Kognitívna literárna veda pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Cognitive literary studies (en-GB)
- Kognitive Literaturwissenschaft (de)
- Études littéraires cognitives (fr)
Explikácia pojmu
Kognitívna literárna veda (KLV) je interdisciplinárne štruktúrovaný prístup teoreticky a metodologicky sa orientujúci hlavne na výskum vzniku a pôsobenia literárnych textov, ich elementov a štruktúr z aspektu kognitívnych procesov a stavov, vnímania a myslenia.
KLV je mladá disciplína, príslušný vedný diskurz sa však už do veľkej miery rozdiferencoval a má aj svoje inštitucionálne zázemie. Etablované sú koncepty kognitívnej naratológie, kognitívnej poetiky, kognitívnej štylistiky, kognitívnej teórie drámy, kognitívnych dejín umenia, neuroestetiky a pod. ako teritóriá kognitívnej literárnej vedy, ktorú možno chápať ako superteóriu obsahujúcu impulzy celého radu referenčných disciplín z oblasti prírodných a humanitných vied od kognitívnej vedy cez kognitívnu antropológiu, kognitívnu psychológiu, psychológiu vnímania, tvarovú psychológiu, neurobiológiu, evolučnú teóriu, kognitívnu lingvistiku, psycholingvistiku až po výskumy umelej inteligencie. Kognitívna literárna veda odhaľuje adaptačné evolučné mechanizmy a princípy ľudskej kognície na podklade formálnych, jazykových alebo látkových charakteristík literatúry, jej estetického pôsobenia a funkcií. V tejto súvislosti sa do hry dostáva v súčasnosti pomerne populárna teória – tzv. embodied cognition.
Kognitívna literárna veda sa neodlišuje od iných teórií tým, že diferencuje medzi signálmi textu a čitateľským konštruktom. O prínose KLV treba uvažovať vzhľadom na príslušné literárnovedné tradície. Hermeneutika, fenomenológia, štrukturalizmus, konštruktivizmus a celá paleta iných smerov v rámci literárnej vedy integrujú otázky prepojenia textu a čitateľa a konceptualizujú literatúru tak či onak ako druh komunikačného procesu. To, čo je v kognitívnej literárnej vede iné, sú spôsoby argumentácie, snaha konzekventne integrovať poznanie pridružených disciplín do argumentačných štruktúr.
Podobne formulovaná problematika sa nachádza o. i. vo fenomenologicko-štrukturalisticky ladených prácach Wolfganga Isera, priekopníka teórie estetického pôsobenia. Kognitívna literárna veda však postupuje trocha diferencovanejšie a môže zaujímavým spôsobom rozvíjať Iserov koncept tzv. prázdneho miesta (Leerstelle). Na jednej strane nájdeme prístupy sústreďujúce sa na čitateľa, ktoré sa zaoberajú vnímaním, porozumením, resp. kognitívnymi efektmi literatúry. Na druhej strane sa nachádzajú koncepty akcentujúce texty, v ktorých sa skúmajú aspekty stvárnenia vnímania, kognície a emócií ako topoi alebo ako motívy literárnych diel. V prípade kontextovo orientovaných výskumov sa pertraktujú otázky kontextu produkcie a recepcie textov, ako aj to, do akej miery má historický výskum kognície význam pre prácu s literatúrou. Všetky tieto otázky a smery kognitívnej literárnej vedy vychádzajú z ústrednej hypotézy, že estetické formy odrážajú spôsoby fungovania mozgu a sú predisponované na to, aby kognitívne „rezonovali“. Estetické osobitosti artefaktov a kognícia čitateľa sa súčasne podieľajú na procese estetickej komunikácie. Kognícia predpokladá kultúru a podmieňuje ju zároveň. Do tohto kruhu vstupuje aspekt evolúcie a adaptívnej funkcie kognitívnych dispozícií, ktorý do diskusie prináša evolučno-teoretická literárna veda. Kultúrne determinanty a biologické dispozície vo svojom vzájomnom prepojení predstavujú vysoko komplexnú výskumnú problematiku – a tu sa kognitívna a evolučnoteoretická literárna veda produktívne dopĺňajú.
Teória kognitívnej literárnej vedy je postavená na superteoretických paradigmách neurovedy a embodimentu[1] (spomínanej teórie embodied cognition). Konštituuje sa na ploche psychonaratológie a empirického výskumu čitateľa, jeho mentálnych konštruktov a kognitívnych efektov a konceptualizuje situáciu vzťahu čitateľ – text.
Prostriedky kognitívnej vedy sú aplikovateľné univerzálne na všetky literárne druhy a žánre a na texty z rôznych literárnohistorických epoch. V rámci kognitívneho obratu sa v literárnej vede naturalizujú (biologizujú, kognitivizujú) niektoré aspekty štrukturalizmu, týka sa to hlavne naratológie a v jej rámci fenoménu nespoľahlivosti.
Do spektra otázok a problémov, ktoré KLV rieši, patria hlavne otázky týkajúce sa vnímania, porozumenia literatúry, ako aj otázky kognitívnych efektov vyvolané percepciou literárnych textov. Tento prvý okruh otázok sa sústreďuje na čitateľa. Na pozadí príslušných referenčných disciplín sa odhaľuje vznik mentálnych modelov čitateľov, skúma sa pomer kultúrne špecifických mentálnych reprezentácií a univerzálnych kognitívno-biologických mentálnych reprezentácií (image-schema), analyzujú sa stratégie poetickej praxe temporálneho alebo univerzálneho charakteru, skúma sa, ktoré témy sú pre čitateľa z aspektu evolúcie relevantné.
Ďalší okruh otázok sa sústreďuje na aspekty a kvality textu. Analyzujú sa spôsoby estetického stvárnenia kognitívnych výkonov, ako sú vnemy, emócie, vedomie, vôľa, pozornosť, pamäť a spomínanie, komunikácia, kreativita, jazyk, sny, poznanie a pod.
