Literárnovedný výskum chaosu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Chaostheoretical literary studies (en-GB)
- Chaostheoretische Literaturwissenschaft (de)
- Études littéraires basées sur la théorie du chaos (fr)
Explikácia pojmu
Literárnovedný výskum chaosu (chaostheoretische Literaturwissenschaft, chaostheoretical literary studies) nie je literárnovedný smer ani teoretický konštrukt. Nejde ani o sústavu nástrojov na analýzu alebo interpretáciu literárnych textov. Pod výskumom chaosu sa v literárnej vede zatiaľ chápe iba séria ojedinelých pokusov z rôznych oblastí literárnej vedy využiť teóriu chaosu na istý repertoár výskumných problémov.[1]
Výskum chaosu sa venuje opisu nelineárnych dynamických systémov. Kľúčovými disciplínami aplikácie teórie chaosu sú exaktné vedy ako matematika, fyzika, chémia alebo biológia. Humanitní vedci sa snažia adaptovať tieto opisné stratégie na objekty svojich výskumov. Koncept deterministického chaosu pritom vychádza z toho, že síce môžeme poznať stavy systému, ale nemôžeme poznať každú príčinu, ktorá tieto stavy spôsobila. Prostriedkami teórie chaosu je principiálne možné znázorniť kategoriálne zmeny v systémových procesoch a ich diskontinuitu.
Nelineárne dynamické systémy sú systémy, v ktorých zmena jednej premennej nespôsobuje nevyhnutne proporcionálnu zmenu inej premennej. Vyznačujú sa vlastnosťami, ktoré ich odlišujú od mechanických (triviálnych) systémov. V prvom rade je to ich komplexnosť, pričom sa nemyslí iba počet alebo štruktúra zúčastnených elementov, resp. premenných. Ide o schopnosť zúčastnených veličín iniciovať správanie systému, ktoré nemožno dokonca ani v zásadných vlastnostiach predpovedať. Takéto správanie považujeme za príznačné a súvisiace s ďalšou vlastnosťou týchto systémov, ktorú nazývame sebaorganizácia. Sebaorganizujúce správanie systému je stabilizujúce, jeho prirodzený stav je nerovnovážny a spravidla dynamicky stabilný. V tomto prípade hovoríme o atraktívnom správaní systému, teda o atraktore. Generovanie sebaorganizujúceho správania je možné iba pri stálom prísune energie. Energii prislúcha dôležitá úloha. Podľa rozsahu privedenej energie a svojej komplexnosti, pružnosti a vyváženosti má systém schopnosť generovať rôzne druhy správania. Vysoko komplexné nelineárne deterministické systémy môžu generovať efekty, ktoré označujeme ako motýlí efekt. Vyjadruje sa ním citlivosť systému voči zmenám východiskových podmienok. Pri minimálnych zmenách podmienok sa systém v ďalšom procese vyvíja úplne iným spôsobom. Tento fenomén opísal v 60. rokoch 20. storočia meteorológ Edward N. Lorenz. Primárny stav nelineárnych systémov je nerovnováha. Rovnovážne stavy sa v chaotických systémoch považujú za výnimočné a prechodné. Preto sa teória chaosu venuje procesom, ktoré vznikajú v dôsledku takejto primárnej nerovnováhy. Motýlí efekt označuje zároveň citlivosť systémov, keďže počiatočné podmienky a servomechanizmy spôsobujú, že sa vývoj nelineárnych systémov nedá deterministicky predpokladať, hoci pri štatisticky významnej vzorke emergujú relatívne stabilné, ale zďaleka nie spoľahlivé vzory správania. Podľa teórie chaosu obsahujú nelineárne systémy bifurkačné body, ktoré sú spojené s možnosťami kvalitatívne zmeniť štruktúru systému. Nelineárny systém sa vyvíja smerom k zvláštnemu atraktoru (strange attractor). Ide o bod vo fázovom priestore, ktorý sa nachádza medzi dvoma dimenziami.
