorých alternujú dlhé a krátke verše. Identickú štruktúru má len prvá a posledná (zväčša dvanásta) strofa. Kým v raných vývojových štádiách bolo lai – rovnako ako väčšina lyrickej produkcie – spievané a zameriavalo sa na milostnú tematiku, severofrancúzski básnici (Eustache Deschamps, Jean Froissart) ho v 14. storočí postupne oddelili od hudby a vtlačili mu didakticko-reflexívny ráz (Maillard 1963; Bec 1977, 189 – 213; por. aj Lefèvre 1992, 906 – 908).
Naratívne lai možno definovať ako milostný príbeh krátkeho až stredného rozsahu (do 1200 veršov), napísaný v oktosylaboch so združenými rýmami. Vo všeobecnosti spracúva vážne témy, sústreďuje sa na aristokratickú spoločnosť a má markantný sklon k snovosti a fantastike (objavujú sa v ňom magické predmety či ireálne bytosti, priestory – vlkolaci, víly, začarované lesy). Samotná narácia je hutná a chronologická – charakterizujú ju redukcie opisov, rýchle a pravidelné tempo, fókus na výnimočnú udalosť (por. Frappier 1951, 31), odpor k ornamentalizmu a záľuba v elipsách. Protagonisti sú neraz nesení fatalitou, pripomínajúcou folklórne sujety (Lachaud 2014, 452 – 453). Treba však dodať, že ako lai môžu byť v manuskriptoch otitulované aj rozprávania realistického, obscénneho až parodického ladenia na nerozoznanie od fablelu (napr. Lecheor, Chlipník; Méla 1987). Aj preto sa niektorí odborníci usilujú o kritickú dištanciu a príležitostne klasifikujú ako lai aj texty s iným alebo žiadnym pôvodným označením (napr. známe kurtoázne dielo Chastelaine de Vergi, Hradná pani z Vergi; Clifford 1986, 12), resp. preraďujú texty ako Lecheor k iným žánrom, čím vytvárajú napätie medzi stredovekým a medievalistickým chápaním termínu (por. Moran 2018).
Medievalistika v súčasnosti akceptuje existenciu cca 35 naratívnych lai. Najstaršími reprezentantmi paradigmy sú texty Marie de France, ktorá tvorila v anglonormandskom dialekte v 60. – 70. rokoch 12. storočia. Jej prístup k žánru sa vyznačuje ponorom do psychológie postáv, hrou s emóciami recipienta (Rider 2016) a melancholickým ladením. Z dvanástich textov, ktoré sa zachovali v kompletnej zostave len v manuskripte London, British Library, Harley 978, je známym Lai du Cheverefoil (Lai o zemoleze). Autorka v ňom tematizuje tajné stretnutie Tristana a Izoldy, ktoré Tristan iniciuje odkazom na palici ovitej zemolezom.
Hoci literárna historiografia poukázala aj na dlh Marie de France voči antickej literatúre (napr. Ovídiove Metamorphoses, Premeny, slov. 1970;[1] Cargo 1966; Pickens 2018), jej primárnym inšpiračným zdrojom bol nepochybne keltský folklór (Sargent 2014), ktorý kontaminovala kurtoáznym kódom (Frappier 1961, 29 – 32). Sama totiž predstavuje svoje texty ako naratívne variácie na spievané útvary z územia Veľkej Británie a Bretónska, ktoré – metonymicky – tiež označuje ako lai. Podsúva tak možnosť, že naratívne a lyrické lai vychádzajú zo spoločného archetypu. Aj z tohto dôvodu medievalistika dlho pracovala s hypotézou o keltskej etymológii pomenovania (z bretónskeho „laid“ = spev vtákov; Foulet 1905, 309 – 310). Hypotéza sa javila o to legitímnejšia, že takmer všetci nasledovníci Marie de France situovali svoje sujety do Veľkej Británie (v štúdiách sa dokonca možno stretnúť s voľnou substitúciou termínov „naratívne lai“ a „keltské lai“ – „lai celtique“). V 60. rokoch 20. storočia však Richard Baum (1968; 1969) pripomenul, že existujú aj lai bez akýchkoľvek tematických väzieb na keltskú mytológiu (napr. Jean Renart: Lai de l’Ombre, Lai o tieni) a empirická priepasť medzi naratívnym a lyrickým variantom žánru je priveľká nato, aby sme mohli tvrdeniam Marie de France pripisovať dokumentárnu hodnotu. Podľa Bauma (1968; 1969, 40 – 44) by bolo pomenovanie etymologicky príbuzné skôr s lexémou „latin“, ktorou sa v galsko-románskom priestore označovala ľudová reč, alebo s latinskou lexémou „laicus“ (laik, laický). Vzťahovalo by sa tak na ľubovoľné umelecké texty nenáboženského charakteru, ktoré nie sú produktom učenej kultúry. Je však otázne, do akej miery je vôbec metodologicky únosné zaoberať sa etymologickými súvislosťami, ak vo vedomí nasledovníkov Marie de France mohli jednotlivé podkategórie lai pokojne fungovať ako separátne, vnútorne nespriaznené.