Okrem týchto okruhov problémov a otázok sa objavujú výskumy týkajúce sa kontextov literárnej komunikácie. V prvom rade ide o žánrové a literárnohistorické kontexty, ku ktorým sa pristupuje z aspektu referenčných disciplín KLV. Formálne aspekty textu ako metrum, rytmus, naratívne postupy a pod. sa pritom vysvetľujú cez prizmu evolučnej teórie alebo kognitívnej psychológie. Východiskovou premisou je presvedčenie, že určité estetické formálne špecifiká literárnych textov sú prispôsobené funkčným špecifikám mozgu (čitateľa) (napr. Zunshine 2006, 2008, 2010). Kontextovo orientované výskumy upozorňujú na previazanosť kognície a kultúry. Kognitívne vedy tým obohacujú vedy o kultúre. KLV si je vedomá skutočnosti, že jej otázky sú tradičným predmetom humanitných vied, avšak tzv. pridanú poznávaciu hodnotu tieto otázky získajú tým, že sa reflektujú cez kognitívne vedy, resp. evolučnú biológiu. Evolučná teória literatúry si kladie za úlohu vysvetliť isté štruktúry estetického charakteru v literatúre, ich vznik a funkcie na pozadí adaptívnych evolučných procesov – teda aké výhody majú isté spôsoby literárneho stvárnenia, prečo ich vnímame ako atraktívne, zaujímavé, hodnotné etc. Takéto biopoetické prístupy sledujú spätné väzby biogenetických programov správania a ich špecifickej kultúrne modifikovanosti v historickej perspektíve. Z uvedeného vyplýva, že evolučná teória literatúry a KLV budú mať mnohé styčné plochy a rôznym spôsobom sa budú dopĺňať. Kognitívno-evolučné programy sa na podloží poetickej praxe skúmajú ešte len krátko (Eibl 2009). Kognitívne schopnosti človeka majú evolučný, teda adaptívny charakter a slúžia primárne na orientáciu v aktuálnom svete. Evolučná teória literatúry preto skúma literárne stvárnenia takýchto základných adaptívnych mechanizmov, ako sú sociálne správanie, získavanie potravy, rozmnožovanie, prispôsobovanie sa zmenám prostredia a pod. Pod drobnohľad sa dostávajú popri tematických aspektoch aj formálne špecifiká literárnych druhov a žánrov, ktoré sa v literárnohistorickom procese preukázali ako výnimočne stabilné a atraktívne.[2]
K systému, vývoju a problémom disciplíny
Literárna veda sa už niekoľko desaťročí venuje oblasti, v ktorej sa literatúra odohráva, teda ľudskému vedomiu, miestu, kde človek produkuje fiktívne svety. Venuje sa otázkam, ako literatúru vnímame, ako jej rozumieme, aký podiel majú na týchto procesoch kultúrne premenné a mentálne modely a do akej miery sú to skôr univerzálie ľudského správania (porovnaj Hárs – Horváth – Szabó 2014) a zákonitosti ľudskej biológie, kognície a emócií (porovnaj napr. Gáfrik 2014), ktoré ovplyvňujú procesy poetickej praxe (produkcie a recepcie literatúry).
KLV je priestor, v ktorom sa tradičné otázky produkcie literárnych textov, klasickej poetiky, rétoriky, štylistiky, ako aj otázky recepčnej estetiky reflektujú z aspektu výskumu kognitívnych procesov človeka. Takto nanovo formulované otázky (ale aj ciele a postupy) vychádzajú z konceptov kognitívnej psychológie, evolučnej biológie, kognitívnej antropológie a kognitívnej lingvistiky, pričom sa každý z uvedených disciplinárnych kontextov snaží odkryť tak špecifickosť umeleckého jazyka, ako aj jeho kognitívnu podmienenosť, resp. jeho vplyv na kognitívne procesy. Globálna rekonceptualizácia tradičnej problematiky literárnej vedy vedie, ako na to upozorňujú početní kritici, často k opakovaniu už známeho, k znásobovaniu pojmového aparátu a pod. Takéto nové nahliadanie na v podstate už známe mechanizmy literatúry otvára možnosť rekapitulovať závažnosť a relevantnosť tohto poznania cez opis procesov ľudskej kognície, čo nutne vedie aj k sebareflexii literárnej vedy ako disciplíny vôbec. V prvom pláne nejde o analýzu estetickej kvality literatúry, ale o procesy, ktoré sa odohrávajú v priestore literárnej komunikácie.
KLV predpokladá isté kognitívne zákonitosti poetickej praxe, a to nadčasovo a vo všetkých kultúrach ako prejav ich biologicko-fyziologickej podmienenosti. KLV si okrem tejto základnej hypotézy postupne osvojuje aj pojmový aparát a teorémy evolučnej biológie, kognitívnej psychológie, kognitívnej antropológie a kognitívnej lingvistiky, aby opísala univerzálne podmienky ľudského poznávania v súvislosti s poetickou praxou.
KLV je síce mladá, ale relatívne rozdiferencovaná disciplína. Existuje viacero smerov, ktoré sa teoreticky a metodologicky jasne líšia, ale aj dopĺňajú podľa toho, či im ide skôr o opis poetických vlastností literárnych textov na pozadí poznania mechanizmov ľudskej kognície, alebo o opis mechanizmov ľudskej kognície na pozadí poetických vlastností literárnych textov.
Literárna veda, ktorá sa zaoberá procesmi produkcie a recepcie literárnych textov a pritom sleduje ľudskú kogníciu a emócie v momentoch produkcie, ako aj recepcie, robí v podstate vždy výskum mentálnej činnosti človeka, avšak teoreticky a metodologicky fundovaný výskum literárnych stvárnení kognitívnych, resp. emocionálnych dispozícií je zatiaľ iba v zárodočnom štádiu. Analýza textu pre kognitívnu literárnu vedu kulminuje v bode určenia pomeru textu a kognitívnej aktivity čitateľa. Podobne nasmerované sú aj výskumy kognitívnej lingvistiky a kognitívnej teórie metafory (porovnaj Gáliková 2011; Procháska 2011). Akýmsi východiskom je vo všetkých spomínaných disciplínach teória mentálnych modelov (Mental Models Theory), resp. teória mysle (Theory of Mind), ktoré ponúkajú solídnu teoretickú bázu pre opis ľudskej schopnosti produkovať fiktívne svety. Kognitívna literárna veda sa usiluje formulovať odpovede na otázku, aké podoby môže mať mentálny model fiktívneho sveta generovaný čitateľom a do akej miery tento model presahuje hranice textu. V priestore medzi textom a kogníciou sa nachádzajú aj odpovede na otázky vzniku pocitov slasti z čítania, čitateľskej motivácie a pod., čo už spadá do oblasti záujmu kognitívnej psychológie.