Uvedené vlastnosti nelineárnych systémov predstavujú zároveň aspekty, ktoré sa literárna veda snaží konceptualizovať, pričom výskumy nelineárnych systémov z iných disciplín (matematika, fyzika) sa zdajú byť pre literárne analýzy irelevantné. Pre literárnu vedu je však podstatné, že sa „chaos“ ako pojem teórie chaosu nezamieňa s bežným významom chaosu ako opakom poriadku. Literárni vedci v duchu postmodernej literárnej vedy používajú označenie „deterministický chaos“, pojem, ktorý je ako taký paradoxný. Pojem „chaos“ získal v postmodernej literárnej vede nové konotácie. Neoznačuje už nekonečné neusporiadané prázdno, neoznačuje stratu alebo absenciu poriadku. Chaos, naopak, vyjadruje potenciál, ktorý spôsobuje niečo nové v priestore medzi poriadkom a neporiadkom, je to nová, tretia kvalita.
V počiatočných fázach adaptácie konceptov teórie chaosu v literárnej vede zohrala re-definícia pojmu chaosu dôležitú úlohu. V ostatnom čase ale môžeme v humanitných vedách zaznamenať vytláčanie pojmu „chaos“ v prospech možno presnejšieho konkurenčného pojmu „komplexnosť“. Ide o jednu z konzekvencií výskumu chaosu, ktorá ústi do terminologického uvoľnenia vyznačujúceho sa používaním označení ako „mnohovrstevnosť“, „mnohotvárnosť“ atď., ktoré sprostredkúvajú pozitívny významový náboj pojmu chaos v prvých fázach importovania teórie chaosu do humanitných vied. Pojem „komplexnosť“ vyjadruje, že procesy v chaotických systémoch nie je možné presne a bezo zvyšku predpokladať a opísať napriek tomu, že máme k dispozícii všetky dostupné informácie o všetkých systémových komponentoch. Všeobecne sa dá povedať, že v ostatných rokoch sa kľúčové teorémy teórie chaosu stali prirodzenou súčasťou uvažovania o komplexných systémoch. V humanitných vedách sa už nespochybňuje, že aj spoločenstvá, spoločnosti alebo kultúry sú komplexné dynamické systémy.[2]
Po úspešných transferoch konceptov z psychológie, sociológie a filozofie pristupuje literárna veda k importu vedeckých nástrojov z fyziky a matematiky. Fenomény ako Lorenzov atraktor, iterácie, bifurkácie, dynamika sebaorganizácie atď. vzbudili záujem aj v radoch literárnych vedcov. Pohľad na pokusy o aplikácie konceptov teórie chaosu v literárnej vede nám zároveň umožňuje sledovať podoby diskrepancie humanitných a prírodných vied. Ak ale sledujeme transfer teórie chaosu do humanitných vied, zistíme, že táto cesta viedla nie priamo z prírodných vied, ako sú matematika alebo fyzika, ale cez populárnovedné adaptácie. A práve v tom môže byť problém. Ani v prípade literárnovedných aplikácií teorém o dynamických systémoch nie je potrebné poznať matematické alebo fyzikálne detaily. Spomínané základné vlastnosti nelineárnych systémov potom v literárnej vede tvoria podklad pre analýzu a interpretáciu literatúry. Predpokladom úspešného transferu konceptov teórie chaosu je interdisciplinarita, ktorá v literárnej vede znova začína získavať štatút základnej vedeckej kompetencie. Práve v dôsledku nedostatku tejto kompetencie často zlyháva transfer ideí z tzv. normálnych vied, ako je napr. teória chaosu.
Od začiatku 90. rokov 20. storočia sledujeme zintenzívnenie záujmu o prostriedky teórie chaosu. Kľúčovým dielom podnecujúcim širšiu recepciu teórie chaosu v disciplínach humanitných vied je kniha Chaos Bound. Orderly Disorder in Contemporary Literature and Science americkej literárnej vedkyne N. Katherine Hayles (1990, 1991). Hayles skúmala paralely medzi teóriou chaosu a postmodernou a pozorovala, že vďaka zvýšenému záujmu o procesy v nelineárnych dynamických systémoch sa pojem chaos obohatil o pozitívne konotácie.