V 13. – 15. storočí expandovalo naratívne lai aj do nórskeho (zbierka Strengleikar) a anglického (Sir Orfeo, Thomas Chestre: Sir Launfal atď.) jazykového priestoru, hoci sa tam neudomácnilo ako životaschopný žáner (por. Cook – Tveitane 1979; Stévanovitch – Mathieu 2010). Zachované texty sú v podstate variáciami na predlohy galsko-románskej proveniencie.
Výskum žánrovej matrice naratívneho lai kulminoval v západnej medievalistike v 60. – 90. rokoch 20. storočia. O jej opis sa zaslúžili Jean Frappier (1961), Jean Charles Payen (1980), Fernando Carmona Fernández (1998), ale aj autori hesiel v špecializovaných lexikónoch (Lefèvre 1992; Lachaud 2014). Momentálne sa ťažisko pozornosti presúva k zachovanému korpusu textov, ktoré sú skúmané z naratologickej a štylistickej perspektívy (Abiker 2011; Marnette 2018; Bouchet 2019) alebo – čoraz častejšie – z perspektívy feministickej literárnej vedy (práce Tovi Bibring).
Hoci lyrické lai je pre českých a slovenských literárnych vedcov neznámym žánrom, odkazy na naratívne lai možno nájsť vo viacerých literárnohistorických či vzdelávacích príručkách (napr. Minárik 1977, 59; Vantuch 1995, 42). Diela Marie de France boli dokonca do češtiny preložené dvakrát (ako výber v roku 1929 a potom v roku 1958 ako celok). Neústrojnosť samotného termínu (substantívum je nesklonné a jeho výslovnosť nie je pre amatéra zrejmá) však viedla autorov i prekladateľov k jeho substitúcii rôznymi parafrázami. Na prebale knižného prekladu Jiřího Konůpka a Otta Františka Bablera (1958) sa striedavo hovorí o milostných příbězích, básnických povídkách či básnických novelách a Jozef Minárik (1977, 59) sa zmieňuje o rytierskej veršovanej poviedke. Kým prvý výraz je príliš vágny, a tým neadekvátny, tie ďalšie tri si zasluhujú pozornosť. V porovnaní s inými žánrami stredovekej naratívnej literatúry sa lai rozvíjalo skôr na perifériách literárneho systému a malo krátku životnosť. Bezpochyby k tomu prispela práve skutočnosť, že po prieniku prózy do profánnej literatúry postupne splynulo so (sentimentálnou) poviedkou, novelou či fantastickou rozprávkou. Dnes možno jeho gény detegovať v literatúre pre deti a mládež (upírske príbehy, por. Lachaud 2014, 460 – 461).
Literatúra
Abiker, Sévérine. 2011. „Style de genre ? Les rimes jumelées dans les lais narratifs.“ In Les genres littéraires en question au Moyen Âge, ed. Danièle James-Raoul, 133 – 146. Pessac: Presses universitaires de Bordeaux.
Baum, Richard. 1968. Recherches sur les œuvres attribuées à Marie de France. Heidelberg: Winter.
Baum, Richard. 1969. „Les troubadours et les lais.“ Zeitschrift für romanische Philologie 85, 1 – 2: 1 – 44.
Bec, Pierre. 1977. La lyrique française au Moyen Âge (XIIe–XIIIe siècle) : contribution à une typologie des genres poétiques médiévaux. Tome 1. Paris: Picard.
Bouchet, Florence. 2019. „Les Lais de Marie de France ou le jeu des possibles.“ In Les possibles de la narration dans les Lais de Marie de France, ed. Éléonore Andrieu, 3 – 11. Paris: Publications de la Société Internationale de Littérature Courtoise (section française). Dostupné na: http://www.univ-paris3.fr/publications-de-la-silc-section-francaise--393070.kjsp?RH=1329834238527 [cit. 29. 12. 2022].