Kognitívna psychológia je v súčasnosti hádam najviac citovanou referenčnou disciplínou kognitívnej literárnej vedy. Vychádza zo základných štruktúr ľudskej kognície, ktoré sú zároveň fundamentálne aj pre poetický jazyk (štruktúry na kompozičnej úrovni). Literárne texty sú v tomto zmysle prejavom týchto základných štruktúr.[3]
Významné postavenie v rámci KLV má aj kognitívna štylistika. Ide o koncepčné spojenie tradičných postupov analýzy štýlu s perspektívami kognitívnej psychológie, pričom v centre záujmu sú vlastnosti textu, nie princípy kognitívnej psychológie, ktoré v tomto prípade ponúkajú opisný fundament, ale nepredstavujú objekt analýz (porovnaj Semino – Culperer 2002; Stockwell 2002).
V ústredí kognitívno-štylistických analýz literárnych textov sa nachádzajú prieniky do kognitívnych projekčných procesov, teda metaforických projekcií (mapping), pričom teoretickým fundamentom je kognitívna teória metafory, ktorá je súčasťou kognitívnej lingvistiky, vychádzajúcej z premisy, že jazyk je v prvom rade kognitívny fenomén, že jazykové štruktúry stavajú na mentálnych štruktúrach. Jazykové štruktúry preto kognitívna lingvistika vníma ako prejav kognitívnych dispozícií s dôrazom na telesný základ myslenia a jazyka (aktivizácie prostredníctvom obrazových schém). Premisa telesného základu myslenia a jazyka vychádza z teórie embodimentu. Premisa telesnej podmienenosti myslenia predstavuje v súčasnej KLV popri premise konštruktívneho charakteru porozumenia kľúčové východisko výskumov v rámci literárnej komunikácie z kognitívneho aspektu.[4] Telesnosť jazyka, resp. telesnosť kognície (embodied cognition) poukazuje na fakt, že abstraktné kategórie nie sú nezávislé od senzomotorických skúseností (Porovnaj Gibbs 2006; Moser 2009; Ziemke 2007). Ani porozumenie literatúry preto nemôže byť nezávislé od telesnej skúsenosti kognitívnych systémov podieľajúcich sa na literárnej komunikácii. Premisa telesnosti mysle, resp. jazyka má početné implikácie, keďže je predmetom viacerých disciplín a ďalších teórií (teórií emócií, teórie zrkadlových neurónov, kognitívnej psychológie, vývinovej psychológie atď.). Premisa telesnosti ducha však integruje hlavne orientáciu kognitívnej teórie metafory v rámci kognitívnej lingvistiky a teóriu obrazových schém.
Kognitívna teória metafory, resp. teória konceptuálnej metafory (Conceptual Metaphor Theory) vyplýva z premisy telesnosti myslenia (porovnaj aj Gáliková 2011; Cipriánová 2013; Procháska 2011; Jäkel 2003). Myslenie a jazyk a v rámci toho všetky mechanizmy vyššej kognície sú spojené s telesnosťou kognitívnych systémov. Prejavuje sa to okrem iného v metaforickosti jazyka. Tento fakt kognitívna teória metafory intenzívne analyzuje na ploche vnímania telesnosti a priestorovosti. Toto vnímanie sa deje prostredníctvom tzv. obrazových schém (image-schema), tvarov, ktoré sú predpokladom skúsenosti a zároveň jej efektom. Tieto skúsenosti sa spravidla pretavujú do obrazov jazyka, do metafor. Obrazové schémy sú mentálne reprezentácie telesnej skúsenosti a priestorovosti. Ako píše Sophia Wege, obrazové schémy „sú nevedomé, nepropozicionálne, analógovo-obrazné, komprimované, dynamické, rozšíriteľné, transformovateľné, primitívne/silne schematizované mentálne uložené destiláty skúseností. Mnohé predstavujú kognitívne univerzálie, iné zasa kultúrne premenné“ (Wege 2013, 94).
Obrazové schémy, ako to tvrdia Dodge a Lakoff (2005), sa ontogeneticky vyvíjajú v ranom veku nezávisle od jazyka a tvoria kognitívny základ tzv. konceptuálnych metafor. Konceptuálne metafory vznikajú takým spôsobom, že pôvodná doména predstavuje obrazovú schému telesnosti alebo priestorovosti, ktorá slúži ako projekčná plocha pre metafory vyjadrujúce abstraktné domény (napr. dosiahnuť vrchol slávy, mať hlavu v oblakoch a pod.) Ako obrazová schéma slúži vertikalita, ktorá funguje ako škála na vyjadrenie pozitívnych (hore) alebo negatívnych (dole) skúseností, emócií, nálad a pod. Teóriu konceptuálnej metafory vyvinuli George Lakoff a Mark Johnson (Lakoff – Johnson 1980; 1999). Metaforu nevnímajú ako štylistický/rétorický prostriedok, ale ako kognitívny fenomén, na základe ktorého sa odohráva porozumenie a komunikácia. Veľká časť komunikácie sa realizuje v metaforách a metafory reprezentujú a podmieňujú aj naše vnímanie sveta a samých seba. Metaforické projekcie postavené na obrazových schémach, teda konceptuálne metafory, umožňujú uchopiť (konceptualizovať, štruktúrovať, „zhmotniť“) abstraktné koncepty. Tento proces sa v KLV nazýva mapovanie (mapping) (porovnaj Kohl 2007a, 2007b). Mapovanie slúži na štrukturáciu abstraktných entít, ktoré nemajú pôvod v obrazových schémach, teda nemajú senzomotorický alebo priestorový horizont. Mapovanie znamená konceptualizáciu nekonkrétneho (napr. emócií, presvedčení, uvažovania, morálky, viery a pod.) (porovnaj Kövecses 2002). KLV si osvojuje postupy kognitívnej lingvistiky a analyzuje konceptuálnu metaforu v literárnych textoch a vplyv jej interpretácie na vznik mentálneho modelu textu na strane čitateľa (porovnaj Semino – Steen 2008; Stockwell 2002; Gavins – Steen 2003; Freemann 2002; Hamilton 2002).
