Chantefable pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- chantefable, song-story, song-tale (en-GB)
- Cantefable (de)
- Chantefable (fr)
Explikácia pojmu
Pôvodom stredoveký žáner chantefable (písané aj cantefable) možno charakterizovať ako genologickú kuriozitu, pretože v literárnom systéme, ktorý ho vyprodukoval, mal podľa zachovaných údajov len jedného reprezentanta.[1] Všetky ostatné texty, ktoré autori či literárni historici zaraďujú do tejto triedy, sú buď imitáciami z 19. a 20. storočia, alebo ex post preklasifikovanými príkladmi z exotických literatúr, ako to bude ďalej objasnené. Medievalistika si teda dlhodobo kladie otázku, do akej miery je vôbec legitímne používať chantefable ako termín, ak o žánroch hovoríme s cieľom „zdôrazniť, že sa isté dielo včleňuje do tradície“[2] (Moran 2018, 42, por. aj 40; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. Ž.). Na druhej strane sú však formálne a štylistické črty existujúceho reprezentanta natoľko unikátne, že ho nemožno pričleniť k žiadnej etablovanej kategórii (ani k prosimetru alebo novele s lyrickými vsuvkami, s ktorými vykazuje styčné body). Text má názov Aucassin et Nicolette (Aucassin a Nicoletta), figuruje v manuskripte so signatúrou fr. 2168 zo zbierok Francúzskej národnej knižnice v Paríži a napísal ho anonymný autor z pikardskej nárečovej oblasti (sever Francúzska) koncom 12. alebo začiatkom 13. storočia (Roques 1929, XIII – XVI, sa prikláňa k neskoršiemu, Dufournet 1984, 3, 21, zasa k skoršiemu dátumu). Naratívna osnova je skonštruovaná okolo ľúbostných peripetií a dobrodružstiev mladého šľachtica Aucassina a slúžky Nicolette, ktorá je v skutočnosti unesenou saracénskou (moslimskou) princeznou. Ide teda o vysoko konvenčné témy, ktoré však prekračujú konvenčné rámce svojím spracovaním.
Samotný termín „chantefable“ má pôvod v záverečnom dvojverší diela, kde čítame: „no cantefable prent fin, / n’en sai plus dire“ (Dufournet 1984, kap. XLI, verše 24 – 25, dosl. naša chantefable sa končí, nemám viac čo dodať). Etymologicky toto slovo poukazuje na hybridnosť textu, v ktorom by sa mal kombinovať spev („cant“) a hovorený prejav („fable“). Exaktný profil žánru je však dodnes predmetom diskusií. Pozorovania, ku ktorým sa dospelo, možno roztriediť na všeobecne akceptované, hypotetické a nepravdepodobné.
Prvá kategória sa opiera o rukolapné tvarové atribúty. V diele Aucassin et Nicolette sa pravidelne striedajú veršované pasáže (kapitoly) s prozaickými bez výraznejších estetických či rozsahových disproporcií. Prozaické časti (v počte 20) sú koncízne a napísané „eliptickým a pestovaným štýlom“[3] (Dufournet 1984, 13). Básnické časti (v počte 21) majú zo štruktúrneho hľadiska blízko k strofe stredovekej chanson de geste. V jadre koncentrujú variabilný počet (zväčša) sedemslabičných veršov previazaných monoasonanciou a končia sa tzv. „osiroteným“ štvorslabičným veršom („vers orphelin“) so zvukovo odlišnou klauzulou (por. Roques 1929, III – IV, XX – XXI). Podobne ako v chanson de geste, aj v chantefable boli strofy určené na prednes spevom. V manuskripte je totiž k prvým dvom veršom a k „osirotenému“ záverečnému veršu vždy pridaný notový zápis. Príznačné je, že formálna dvojdomosť nachádza svoj pendant aj v poetologickej rovine. Realistické výjavy v próze vytvárajú harmonický kontrapunkt k univerzu ideálov s implicitným metafyzickým a mystickým presahom, ktoré sa buduje vo veršovaných kapitolách (Rogger 1954, 54 – 57).