Carmona Fernández, Fernando. 1998. „El lai: narración corta y narración lírica.“ In Tipología de las formas narrativas breves románicas medievales, eds. Juan Paredes – Paloma Gracia, 83 – 102. Granada: Editorial Universidad de Granada.
Cargo, Robert T. 1966. „Marie de France’s Le Laustic and Ovid’s Metamorphoses.“ Comparative Literature 18, 2: 162 – 166.
Clifford, Paula. 1986. La Chastelaine de Vergi and Jean Renart: Le Lai de l’Ombre. London: Grant & Cutler.
Cook, Robert – Mattias Tveitane, eds. a prel. 1979. Strengleikar. An Old Norse Translation of Twenty-One Old French Lais. Oslo: Grieg.
de France, Marie. 1929. Výbor z povídek a bajek. Prel. Norbert Havel. Praha: J. Otto.
de France, Marie. 1958. Milostné příběhy ze staré Francie. Prel. Jiří Konůpek – Otto František Babler. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění.
Foulet, Lucien. 1905. „Marie de France et les lais bretons.“ Zeitschrift für romanische Philologie 29, 1 a 3: 19 – 56, 293 – 322.
Fowler, Alastair. 1982. Kinds of Literature. An Introduction to the Theory of Genres and Modes. Oxford: Oxford University Press.
Frappier, Jean. 1961. „Remarques sur la structure du lai. Essai de définition et de classement.“ In La littérature narrative d’imagination : des genres littéraires aux techniques d’expression, 23 – 39. Paris: Presses universitaires de France.
Koble, Nathalie – Mireille Séguy, eds. a prel. 2011. Lais bretons (XIIe–XIIIe siècles) : Marie de France et ses contemporains. Paris: Honoré Champion.
Lachaud, Magali. 2014. „Lai narratif.“ In Dictionnaire raisonné de la caducité des genres littéraires, eds. Saulo Neiva – Alain Montandon, 449 – 462. Genève: Droz.
Lefèvre, Sylvie. 1992. „Lai. Lai lyrique. Lai narratif.“ In Dictionnaire des Lettres Françaises : le Moyen Âge, 2. prepracované vyd., eds. Geneviève Hasenohr – Michel Zink, 906 – 910. Paris: Fayard.
Maillard, Jean. 1963. Évolution et esthétique du lai lyrique des origines à la fin du XIVe siècle. Paris: Centre de documentation universitaire.
Marnette, Sophie. 2018. „Énonciation et locuteurs dans les Lais de Marie de France.“ Op. cit., revue des littératures et des arts 19: s. p. Dostupné na: https://revues.univ-pau.fr/opcit/pdf/opcit427.pdf [cit. 29. 12. 2022].
Méla, Charles. 1987. „Un paradoxe littéraire : le Lai du Lecheor.“ Colloquium Helveticum 5: 59 – 71.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra (svetová – česká – slovenská). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Moran, Patrick. 2018. „Genres médiévaux et genres médiévistes : l’exemple des termes chanson de geste et épopée.“ Romania 136, 1 – 2: 38 – 60.
Payen, Jean-Charles. 1980. „Lai, fabliau, exemplum, roman court : pour une typologie du récit bref aux XIIe et XIIIe siècles.“ In Le récit bref au Moyen Âge, ed. Danielle Buschinger, 7 – 23. Paris: Honoré Champion.
Pickens, Rupert T. 2018. „Ovidian Monsters and Marie de France’s Lais.“ Le Cygne 5: 53 – 58.
Rider, Jeff. 2016. „Positive Emotions in the Arthurian Lais of Marie de France.“ Journal of the International Arthurian Society 4, 1: 58 – 68.
Schaeffer, Jean-Marie. 1989. Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? Paris: Seuil.
Sergent, Bernard. 2014. L’origine celtique des Lais de Marie de France. Genève: Droz.
Stévanovitch, Colette – Anne Mathieu, eds. a prel. 2010. Les lais bretons moyen anglais. Turnhout: Brepols.
Vantuch, Anton. 1995. „Stredovek.“ In Dejiny francúzskej literatúry, Anton Vantuch a kol., 37 – 51. Bratislava: Causa Editio.
Williams, Harry Franklin. 1964. „The Anonymous Breton Lays.“ Research Studies 32, 2: 76 – 84.
[1] V preklade Viliama Turčányho je dostupný len výber z Ovídiových básní.