Historická pieseň pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Historical song (en-GB)
- Historisches Lied (de)
- Chanson historique (fr)
Explikácia pojmu
Hoci texty, ktoré by bolo možné definovať ako historické piesne, sú doložené v mnohých európskych i mimoeurópskych literatúrach, použitie samotného termínu i jeho dejiny sú späté primárne so stredoeurópskymi a slovanskými filológiami. V publikáciách zameraných na západoeurópsky kultúrny priestor nachádzame jeho priame ekvivalenty len zriedka (napr. Milà i Fontanals 1882, 67 – 145).
Historické piesne sú veršované, zvyčajne strofické texty stredného rozsahu s naratívnym podložím, ktoré boli pôvodne určené na prednes spevom a vypovedajú (aspoň rámcovo) o reálnej historickej udalosti alebo situácii s politickým dosahom.[1] V slovanských jazykoch, ale aj v maďarčine, nemčine, latinčine, rumunčine sa objavujú najmä na prelome stredoveku a novoveku, hoci ich tradícia je živá ešte v 19. storočí. Sú písané buď s časovou dištanciou od tematizovaného medzníka, alebo z perspektívy očitého svedka, aj keď nie všetkým textovým indíciám možno pripisovať dokumentárnu hodnotu (potvrdzovanie kredibility môže byť len rétorickým klišé). Evidentne tak ide o žáner, ktorý fluktuuje na pomedzí kroniky a ľudovej piesne s rázom balady či romance, pričom v istých ohľadoch, ako na to poukáže nasledujúci exkurz, sa dotýka aj tzv. epického (od slova „epos“) diskurzu. Niekedy možno v textoch identifikovať aj echá elégie, duchovnej lyriky a – zvlášť v neskorších obdobiach – alarmujúcej vojenskej či jarmočnej piesne.
Ak má byť definícia platná pre všetky filológie, ktoré s ňou operujú, ďalej ju už zužovať nemožno. K menej konštitutívnym atribútom zachovaných textov totiž autori pristupujú divergentne. Otázkou napr. ostáva, či možno klasifikovať ako „historické“ aj piesne o problémoch nižších sociálnych vrstiev, ktorým chýba spätosť s politikou. Hoci Vladimir Propp (1964; 2008, 302 – 303) sa prikláňa k afirmatívnej odpovedi, Rudo Brtáň (1953, 117) odmietol na návrh príslušnej komisie Slovenskej akadémie vied a umení zaradiť do svojej prvej antológie zbojnícke a sociálne piesne. Takisto nie je jasné, do akej miery korpus spadá pod tzv. orálnu poéziu. Kým Propp (1963; 1964) a ruskí (sovietski) literárni vedci (napr. Putilov 1956) naň aplikujú folkloristické metódy a vnímajú ho ako súčasť ľudovej slovesnosti, Brtáň si osvojuje iné epistemologické postupy a vo svojej druhej antológii (1978) argumentuje tým, že slovenská, resp. česko-slovenská realita si vyžaduje separátny prístup. Na rozdiel od ruských „istoričeskich pesen“ sú údajne texty z nášho kultúrno-jazykového priestoru spočiatku výtvormi vzdelancov (Brtáň 1978, 22) a k ich masívnejšej folklorizácii dochádza až v 17. storočí (Melicherčík 1953, 12 – 13, 26). Aj z tohto dôvodu kladie Brtáň (1978, 7 – 9, 26 – 29) akcent na ich spravodajskú či publicistickú hodnotu. Tvrdí, že mali za úlohu prinášať bežnému (vidieckemu alebo urbánnemu) obyvateľstvu politické aktuality a zároveň v ňom kultivovať žiadaný ideologický postoj – protiturecký či protihabsburgský (protinemecký).
