Konsonancia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Consonance (en-GB)
- Konsonanz (de)
- Consonance (fr)
Explikácia pojmu
(z fr. consonance = súzvuk)
Konsonancia je zvuková zhoda spoluhlások pri nezhode samohlások na konci veršov alebo rytmických celkov. Spolu s asonanciou sa kedysi pokladala za druh nedokonalého rýmu, dnešná poetika ju do oblasti rýmu nezahŕňa. V slovenskej poézii, kde základ zvukovej zhody tvorí samohláska, sa vyskytuje pomerne zriedka ako náhrada kanonizovaného rýmu:
Nad letom Človek. Pod makmi oheň krúži
(chcel nadol, duch sám, po sladkom dreve kríža),
pod rozkošnicou kruh rozbesnených hviezd.
(Boh jastrí ohňom. Krv a moč v kruhu tŕnia.
Uzlia sa telá. Alt v bolestivom trení.
Sám Ježiš v ohňoch? Nad makom vtáčí hvizd.)
V človeku jačí klarinetový hvozd.
(Ján Stacho: Pieseň z kvitnúceho maku)
Spoluhásková zhoda hrá dôležitú úlohu pri zvukovej inštrumentácii verša najmä v germánskych jazykoch a konsonancia je jej najčastejším prostriedkom. V anglofónnej teórii sa konsonancia niekdy definuje voľnejšie ako opakovanie rovnakej spoluhlásky alebo spoluhlások za sebou vo verši bez pohľadu na rýmovú pozíciu:
And the silken sad uncertain rustling of each purple curtain
(Edgar Allan Poe: The Raven)
Literatúra
Cuddon, J. A. Dictionary of Literary Terms and Literary Theory. London: Penguin Books, 1999.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Peter – Říha, Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Akropolis.
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry (Základy slovenskej verzológie). Prešov: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.