Pod pojmom mentálny model (mentálny konštrukt) KLV rozumie výsledok kognitívneho procesu prijímania textu na strane čitateľa (v čiastočnej analógii k Iserovmu „aktu čítania“). Tento model vzniká na podklade signálov textu a mentálnych reprezentácií, ktoré nie sú súčasťou štruktúry textu. KLV vychádza z dvoch teórií mentálnych modelov, ktorých pôvodcom je kognitívna psychológia. Ide o teóriu mentálneho modelu Philipa N. Johnsona-Lairda (1983) a teóriu situačného modelu Teuna A. van Dijka a Waltera Kintscha (1983). Obe teórie mentálnych modelov chcú odpovedať na otázku, ako myslíme. Pre KLV sú tieto teórie relevantné vtedy, keď vychádzame z premisy, že aj porozumenie jazyka je postavené na tvorbe mentálnych modelov. Medzi mentálnymi modelmi iniciovanými jazykom a mentálnymi modelmi iniciovanými vnímaním reálnych entít neexistuje žiaden principiálny rozdiel (pozri vysvetlenie princípu analógie Wege 2013, 51 n.). V jednom i druhom prípade sa mozog pokúša vytvoriť si koherentný mentálny model sveta.
Teória mentálnych modelov úzko súvisí s oblasťou emócií. Emócie modifikujú interné manipulácie s mentálnymi modelmi a ich synchronizáciu[5], zohrávajú kľúčovú úlohu aj v komunikácii a v porozumení (napr. schopnosť empatie, emocionálne poruchy, Aspergerov syndróm atď.). Emócie pomáhajú spolu s ostatnými kognitívnymi výkonmi identifikovať pravidelnosť prežívania sveta prostredníctvom konštruovania jeho koherentného obrazu (porovnaj Singer 2002, 61). Ide tu o adaptívne podmienený cieľ a ako taký sa dostáva do oblasti záujmu evolučnej biológie. Z tohto aspektu možno o konštrukcii koherencie sveta hovoriť ako o najvyššom cieli kognitívneho systému, ktorý spočíva v zvládnutí hyperkomplexnosti difúzneho (principiálne chaotického) prostredia a vytvorení mentálneho obrazu štruktúrovaného orientačného priestoru (reality). Sophia Wege s odvolaním sa na Humberta R. Maturanu píše: „V záujme koherentnosti sa vníma selektívne, redukuje sa, schematizuje a komprimuje sa, aby sa umožnil celkovo koherentný a časovo stabilný obraz, v prospech ktorého sa zavše ignorujú rozpory, keď mozog súčasne vypĺňa na vlastnú päsť to, čo v tomto obraze chýba.“ (Wege 2013, 46)
A práve v narúšaní procesu tvorby koherentného priestoru plného redukcií a schém nachádza umenie, ako to zdôrazňoval V. Šklovskij, svoje „(r)evolučné“ opodstatnenie.
Prístupy k literatúre motivované poznatkami evolučnej biológie sú takisto relatívne dobre situovanou vetvou kognitívnej literárnej vedy (Eibl 2004; Austin 2011). Evolúcia literatúry sa väčšinou skúma v súvislosti s evolúciou iných umeleckých smerov (hlavne výtvarné umenie a hudba), a to v prepojení všeobecných kognitívnych schopností.
Výdatným zdrojom impulzov pre KLV je ale aj naratológia (porovnaj Fonioková 2014a, 2014b). Kognitívna naratológia usúvzťažňuje perspektívy kognitívnej lingvistiky a kognitívnej psychológie s otázkami naratológie (Fludernik 1996; Herman 1995). Referenčným bodom tu je o. i. Chomského generatívna gramatika, ktorá prekonáva hranice syntaxe.
Mechanizmy pôsobenia literárnych textov odkrývajú aj prístupy motivované tzv. neurovedami, teda prístupy podložené fyziologickými a neurologickými premisami. V kontexte týchto pozícií sa postupuje experimentálne, pričom sa získavajú empirické údaje o pôsobení elementov poetického jazyka (pomocou dotazníkov, meraním pulzu alebo mozgových aktivít a pod.). Základnou hypotézou je, že poetický jazyk sa vyznačuje formálnymi znakmi, ktoré možno vysvetliť na základe kognitívnej psychológie, keďže v prípade štatisticky rôzne významných vzoriek percipientov tieto znaky vyvolávajú signifikantné reakcie. Takýmto spôsobom sa „destilujú“ základné mechanizmy pôsobenia literárnych textov. Do tohto kontextu spadajú aj výskumy emocionálneho pôsobenia literárnych textov.
Okrem spomínaných oblastí LKV sa kognitívnymi aspektmi zaoberá aj kognitívna teória drámy, ktorá skúma vzťah vnímania publika a diania na javisku, pričom sa analyzujú tak jazykové, ako aj iné formy medializácie a technické aspekty inscenácie, mentálne dispozície ako vnímanie priestoru a pod. (Culperer – Short – Verdonk 1998; Crane 2001; McConachie – Hart 2008; Pandit – Hogan 2006).