Označenie „teória chaosu“ sa v súvislosti s literárnovedným výskumom v literárnovednom diskurze objavuje zatiaľ pomerne zriedkavo. Hovorí sa o výskume nelineárnych dynamických systémov, ale aj o výskume sebaorganizácie systémov. Literárna veda, samozrejme, nedokáže vyčerpať celú paletu možností výskumu nelineárnych dynamických systémov, isté hlavné kritériá si však osvojila a aplikuje ich pomerne úspešne aj na analýzu a interpretáciu literatúry.
Motivácie literárnych vedcov pri aplikácii konceptov a pojmov teórie chaosu sú rôzne. Teória chaosu mala podstatný vplyv na literárnu historiografiu. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje význam narácie v historiografii (Wozonig 2013). Niektorí autori v teórii chaosu vidia možnosť sledovať biologickú, resp. biochemickú evolúciu v súvislosti s kultúrnou evolúciou v ich komplexnej súhre (Argyros 1992). Za takýmito úvahami sa často nachádza ako hlavná autorita ruský chemik Ilya Prigogine (1984)[3].
Na takejto ideovej báze sa humanitné vedy snažia chápať aj dejiny kultúry alebo dejiny literatúry, pričom sa púšťajú do „mapovania“ faktov dejín kultúry. V súvislosti s výskumom systémových reprezentácií a za predpokladu vysokej komplexnosti daných systémov sa veľmi často objavuje označenie „mapovanie“ (napr. McCarthy 2006), pretože nelineárne systémy nemožno presne modelovať (model systému by musel byť rovnako komplexný ako samotný systém). Je ho ale možné do istej miery (a v istej mierke) kartografovať. Neurčitosť, resp. nepredvídateľnosť ďalšieho vývinu je imanentný faktor nelineárneho systému, čo ďalej znamená, že nepoznanie jednotlivých stupňov vývoja systému nie je nedostatok, ale element systému samého.
Harriet Hawkins (1995) v duchu takéhoto uvažovania vníma slobodnú vôľu indivídua a z nej vyrastajúcu kontingenciu a vysvetľuje tým principiálnu neadekvátnosť kauzálnych súvislostí na opis ľudského konania. Hawkins zdôrazňuje, že práve malé podnety môžu v zmysle motýlieho efektu emergovať do nových kvalít. V tomto bode vidíme najväčší vplyv teórie chaosu a iných teórií komplexnosti, ktoré opisujú fraktalitu/sebepodobnosť na rôznych úrovniach ako jednu z kľúčových vlastností nelineárnych systémov. Poznanie, ktoré v systémoch vzniká, nie je riešením problému nepredvídateľnosti vývoja týchto systémov, preto ho teoretici chaosu ani ako riešenie problémov nevnímajú. Ani pre prírodovedcov nelineárne systémy nepredstavujú problém, ktorý by bolo treba riešiť. Ide im o vyvíjanie opisných metód pre niečo, čo možno nazvať „univerzálne kompetencie“ (opis sveta pomocou istých nástrojov na základe skúseností s týmito nástrojmi pri opise sveta, konštruovanie poznania, narácia atď.).
Záujem literárnej vedy o nejasne vymedzené fenomény (entity bez jasnej štruktúry a funkcie) sa v ostatnom období prejavuje relatívne často (porovnaj Pütz 1997). Teória chaosu začína byť pre literárnu vedu zaujímavá cez prizmu konceptu bifurkácií (porovnaj Wozonig 2006) alebo sa začína uvažovať o pojme náhody (Matejovič 2009).
Použiteľnosť teórie chaosu v prírodných vedách a v technike je pomerne obmedzená.[4] Asi aj preto je integratívny charakter výskumu chaosu z pohľadu vied o kultúre veľmi zaujímavý. Prínosné sú (na rozdiel od afirmatívnych postojov voči konceptom teórie chaosu) ale aj prístupy, ktoré prepojenie teórie chaosu a literárnej vedy odmietajú. Príklad úspešnej adaptácie konceptov teórie chaosu predstavuje monografická práca Johna A. McCarthyho Remapping Reality: Chaos and Creativity in Science and Literature (2006). Naopak, môžeme hovoriť aj o zneužívaní teórie chaosu, o pseudoscientistických prístupoch[5].