Z tematického hľadiska sa väčšina česko-slovenských historických piesní skutočne zaoberá konfliktmi s Turkami (Písně o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíne a Zvolene, medzi rokmi 1575 – 1596)[2] alebo habsburskými žoldniermi (O Tompierovi, 1620). Odkazy na tieto peripetie sa objavujú aj v piesňach elegického rázu, ktoré pred kresbou singulárnej udalosti uprednostňujú panoramatické pohľady s lyrickými prímesami (Píseň o bídné uherské krajině, okolo roku 1620), a dokonca v skladbe Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére (1560). Jej protagonistami sú reálni uhorskí šľachtici z polovice 15. storočia, ktorí sa zapletú do – s veľkou pravdepodobnosťou už vyfabulovanej – ľúbostnej avantúry s tureckou princeznou.[3]
Ako už bolo naznačené, slovenský výskum historickej piesne sa spája predovšetkým s menom Brtáňa, ktorý sa v 2. polovici 20. storočia podujal na precíznu prácu nielen na historiografickej, ale aj textologickej rovine. V extenzívnom poznámkovom a kritickom aparáte jeho antológie Historické piesne (1953, 117 – 252) vystupuje do popredia opatrnosť a snaha o maximálnu (na pomery raného socializmu až extravagantnú) objektivitu. Tieto filtre sú namieste, pretože odborný záujem o žáner sa na Slovensku zrodil v období národného obrodenia a preromantizmu (Brtáň 1953, 122 – 127), ktoré – ako o tom svedčia spory o pravosť Rukopisu královédvorského a Rukopisu zelenohorského (por. Dobiáš 2010, 213 – 275) – bolo mimoriadne náchylné na falzifikáty a ideologické manipulácie. Ani Ján Kollár, editor prvých tlačených zbierok historických piesní v rokoch 1834 – 1835, sa nevyhol neskoršej kritike a podozreniam z podvrhu (Souček 1923; Chaloupecký 1925). Brtáň (1953, 126 – 127) síce v zásade akceptuje autenticitu a starobylosť korpusu (štyri piesne sa po Kollárovej smrti našli aj v Turolúckom a Senickom kancionáli z rokov 1684 a 1692), ale zdráha sa označiť ho za „slovenský“. Uvedomuje si totiž, že slovakizácia na lingvistickej úrovni nesvedčí automaticky o autorovi z územia dnešného Slovenska a môže odrážať len jazykovú kultúru prepisovateľa českého alebo translátora inojazyčného textu (chorvátskeho, nemeckého, maďarského a pod.; Brtáň 1953, 120).
Niektoré Brtáňove pozície by si však s odstupom času zaslúžili doplnenie. V širších súvislostiach by bolo treba verifikovať napr. vyššie spomenutú teóriu o spravodajskej a publicistickej funkcii žánru. Hoci incipity textov sú často jarmočné (Brtáň 1978, 27) a česká verzia Písně o bitve moháčské dokázateľne cirkulovala v letákovej tlači z roku 1526 (Brtáň 1953, 150 – 156), v paratextoch slovenských antológií sa azda trochu preceňujú väzby medzi zachovaným korpusom a letákovými novinkami. V 16. storočí ešte nebola vzdelanosť bežného obyvateľstva na dostatočnej úrovni a zásadnejšiu rolu pravdepodobne zohrávala orálna transmisia, ktorú Brtáň (1978, 8) napokon tiež pripúšťa. Navyše, vo viacerých textoch (napr. Píseň o sigetském zámku, 1566, ale aj Písně o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíne a Zvolene) dominuje skôr laudatívna až rituálne chválospevná funkcia, ktorá je typická pre hrdinský epos. Západoslovanské a východoslovanské filológie vo všeobecnosti nevenovali väzbám medzi historickou piesňou a hrdinským eposom hĺbkovú pozornosť, a ak sa k nim vyjadrovali, robili to schematicky (bez mikroštylistických analýz) či tendenčne. Propp (1963; 2008, 278 – 281) vyzdvihuje najmä pokrokový postoj historickej piesne k empirickej skutočnosti a jej realistické tendencie. Pokladá ju za dokonalejší stupeň naratívneho slovesného umenia ako epos, ktorý v nej zanecháva len rezíduá (Propp 1963; 2008, 278, 302). Táto téza je však – aj keď možno intuitívne – kontaminovaná marxistickou premisou o dejinách umenia ako neustálom progrese (či ceste k realizmu a prézentizmu)[4] a je pravdepodobné, že vzťahy medzi žánrami neboli úplne jednosmerné.