Podobným spôsobom, ako to robí KLV, sa aj kognitívne dejiny umenia snažia centrálne aspekty produkcie a vnímania umenia opísať cez prizmu poznania architektúry a funkcií mozgu alebo evolučnej biológie. Ich úsilie ústi do osnovania neuroestetiky (Eibl-Eibesfeldt – Sütterlin 2007). Ústrednou problematikou sú procesy vnímania a za nimi celé pozadie evolúcie mozgu. V podstate ide o koevolučný proces, niečo ako biológiu umenia. Súvislosti medzi evolučnou teóriou, emóciami, kogníciami a estetikou, resp. súvislosti estetiky v priesečníku biológie, psychológie a fyziológie nie sú ale objavom neuroestetiky. Reflektovali ich už Siegmund Exner-Ewarten, Gustav Theodor Fechner, Wilhelm Wundt, Hermann von Helmholtz a i. V súčasnom období sú to hlavne neurofyziológovia ako Wolf Singer (2003) a Olaf Breidbach (2000) (neuronálna estetika).
Vyššie uvedené perspektívy a prístupy kognitívnej literárnej vedy získavajú svoj potenciál a údernosť práve prostredníctvom zosietenia jednotlivých aspektov a ich možného usúvzťažňovania s dynamikou kultúrnych systémov, ktorých nutnými elementmi sú a do ktorých v konečnom dôsledku emergujú – aj keď treba podľa správnosti dodať, že spriahnutie kognitívnych univerzálií poetickej praxe a sociálnych systémov nie je zatiaľ výraznou zložkou KLV.[6]
Nezanedbateľným aspektom súčasného vedného diskurzu týkajúceho sa kognitívnych vied je, že čoraz viac kognitivistov si začína všímať relevantnosť literatúry a umenia vôbec pre kognitívne vedy, resp. pre evolučnú biológiu a neurovedu. Hádam najintenzívnejšie zo spektra umeleckých smerov ako prejavov autoreflexie autopoietických kognitívnych systémov sa skúma hudba.
Hlavne evolučná biológia otvára priestor otázkam adaptačnej funkcie umenia, „prirodzenosti“ kultúry, resp. rozprestiera plochu pre uvažovanie o biológii sociálnych systémov. Sociálna relevantnosť aspektov ľudského vedomia a mozgu sa reflektuje práve v kontextoch komunikačných systémov, akým je umenie, ale aj iné formy symbolickej praxe (hospodárstvo, veda, vzdelávanie, politika a pod.). Kognitívne podhubie fungovania sociálnych systémov preto eminentne usmerňuje uvažovanie o evolúcii umenia. Kognitívne vedy vstupujú do diskusie tam, kde teória systémov ako superteória nemôže obstáť (lebo opisuje sociálne/komunikačné systémy), resp. kde potrebuje teoretické prístavby. Nedostatočné alebo lepšie povedané neuspokojujúco konceptualizované spriahnutie vedomia a komunikácie u Luhmanna (porovnaj Mikuláš 2015) zároveň pozýva vedcov konfrontovať poznanie kognitívnych vied a neurovedy s premisami teórie systémov. Literárnovedná transformácia kognitívnovedných konceptov je obohnaná kulisou kritických a odmietavých hlasov upozorňujúcich na fakt, že nejde o koncepty nastavené na opis kultúrnych procesov. M. Huber a S. Winko kontúry tejto kritiky pointovane vyjadrujú tak, že neurovedec sa zaoberá mozgom, kulturológ duchom, teda že ide o rozdielne fenomény (Huber – Winko 2009, 8). Spriahnutie kognície a komunikácie zostáva teda stále najpálčivejším problémom vied o človeku. Luhmannov síce originálny, avšak nie veľmi „užitočný“ spôsob zodpovedania tejto otázky (len komunikácia komunikuje) predsa len prispel k senzibilizovaniu vedcov voči tejto kľúčovej problematike.
Integrácia premís, pojmov a metód z iných vedných disciplín do pracovných repertoárov literárnej vedy nie je módny trend ostatných rokov. Nie je to tak ani v prípade prenosu kľúčových téz kognitívnej psychológie do oblasti literatúry. Často sa poznatky kognitívnej psychológie využívajú na empirický výskum čítania a porozumenia (napr. riadenie pozornosti, mechanizmy fokálneho vnímania, mechanizmy a funkcie pamäti, efekty kontrastu a pod.).[7] Ide o výraznú zložku KLV, ktorá vychádza z triviálnej tézy, že tak produkcia, ako aj recepcia literatúry majú svoj pôvod v procesoch odohrávajúcich sa v ľudskom mozgu. Pre literárnu vedu táto téza nie je, ako sa zdá, až taká podstatná. O to, čo človek skutočne robí, keď píše alebo číta, sa zaujíma v dosť obmedzenom priestore empirickej literárnej vedy. Tradície literárnej vedy do istej miery znevýhodňujú pozíciu a váhu empirických výskumov, hlavne vzhľadom na dominantnosť hermeneutických a postštrukturalistických smerov orientovaných na texty, resp. na kontexty literatúry. Spoločnou črtou kritiky empirických výskumov literatúry bola nedostatočná, alebo dokonca chýbajúca inštrukcia na lepšie poznanie predmetu literárnej vedy, teda literárneho textu. A napokon ani recepčná estetika (H. R. Jauß) alebo estetika pôsobenia (W. Iser) neprekonali úroveň textu a čitateľa integrovali do štruktúry textov ako intendovaného alebo implikovaného čitateľa. KLV znovuobjavila empíriu čitateľa ako predmetovú oblasť svojho výskumu, skúma špecifické formy ľudského myslenia, cítenia, vnímania, vedenia a pod., a to s vedomím, že práve literatúra dokáže všetky tieto kognitívne výkony stvárniť a komunikovať veľmi efektívne. Výsledky empirického výskumu čitateľskej kognície sa v KLV ďalej využívajú pri konceptualizovaní spracovania jazykovej informácie alebo pri výskume mentálnych reprezentácií, kde má tzv. Theory of Mind v súčasnosti prominentné zastúpenie.