Disciplína, ktorá sa venuje kultúre a kultúrnym fenoménom, ako je literatúra, potrebuje prostriedky teórie chaosu ako primárne prírodovednej disciplíny na to, aby dokázala sledovať a opísať správanie dynamických systémov, no nie nevyhnutne preto, že kultúra predstavuje takýto dynamický systém, ale preto, že prírodovedné poznanie predstavuje súčasť kultúry (Malinowski 2005). Preto je jedným z hlavných benefitov, ktoré literárna veda môže z konceptov teórie chaosu získať, autoreflexia presahujúca teoretizovanie mimo vlastných výskumných objektov (porovnaj Wozonig 2009).
V niektorých bodoch výskum chaosu konverguje s konštruktivistickými prístupmi v literárnej vede (Wozonig 2009). Konštruktívny charakter sociálnych a kultúrnych systémov je možné podložiť inštrumentáriom teórie chaosu s odkazom na hyperkomplexnú štruktúru ľudského mozgu. Obe teórie operujú rovnakou definíciou spätnej väzby a konceptom pozorovateľa druhého radu (a jeho subjektivitou, individuálnou zodpovednosťou, sebareflexiou – na rozdiel od konceptu „vcítenia sa“).
Aj preto sa literárnovedný výskum chaosu dá v niektorých prípadoch chápať ako pokus o scientifikáciu, ako pokus o priblíženie „mäkkej“ disciplíny k exaktným prírodným vedám voľbou príslušných metód primárne z oblasti fyziky. Exaktnosť vedeckej výpovede postavenej na empirických dátach bola jedným z hlavných impulzov pre formalizáciu a systematizáciu literárnej vedy tak v podobe importov konceptov z teórie chaosu, ako aj napr. v podobe empirickej teórie literatúry.
Literatúra
Argyros, Alex. 1992. ”Narrative and Chaos.” New Literary History 23 (3): 659–673.
Bricmont, Jean – Alan D. Sokal. 1999. Eleganter Unsinn: Wie die Denker der Postmoderne die Wissenschaften mißbrauchen. München: C. H. Beck Verlag.
Briggs, John – David F. Peat. 1990. Die Entdeckung des Chaos: Eine Reise durch die Chaos-Theorie. München – Wien: Carl Hanser Verlag.
Eibl, Karl. 2001. „Kritik der imposanten Metapher.“ Scientia Poetica 5: 216–229.
Gleick, James. 1987. Chaos: Making a New Science. New York: Viking.
Hawkins, Harriett. 1995. Strange Attractors: Literature, Culture and Chaos Theory. New York: Prentice Hall.
Hayles, N. Katherine. 1990. Chaos Bound: Orderly Disorder in Contemporary Literature and Science. Ithaca – London: Cornell UP.
Hayles, N. Katherine, ed. 1991. Chaos and Order: Complex Dynamics in Literature and Science. Chicago – London: University of Chicago Press.
Hayles, N. Katherine: “The Power of Simulation: What Virtual Creatures Can Teach Us.” dostupné na: http:// www.stanford.edu/dept/HPS/WritingScience/etexts/Hayles/simulation.html (27. 6. 2012).
Kellert, Stephen H. 1996. “Science and Literature and Philosophy: The Case of Chaos Theory and Deconstruction.” Configurations 4 (2): 215–232.
Kimmich, Dorothee. 2002. Wirklichkeit als Konstruktion: Studien zu Geschichte und Geschichtlichkeit bei Heine, Büchner, Immermann, Stendhal, Keller und Flaubert. München: Fink.
Malinowski, Bernadette. 2005. „Literatur und Naturwissenschaft.“ In Theorie der Literatur: Grundlagen und Perspektiven, eds. Hans Vilmar Geppert – Hubert Zapf, 21–47. Band 2, Tübingen: Francke.
Matejovič, Pavel. 2009. „Der Begriff des Zufalls in der Literaturwissenschaft im tschechischen, slowakischen und polnischen Umfeld.“ In Chaosforschung in der Literaturwissenschaft, eds. Roman Mikuláš – Karin S. Wozonig, 125–134. Wien: LIT-Verlag.