Naznačuje to aj Brtáň (1953, 118, 121; 1978, 26), ktorý síce neeliminuje poznámky o „rezíduách“, ale na pozadí historických piesní rozvíja úvahy o absencii veľkej hrdinskej epiky v česko-slovenskom kontexte. Zvlášť si všíma, že bežné obyvateľstvo na území dnešného Slovenska sa necítilo spriaznené s aristokraciou, a preto ju nevedelo ospevovať. Spresniť tieto pozorovania by azda umožnil komparatívny pohľad a usúvzťažnenie Brtáňových hypotéz s diskusiami o pôvode hrdinského eposu, ktoré v západoeurópskej medievalistike prebiehali od 19. storočia. Ešte pred pozitivistickým obratom vypracoval Gaston Paris (1865, 33 a nasledujúce) teóriu o tzv. kantilénach („cantilènes“), podľa ktorej sú stredoveké hrdinské eposy výsledkom postupnej extenzie lyrickoepických útvarov, vytvorených očitými svedkami historických udalostí (bojov Karolingovcov s moslimami). Teória sa síce dočkala tvrdej kritiky zo strany Josepha Bédiera (najmä v 3. zväzku série Les légendes épiques, Epické legendy, 1912), ale v ostatných rokoch na ňu istým spôsobom nadväzuje Andrea Ghidoni (2015; 2019), ktorý zavádza kategóriu tzv. protogestického materiálu (z lat. „gesta“ = hrdinské činy). Domnieva sa, že na počiatku cesty k veľkej hrdinskej epike stoja vždy lyrickoepické útvary s historickou bázou, ktoré cirkulujú v autonómnej (čiže stručnej) forme. Pri vhodnom nastavení antropologických, literárnohistorických a kultúrnych parametrov sa však môžu začať rozpínať a spájať.
Vzhľadom na teórie Jacquesa Le Goffa (2004) o „dlhom stredoveku“ by bolo naivné domnievať sa, že literatúra na území Slovenska bola už v 16. storočí „prizrelá“ na hrdinskú epiku. Koniec koncov, južnoslovanské eposy prekvitali aj v novoveku a o pôvodnosti ruskej stredovekej epiky sa dodnes vedie diskusia, ktorú komplikujú nacionalisticky ladené praktiky v krajine (por. Keenan 2003; Zalizňak 2004). Cestou pre nastupujúce vedecké generácie by teda mohli byť komparatívne výskumy na celoeurópskej úrovni, ktoré by napr. objasnili, prečo v Písni o sigetském zámku (strofy 23, 48) nachádzame v exemplárnej podobe žalospevné motívy analyzované medievalistami vo francúzskej chanson de geste. Ide konkrétne o trhanie si sivej brady na znak zármutku (Duggan 1973, 165), ale aj o kolektívne náreky nad padlými (por. Suard 2008, 240). Rovnako signifikantné sú epické zvraty v niektorých incipitoch či postavy zradcov s archetypálnou konfiguráciou, napr. v Písních o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíne a Zvolene, kde badá stopy hrdinskej (konkrétne južnoslovanskej) epiky dokonca aj Brtáň (1978, 23, 35). Ak si zvolíme za východisko definíciu „gestickosti“, ktorú nedávno predstavil François Suard (2018, 379), česko-slovenská historická pieseň nespĺňa zo stanovených kritérií len jedno – prítomnosť centrálneho protagonistu schopného nadľudských hrdinstiev, čo rezonuje s Brtáňovou úvahou o nedostatku silných politických osobností na prahu slovenského novoveku. Výskum historickej piesne či – širšie – protogestického materiálu je teda jednou z domén, kde diskontinuálne výmeny medzi západnou a východnou literárnou vedou spomaľujú vedecký progres, hoci iniciatívy (aj slovenských) komparatistov v ostatných rokoch začínajú pomaly zapĺňať biele miesta (por. Bojničanová 2007; 2010).
Literatúra
Bédier, Joseph. 1912. Les légendes épiques. Recherches sur la formation des chansons de geste. Tome 3. Paris: Honoré Champion.
Bojničanová, Renáta. 2007. La figura del bandolero en la literatura oral eslovaca y catalana. Paralelos folclórico-literarios. Madrid: Universidad Complutense de Madrid.