Po prekonaní zábran vo vzťahu k empírii (Ajouri – Mellmann – Rauen 2013) koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia sa začalo intenzívnejšie uvažovať aj o integrácii kognitívnych aspektov do modelovania literatúry (Tsur, Semino, Hogan, Jannidis, Eder, Schneider). Prelomový bol rok 2002, keď vyšiel celý rad syntetizujúcich prác a zborníkových diel.[8] Už tu sa začína črtať, akým smerom sa KLV bude pohybovať. Primárne sú zastúpené štúdie o figurálnosti jazyka, o metafore, narativite a napokon o otázkach evolučnej estetiky (Carroll 2008). Literárnovedné aplikácie evolučnej teórie sa dotýkajú kľúčových aspektov v komplexnom priestore vývoja estetického prežívania, ktorým je „krása“.[9]
Kognitívne vedy, evolučná biológia a neurobiológia predstavujú referenčné disciplíny kognitívnej literárnej vedy, ktorá hľadá práve prostredníctvom spomínaných externých teórií nové cesty na riešenie problematiky okolo kognitívnej a emocionálnej podmienenosti vnímania a porozumenia literárnych textov. Kognitívne predpoklady procesov porozumenia, resp. otázka, aké mentálne modely sú aktívne v procese porozumenia, sú relevantné pre viaceré disciplíny, s ktorými KLV kooperuje. Výsledky skúmaní na tomto poli majú vysokú závažnosť aj pre koncipovanie interpretácie literatúry, teda principiálne by malo byť možné opísať mechanizmy platné pre interpretačnú prax. Interpretačné koncepcie doceňujú hlavne poetickú špecifickosť, teda estetické vlastnosti textov, resp. na druhej strane kultúrny priestor, v akom sa recipujú. Naopak, kognitívne, biologické a emocionálne predpoklady porozumenia textov netvoria ústrednú časť týchto koncepcií. Hlavným argumentom proti takému všeobecnému kognitívnemu vnímaniu literatúry je predpoklad principiálnej odlišnosti literárnej postavy a „reálneho“ človeka. Ústrednou premisou KLV je ale zistenie, že na úrovni kognitívnych a emocionálnych výkonov recipient aplikuje tie isté mechanizmy pre fiktívne, ako aj pre empirické entity. Prežívanie fiktívneho sveta sa teda deje v principiálnej analógii k prežívaniu empirického sveta, a to na pozadí vzorov, ktoré možno vysvetliť o. i. práve z aspektu evolučnej biológie.
Kognitívnoteoretické premisy sa ale využívajú aj na objasnenie otázok estetického stvárnenia na úrovni textu. Toto sa deje napr. v kognitívnej naratológii, kde sa literárnovedné a lingvistické perspektívy navzájom podporujú a produktívne dopĺňajú. Hlavná otázka znie, aké kognitívne dispozície pôsobia v poetickej praxi naratívnych žánrov. Kognitívna literárna veda školená evolučnou teóriou vychádza z existencie vrodených epických schém a napríklad rozprávanie vníma ako univerzálnu kognitívnu štruktúru. Táto štruktúra sa skúma o. i. aj v súvislosti s psychológiou vnímania alebo v súvislosti so štruktúrami poznania (koncepty postavené na naratívnych rámcoch – frames). Skúma sa kognitívne pozadie vzniku vzorov a stereotypov koherentných naratívnych textov, perspektivizácia a chronologizácia, ale na strane kognitívnych systémov sa venuje pozornosť aj osvojovaniu si schopnosti rozprávania v rámci ontogenézy v zmysle rozprávania ako univerzálie. Do sféry kognitívnej naratológie ďalej partia aj otázky druhov a žánrov, teda spôsob nahliadania na kognitívne špecifiká naratívnych žánrov. Kognitívna naratológia je z odnoží KLV hádam najpopulárnejšia disciplína. Z uvedeného náčrtu tematických okruhov vyplýva, že kognitívna naratológia sa zaoberá hlavne kognitívnymi zákonitosťami rozprávania ako adaptačného efektu evolúcie, podmienkami, predpokladmi a formami vzniku a recepcie naratívnych štruktúr/textov[10], teda súčasne aj ich kultúrno-historickým kontextom.
Zatiaľ nie je dostatočne objasnená otázka, akým spôsobom kognitívny prístup koriguje alebo dopĺňa existujúce poznanie genologických výskumov ani ako vníma a vysvetľuje historické premeny žánrov. Nie sú presne vymedzené hranice kognitívnej naratológie s inými teóriami žánrov. Takisto nie je jasne vymedzený pojmový a metodologický repertoár kognitívnej naratológie ako samostatnej disciplíny a jej súvislosti s nástrojmi kognitívnej lingvistiky alebo kognitívnej psychológie ako najdôležitejších referenčných disciplín. Otázka teda znie, ako sa dajú štrukturálne alebo obsahové znaky naratívnych žánrov z kognitívneho aspektu vysvetliť inak a aký vplyv to má na sebareflexiu žánrovej poetiky vôbec.
Ďalším pevným bodom KLV je výskum vzťahu medzi literárnym textom a jeho pôsobením. Cez evolučný model usúvzťažnenia štruktúry textu a „emocionálnych programov“ čitateľa je možné priblížiť sa k emočným princípom, resp. schémam, ktoré sa z hľadiska evolučnej psychológie „osvedčili“ ako relevantné, pričom sa skúma ich jazyková reprezentácia a porozumenie v procese literárnej komunikácie. Ústredná pozícia KLV ústi do presvedčenia, že bez vnímania, kognícií a emócií literatúra neexistuje, a upozorňuje na fakt, že literárna veda vždy skúma mentálnu realitu[11]: „Správa sprostredkovaná písaným textom je čistou mentálnou realitou v plnom rozsahu vyprodukovanou čitateľom samým.“ (Grzesik 2005, 14)
KLV však reformuluje túto známu otázku vzhľadom na vzťah znakov literárnych textov a kognície čitateľa cez prizmu referenčných disciplín (kognitívna lingvistika, teória mentálnych modelov (Mental Model Theory), teória mysle (Theory of Mind) a kognitívna teória metafory). Teória mentálnych modelov napríklad ponúka teoretický fundament pre imagináciu človeka, schopnosť človeka paralelne modelovo konštruovať skutočnosť tak v aktuálnom svete, ako aj v literatúre, teda istým spôsobom nezávisle od referencií v reálnom svete. Kognitívna teória metafory v tejto súvislosti skúma vznik a porozumenie jazykových obrazov na podklade obrazových/predstavových schém (image-schema).