Matejovič, Pavel. 2013. „Synergetik und Marxismus im Diskurs der zweiten Hälfte der 1980er Jahre in der Slowakei.“ In Die Kunst der Systemik: Systemische Ansätze der Literatur- und Kunstforschung in Mitteleuropa, eds. Roman Mikuláš – Sibylle Moser – Karin S. Wozonig, 125–134. Wien – Berlin – Münster: LIT-Verlag.
McCarthy, John A. 2006. Remapping Reality: Chaos and Creativity in Science and Literature (Goethe – Nietzsche – Grass). Amsterdam – New York: Rodopi.
Mikuláš, Roman. 2004. „Implikationen des Radikalen Konstruktivismus in der Literaturwissenschaft.“ In Zborník príspevkov zo VII. konferencie Spoločnosti učiteľov nemeckého jazyka a germanistov Slovenska, 307–315. Banská Bystrica: SUNG.
Peer, Willie van. 1998. ”Sense and Nonsense of Chaos Theory in Literary Studies.” In The Third Culture: Literature and Science, ed. Elinor S. Schaffer, 40–48. Berlin – New York: Walter de Gruyter.
Prigogine, Ilya – Isabelle Stengers. 1984. Order Out of Chaos: Man‘s New Dialogue With Nature. New York: Bantam Books.
Pütz, Anne. 1997. „Linie und Netz: Komplexität als Kategorie der Literaturwissenschaft?“ In Atta Troll tanzt noch: Selbstbesichtigungen der Literaturwissenschaftlichen Germanistik im 20. Jahrhundert, eds. Petra Boden – Holger Dainat, 287–296. Berlin: Akademie Verlag.
Wozonig, Karin S. 2006. „Bifurkation: Zustandsänderungen aus der Sicht der chaostheoretischen Literaturwissenschaft.“ In Wende – Bruch – Kontinuum: Die österreichische moderne Literatur und ihre Paradigmen des Wandels, eds. Renata Cornejo – Ekkehard Haring, 385–397. Wien: Praesens.
Wozonig, Karin S. 2007. „Teória chaosu a literárna veda.“ Slovak Review of World Literature Research 16 (2): 35–43.
Wozonig, Karin S. 2008. Chaostheorie und Literaturwissenschaft. Innsbruck: Studienverlag.
Wozonig, Karin S. 2009. „Schnittstellen zwischen Chaostheorie, soziologischer Systemtheorie und empirischer Literaturtheorie.“ Slowakische Zeitschrift für Germanistik 1 (1): 6–11.
Wozonig, Karin S. 2011. „Auf der Fährte der Natur: Der literaturwissenschaftliche Blick auf die Evolutionsbiologie.“ Aussiger Beiträge 5: 59–68.
Wozonig, Karin S. 2013. „Nichtlineares Erzählen: Die chaostheoretische Literaturwissenschaft und ihre Möglichkeiten.“ In Kultur – Wissen – Narration: Perspektiven transdisziplinärer Erzählforschung für die Kulturwissenschaften, ed. Alexandra Strohmaier, 233–245. Bielefeld: transcript Verlag.
Wrobel, Dieter. 1997. Postmodernes Chaos — Chaotische Postmoderne: Eine Studie zu Analogien zwischen Chaostheorie und deutschsprachiger Prosa der Postmoderne. Bielefeld: Aisthesis.
[1] K stavu literárnovedného výskumu chaosu porovnaj hlavne Wozonig 2008.
[2] K adaptácii sociálno-biologických konceptov v literárnej vede porovnaj Wozonig 2011.
[3] Ako jeden z hlavných predstaviteľov výskumu sebaorganizácie opisuje molekulárne disipatívne systémy, ktoré sa na bifurkačných bodoch začnú vyvíjať tak, ako to z dovtedajšieho vývoja nie je možné predpokladať. Okrem toho Prigogine upozorňuje na momenty, keď sa z neusporiadaného systému dočasne a bez akéhokoľvek zjavného dôvodu stáva usporiadaný systém. Porovnaj aj Matejovič 2009; 2013.
[4] V mikrofyzike, kvantovej fyzike a fyzikálnej chémii je ale základom.
[5] Ku kritike takýchto prístupov porovnaj Wozonig 2007.