Bojničanová, Renáta. 2010. „Píseň o zámku muránském – najstaršia zbojnícka pieseň v slovenskej literatúre a jej súvis s dvoma najstaršími katalánskymi zbojníckymi piesňami.“ Philologia 20: 133 – 148.
Brtáň, Rudo. 1953. Historické piesne. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.
Brtáň, Rudo. 1978. Historické spevy a piesne. Bratislava: Tatran.
Dobiáš, Dalibor. 2010. Rukopisy královédvorský a zelenohorský. Brno: Host.
Duggan, Joseph J. 1973. The Song of Roland: Formulaic Style and Poetic Craft. Berkeley: University of California Press.
Ghidoni, Andrea. 2015. Per una poetica storica delle chansons de geste. Elementi e modelli. Venezia: Edizioni Ca’ Foscari.
Ghidoni, Andrea. 2019. „Chansons de geste ou épopée ? Tendances récentes et nouveaux développements “anthropo-littéraires” dans l’étude de l’épopée romane.“ Le Recueil Ouvert du Projet Épopée 2019: s. p. Dostupné na: http://ouvroir-litt-arts.univ-grenoble-alpes.fr/revues/projet-epopee/335-chansons-degeste-ou-epopee-tendances-recentes-et-nouveaux-developpements-anthropo-litteraires-dans-l-etude-de-lepopee-romane [cit. 30. 12. 2022].
Chaloupecký, Václav. 1925. „Padělky staroslovenských zpěvů historických.“ Prúdy 9: 33 – 39, 101 – 109.
Keenan, Edward L. 2003. Josef Dobrovský and the Origins of the ‘Igor Tale’. Cambridge: Harvard University Press.
Le Goff, Jacques. 2004. Un long Moyen Âge. Paris: Tallandier.
Melicherčík, Andrej. 1953. „Slovenské historické piesne.“ In Historické piesne, Rudo Brtáň, 5 – 38. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.
Milà i Fontanals, Manuel. 1882. Romancerillo catalán. Barcelona: Librería de A. Verdaguer.
Paris, Gaston. 1865. Histoire poétique de Charlemagne. Paris: Librairie A. Franck.
Propp, Vladimir Jakovlevič. 1963. „Foľklor i dejstvitelnosť.“ Russkaja literatura 1963, 3: 62 – 84.
Propp, Vladimir Jakovlevič. 1964. „Žanrovyj sostav russkogo foľklora.“ Russkaja literatura 1964, 4: 58 – 76.
Propp, Vladimir Jakovlevič. 2008. Morfologie pohádky a jiné studie. Prel. Miroslav Červenka – Marcela Pittermannová – Hana Šmahelová. Jinočany: H&H.
Putilov, Boris Nikolajevič. 1956. „O nekotorych problemach izučenija istoričeskoj pesni.“ Russkij foľklor 1956, 1: 63 – 77.
Souček, Stanislav. 1923. Domnělá píseň pražských vyhnanců na Slovensko a její slovenské příbuzenstvo. Brno: Spisy Filosofické fakulty Masarykovy university v Brně, číslo 4.
Suard, François, ed. a prel. 2008. La Chanson de Guillaume. Paris: Le Livre de Poche.
Suard, François, 2018. „À propos d’un article récent : « Genres médiévaux et genres médiévistes : l’exemple des termes chanson de geste et épopée ».“ Romania 136, 3 – 4: 372 – 382.
Zalizňak, Andrej. 2004. Slovo o polku Igoreve: vzgľad lingvista. Moskva: Institut slavjanovedenija Rossijskoj akademii nauk.
[1] Informácie sú podrobne rozvedené u Brtáňa (1953, 117 – 252; 1978, 7 – 60).
[2] Názvy aj dátumy uvádzame podľa druhej Brtáňovej antológie (1978).
[3] Znovu por. práce Brtáňa (1953, 117 – 252; 1978, 7 – 60).
[4] Ideologicky poznačený a dnes ťažko čitateľný je, žiaľ, aj úvod Andreja Melicherčíka (1953) k prvej Brtáňovej antológii.