K hypotetickým črtám chantefable patrí prepojenie s divadlom. Z vysokého podielu priamej reči možno usúdiť, že text bol určený na predstavenie za účasti jedného alebo viacerých hercov (Roques 1929, III – VI; Roussel 1999, 423; Dufournet 1984, 9). Poukazujú na to aj didaskálie, ktorými sú v manuskripte odseparované jednotlivé kapitoly – kým k začiatkom strof je pripísané „or se cante“ (dosl. teraz sa spieva), prózu uvádza formulka „or dient et content et fabloient“ (dosl. teraz sa recituje, rozpráva a zhovára). Mario Roques (1929, V – VI) zachádza v úvahách do konkrétností a predpokladá, že predchodcom žánru bol tzv. mime, čiže dramatický útvar, ktorý eliminuje kulisy a „neživé“ vyjadrovacie prostriedky divadla a opiera sa len o gestá a hlas herca. Kurt Rogger (1954, 41 – 42) však namieta, že pre mime bol typický burleskný modus, ktorý nie je v diele Aucassin et Nicolette všadeprítomný, a pásmo narátora občas prevláda nad pásmom postáv. Hoci túto poslednú výhradu možno rovnako akceptovať i odmietnuť (zvlášť, ak rátame s prítomnosťou jedného herca), faktom ostáva, že dramatický charakter chantefable je prakticky neverifikovateľný. Práve on však bráni medievalistike klasifikovať zachované dielo ako prosimetrum.
K nepravdepodobným atribútom zaraďujeme niektoré tézy Roggera (1954, napr. chantefable ako žáner s centrálnou ženskou protagonistkou), ktoré vychádzajú zo subjektívnej interpretácie prameňa a ťažko ich vnímať ako konštitutívne prvky žánrovej matrice.
Zároveň však treba dodať, že žáner bol napriek svojej exkluzivite spriaznený s literárnymi diskurzmi, ktoré sa v 12. a 13. storočí štandardne vyskytovali. Pri pozornejšom čítaní možno v diele Aucassin et Nicolette odhaliť stereotypy dobrodružného a kurtoázneho románu i rozprávky (por. Dufournet 1984, 10 – 25; Jodogne 1960; Hunt 1979; Rogger 1954, 14, 54). Z hrdinských eposov sú okrem strof prebraté aj niektoré motívy (napr. kolektívna bitka), laudatívne epitetá a štylistické repetície, ktoré dosahujú až ritualizovaný rozmer (Rogger 1951, 416 – 417, 419 – 420, 438 – 449; 1954, 19 – 40). Mimo hry neostávajú ani lyrické žánre, napr. alba (alebo aube) o odlúčení milencov na svitaní (Woods 1965). Otázkou je, ako treba túto masívnu absorpciu iných žánrov interpretovať. Viacerí medievalisti hovoria o parodických (napr. Jodogne 1960; 1970; Smith 1979; Dufournet 1984) alebo karnevalových (Clamote Carreto 2008) intenciách autora. Ich uvažovanie legitimizujú najmä roly protagonistov, ktoré nie vždy podliehajú tradičnej logike mužsko-ženských vzťahov a vyvolávajú komické efekty. Existujú však aj štúdie, ktoré parodickú dimenziu chantefable negujú. Pripisujú jej buď vážny (Rogger 1951; 1954), alebo iba decentne humorný (Hunt 1979) charakter. Od konca 20. storočia je v popredí zmierlivý prístup, ktorý Dufournetove či Jodognove argumenty akceptuje, no citlivo koriguje (Roussel 1999). Aj tu však platí podobný princíp ako v prípade Roggerových téz o „ústrednej protagonistke“ – napriek odvážnym afirmáciám Clauda Roussela (2014) nemožno rozhodnúť, do akej miery je polyfónia nielen textovým, ale aj žánrovým atribútom.
V strednej Európe sa dielu Aucassin et Nicolette dostalo nadštandardne veľa priazne a do slovenčiny bolo preložené dvakrát – Valentínom Beniakom v roku 1947 a Marianou Pauliny-Danielisovou v roku 1975 (v spolupráci s Gizelou Slavkovskou). S importom žánrového označenia si však domáci literárni vedci nedokázali uspokojivo poradiť. Pauliny-Danielisová (1975, 92) a Anton Vantuch (1995, 42) si zvolili cestu kalku s explikáciou v zátvorke (hovoria o „rozprávaní so spevom“ a „poviedke so spevmi“). Azda aj toto váhanie vyústilo do neoprávneného stotožňovania chantefable s románom (napr. Pišút a kol. 1963, 400; Minárik 1977, 64; Vajdová 2017, 136; rozdielom medzi oboma žánrami sa venuje Rogger 1954, 11, 42 – 54).