V súčasnej KLV ide hlavne o objasnenie vzťahu kultúry, literatúry a kognície, ide o problematiku vyplývajúcu z možnej koalície kognitívnych a humanitných vied a postupného odbúravania klasického karteziánskeho dualizmu tela a ducha. Fyziologické mechanizmy a subjektívne pocity predstavujú ale stále dva izolované póly bez jasných pojmových premostení.
Pre KLV je teoréma mentálnej reprezentácie zatiaľ prvým vážnym krokom k spomínanému premosteniu kultúry a kognície. Pod pojmom mentálna reprezentácia sa rozumie neuronálne kódovanie aktuálneho sveta v ľudskom mozgu (Singer 2002). Mentálne reprezentácie sú podkladom procesov vnímania a porozumenia, ich funkciou je konceptualizácia skúsenosti a vnímania, produkcia poriadku a generovanie orientácie. Ide o evolučný výkon mozgu, ktorý je zodpovedný za vnímanie sveta, jeho koherentnosť a usporiadanie (Singer 2002, 78). Kognitívny systém sa orientuje na konzistentné vzťahy medzi istými kvalitami prostredia. Konzistentné konštelácie takýchto kvalít spôsobujú silnejšie prepojenia neurónov, ktoré rekurzívne reagujú práve na tieto korelujúce kvality. Adaptačný charakter tohto mechanizmu anticipačných vzorov spočíva v testovaní konzistencie perturbácií alebo, ako to opisuje Wolf Singer:
Dôsledkom je, že pri neskoršom opätovnom objavení sa podobných kombinácií znakov sa príslušné neuróny prostredníctvom synchronizácie ich odpovedí konfigurujú do súborov, ktoré potom ako celok jedinečným spôsobom reprezentujú špecifickú konšteláciu znakov, individuálny objekt vnímania... Výskumy mechanizmov, ktoré sú podkladom zmien neuronálnych architektúr v ranom vývine, ktoré sú závislé od skúseností, odkazujú na to, že len takéto vzory aktivity sú schopné indukovať zmeny, ktoré mozog vníma ako konzistentné a relevantné pre isté správanie. (Singer 2002, 167)
Kognície sú podľa teorémy mentálnych reprezentácií teda postavené na existencii synchronizovaných nervových spojení. Podľa toho poznanie znamená vždy istým spôsobom rozoznanie. Aj takéto reprezentácie sa synchronizujú na úrovni metareprezentácií. Ide o reprezentácie reprezentácií (o kódované relácie mentálnych reprezentácií), ktoré umožňujú kódovanie existujúceho poznania nezávisle od aktuálnych vnemov, napr. prostredníctvom jazyka. Ide o abstraktné pojmové obsiahnutie sveta primárnych vnemov. Z aspektu výskumu literárnej komunikácie sú práve metareprezentácie zaujímavým fenoménom, keďže ide o dlhodobé a invariantne synchronizované kognitívne mechanizmy, ktorých funkciou je optimalizácia (urýchlenie) rozoznávania vzorov. Metareprezentácie sú kľúčovým fenoménom kultúr, na ich podklade sa odohráva učenie, sociálne dianie, komunikácia, na ich podklade dochádza k sebareflexii a iným vyšším kogníciám, keď človek produkuje vnútorné prepojenia niečoho, čo existuje iba v podobe mentálnych reprezentácií a nemá podobu reálneho vnemu. Tu sa hovorí o fantázii a kreativite. Metareprezentácie sú zároveň zdrojom reprezentácie vedomia v podobe idey slobodnej vôle, jedinečnosti subjektu, intencionálnosti, autorstva, originality alebo na strane sociálnej idey kultúr, hodnotových systémov etc. Hľadanie nových, nezažitých korelácií je zároveň krédo umenia, vďaka čomu sa umenie ako systém prirodzeným spôsobom dostáva do zorného uhla kognitívnej vedy. S. Wege rezumuje: „To, čo vnímame, na čo sa orientuje naša pozornosť a ako emocionálne hodnotíme to, čo vnímame, je determinované individuálnymi skúsenosťami a spomienkami v podobe mentálnych reprezentácií.“ (Wege 2013, 90)
Relevantnosť teorém mentálnej reprezentácie a metareprezentácie pre KLV je jednoznačná hlavne pre analýzu literárnej komunikácie, presnejšie pri objasňovaní vzťahu recipienta a literárnych postáv (porovnaj hlavne Zunshine 2006; ku kritike pojmu porovnaj hlavne Wege 2013, 92 n.).
Literatúra
Ajouri, Philip – Katja Mellmann – Christoph Rauen, eds. 2013. Empirie in der Literaturwissenschaft. Paderborn: mentis.
Boyd, Brian. 2009. On the origin of stories: Evolution, cognition, and fiction. Cambridge/MA: Belknap Press of Harvard University Press.
Breidbach, Olaf. 2000. Das Anschauliche oder über die Anschauung von Welt: Ein Beitrag zur neuronalen Ästhetik. Wien – New York: Springer.
Carroll, Joseph. 1995. Evolution and Literary Theory. Columbia: University of Missouri Press.
Carroll, Joseph. 2004. Literary Darwinism: Literature and the Human Animal. Columbia: Routledge.
Carroll, Joseph. 2008. „An Evolutionary Paradigm for Literature Study.“ Style 42 (2,3): 103–135.
Carroll, Joseph. 2011. Reading human nature: Literary Darwinism in theory and practice. Albany: State University of New York Press.
Cipriánová, Elena. 2013. Metafora ako kognitívny jazykový a kultúrny fenomén v angličtine. Nitra: UKF.
Crane, Mare Thomas. 2001. Shakespeare´s Brain: Reading with Cognitive Theory. Princeton: Princeton University Press.
Culperer, Jonathan – Mick Short – Peter Verdonk. 1998: Exploring the Language of Drama: From Text to Context. London – New York: Routledge.
Davies, Stephen. 2012. The Artful Species: Aesthetics, Art, and Evolution. Oxford: Oxford University Press.