Osudy chantefable vo svetovej literatúre 19. a 20. storočia zatiaľ najdôslednejšie zmapoval Roussel (2014, 150 – 152). Keďže Aucassin et Nicolette sa stal (aj na Slovensku) predlohou divadelných inscenácií a adaptácií pre detské publikum, termín „chantefable“ si ako prví privlastnili autori detskej literatúry. Spočiatku ho vnímali ako formálny symptóm a označovali ním texty, kde sa prozaické časti striedali s básňami. S rovnakým zámerom sa ho zmocnila literárna historiografia a folkloristika, ktorá ho použila na deskripciu hybridných útvarov západoafrickej (Eno Belinga 1970) či východoázijskej (Bender 2003) proveniencie. Už od 50. rokov 20. storočia sa však s termínom manipuluje aj v posunutom význame – u surrealistu Roberta Desnosa sa vzťahuje na hravé básne pre deti (Trente chantefables pour les enfants sages à chanter sur n’importe quel air, Tridsať chantefable pre poslušné deti, ktoré možno spievať na akýkoľvek nápev, 1944). Roussel (2014, 152) teda konštatuje, že sa stal synonymom riekanky.
Literatúra
Bender, Mark. 2003. Plum and Bamboo. China’s Suzhou Chantefable Tradition. Champaign: University of Illinois Press.
Beniak, Valentín, prel. 1947. Aucassin a Nicolette. Bratislava: Vedecké a umelecké nakladateľstvo Jozefa Orlovského.
Clamote Carreto, Carlos F. 2008. „« Et estoit afublé d’une cape a deus envers... » Aucassin et Nicolette ou le carnaval de l’écriture.“ In O Carnaval na Idade Média: discursos, imagens, realidades, ed. Carlos F. Clamote Carreto, 181 – 212. Lisboa: Universidade Aberta.
Dufournet, Jean, ed. a prel. 1984. Aucassin et Nicolette. Paris: Flammarion.
Eno Belinga, Martin Samuel. 1970. Découverte des chantefables beti-bulu-fang du Cameroun. Paris: Klincksieck.
Hunt, Tony. 1979. „La parodie médiévale : le cas d’Aucassin et Nicolette.“ Romania 100, 3: 341 – 381.
Jodogne, Omer. 1960. „La parodie et le pastiche dans Aucassin et Nicolette.“ Cahiers de l’Association internationale des études françaises 12: 53 – 65.
Jodogne, Omer. 1970. „Aucassin et Nicolette, Clarisse et Florent.“ In Mélanges de langue et de littérature du Moyen Âge et de la Renaissance offerts à Jean Frappier, Tome 1, 453 – 481. Genève: Droz.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra (svetová – česká – slovenská). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Moran, Patrick. 2018. „Genres médiévaux et genres médiévistes : l’exemple des termes chanson de geste et épopée.“ Romania 136, 1 – 2: 38 – 60.
Pauliny-Danielisová, Mariana – Gizela Slavkovská, prel. 1975. Aucassin a Nicoletta. Bratislava: Tatran.
Pišút, Milan a kol. 1963. Dejiny svetovej literatúry I. Bratislava: Osveta.
Rogger, Kurt. 1951. „Étude descriptive de la chantefable Aucassin et Nicolette.“ Zeitschrift für romanische Philologie 67, 4 – 6: 409 – 457.
Rogger, Kurt. 1954. „Étude descriptive de la chantefable Aucassin et Nicolette II.“ Zeitschrift für romanische Philologie 70, 1 – 2: 1 – 58.
Roques, Mario, ed. 1929. Aucassin et Nicolette. Chantefable du XIIIe siècle. 2. upravené vyd. Paris: Honoré Champion.
Roussel, Claude. 1999. „Mots d’emprunt et jeux de dupes dans Aucassin et Nicolette.“ Romania 117, 3 – 4: 423 – 447.
Roussel, Claude. 2014. „Chantefable.“ In Dictionnaire raisonné de la caducité des formes et des genres littéraires, eds. Saulo Neiva – Alain Montandon, 147 – 153. Genève: Droz.
Smith, Nathaniel B. 1979. „Aucassin et Nicolette as Stylistic Comedy.“ Kentucky Romance Quarterly 26, 4: 479 – 490.
Vajdová, Libuša. 2017. „Pauliny-Danielisová Mariana.“ In Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry, eds. Oľga Kovačičová – Mária Kusá, 136 – 137. Bratislava: Veda.
Vantuch, Anton. 1995. „Stredovek.“ In Dejiny francúzskej literatúry, Anton Vantuch a kol., 37 – 51. Bratislava: Causa Editio.
Woods, William S. 1965. „The Aube in Aucassin et Nicolette.“ In Medieval Studies in Honor of Urban Tigner Holmes, Jr., eds. John Mahoney – John Esten Keller, 209 – 215. Chapel Hill: University of North Carolina.
Živčák, Ján. 2022. Sila a slabosť periférie. Stredoveká francúzska literatúra na Slovensku v rokoch 1900 – 2017. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
[1] Časti tohto hesla boli publikované v monografii Jána Živčáka (2022, 51 – 93).
[2] „...signaler qu’une œuvre se situe dans une certaine continuité.“
[3] „...en un style elliptique et fin.“