Dijk, Teun A. van – Walter Kintsch. 1983. Strategies of Discours Comprehension. New York: Academic Press.
Easterlin, Nancy. 2012. A Biocultural Approach to Literary Theory and Interpretation. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
Eckart Voland – Karl Grammer, eds. 2003. Evolutionary Aesthetics. Berlin – Heidelberg: Springer Verlag.
Eibl, Karl. 2004. Animal Poeta: Bausteine der biologischen Kultur- und Literaturtheorie. Paderborn: mentis.
Eibl, Karl. 2009. "The Induction Instinct: The Evolution and Poetic Application of a Cognitive Tool.” Studies in the Literary Imagination 42 (2): 43–60.
Eibl-Eibesfeldt, Irenäus – Christa Sütterlin. 2007. Weltsprache Kunst: Zur Natur- und Kunstgeschichte bildlicher Kommunikation. Wien: Brandstätter Verlag.
Fonioková, Zuzana. 2014a. „Narativní konstrukce identity.“ In Literatúra v kognitívnych súvislostiach, ed. Jana Kuzmíková, 74–100. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV.
Fonioková, Zuzana. 2014b: „V zemi příběhů Grahama Swifta.“ In Literatúra v kognitívnych súvislostiach, ed. Jana Kuzmíková, 101–110. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV.
Freemann, Margaret. 2002. ”Cognitive Mapping in Literary Analysis.” Style 36 (3): 466–483.
Gáfrik, Róbert. 2014. „Emocionálne pôsobenie literatúry – znázornené na príklade Kafkovej poviedky Ortieľ.“ In Literatúra v kognitívnych súvislostiach, ed. Jana Kuzmíková, 111–126. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV.
Gáliková, Silvia. 2011. „Metafora v kognitívnovednom modelovaní.“ World Literature Studies 20 (3): 28–40.
Gáliková, Silvia. 2014. „Význam a funkcia konceptuálnej metafory z perspektívy kognitívnej vedy.“ In Literatúra v kognitívnych súvislostiach, ed. Jana Kuzmíková, 29–54. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV.
Gavins, Joanna – Gerard Steen, eds. 2003. Cognitive Poetics in Practice. London: Routledge.
Gibbs, Raymond W. 2006. Embodiment and Cognitive Science. Cambridge – New York et al.: Cambridge University Press.
Gottschall, Jonathan – David Sloan Wilson, eds. 2005. The literary animal: Evolution and the nature of narrative. Evanston: Northwestern University Press.
Gottschall, Jonathan. 2012. The Storytelling Animal: How Stories Make Us Human. Boston: Houghton Mifflin Harcourt.
Groeben, Norbert. 1982. „Methodologischer Aufriss der empirischen Literaturwissenschaft: Das Rekonstruktions- und Reformpotential der Empirie-Konzeption in der Literaturwissenschaft.“ Siegener Periodikum zur Internationalen Empirischen Literaturwissenschaft 1: 26–89.
Hamilton, Craig. 2002. ”Mapping the Mind and the Body.” Style 36 (3): 408–427.
Huber, Martin – Simone Winko, eds. 2009. Literatur und Kognition: Bestandsaufnahmen und Perspektiven eines Arbeitsfeldes. Paderborn: mentis.
Jäkel, Olaf. 2003. Wie Metaphern Wissen schaffen: Die kognitive Metapherntheorie und ihre Anwendung in Modell-Analysen der Diskursbereiche Geistestätigkeit, Wirtschaft, Wissenschaft und Religion. Hamburg: Dr. Kovac.
Johnson-Laird, Philip N. 1983. Mental Models: Towards a cognitive Science of Language, Interference and Consciousness. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Kohl, Katrin. 2007a: Metapher. Stuttgart – Weimar: J. B. Metzler.
Kohl, Katrin. 2007b: Poetologische Metaphern. Berlin – New York: Walter de Gruyter.
Kövecses, Zoltan. 2002. Metaphor: A Practical Introduction. Oxford: Oxford University Press.
Kramnick, Jonathan. 2011. ”Against Literary Darwinism.” Critical Inquiry 37 (2): 315–347.
Lakoff, George – Mark Johnson. 1999. Philosophy of Flesh: The Embodied Mind and its Challenge to Western Thought. New York: Basic Books.
Lakoff George – Mark Johnson. 2003. Metaphors we Live by. London: The University of Chicago Press.
McConachie, Bruce – Elisabeth F. Hart. 2008. Performance and Cognition: Theatre Studies and the Cognitive Turn. London – New York: Routledge.
Mellmann, Katja. 2006. „Literatur als emotionale Attrappe: Eine evolutionspsychologische Lösung des "paradox of fiction".“ In Heuristiken der Literaturwissenschaft: Disziplinexterne Perspektiven auf Literatur, eds. Uta Klein – Katja Mellmann – Steffanie Metzger, 145–166. Paderborn: mentis (Poetogenesis. Studien und Texte zur empirischen Anthropologie der Literatur 3).
Mellmann, Katja. 2007. „Biologische Ansätze zum Verhältnis von Literatur und Emotionen.“ Journal of Literary Theory 1: 357–375.
Mellmann, Katja. 2009. „Mimetistische Tendenzen im 'Literary Darwinism': Über Sinn und Unsinn in gegenwärtigen Versuchen einer evolutionsbiologischen Literaturbetrachtung.“ literaturkritik.de 02/2009, dostupné na: http://www.literaturkritik.de/public/rezension.php?rez_id=12715.
Mellmann, Katja. 2011. „Evolutionary psychology as a heuristic in literary studies.“ In The Evolution of Literature: Legacies of Darwin in European Cultures, eds. Nicholas Saul – Simon J. James, 299–317. Amsterdam – New York: Rodopi (Internationale Forschungen zur allgemeinen und vergleichenden Literaturwissenschaft 152).
Mellmann, Katja. 2012. „Is storytelling a biological adaptation? Preliminary thoughts on how to pose that question.“ In Telling Stories: Literature and Evolution, eds. Carsten Gansel – Dirk Vanderbeke: (Spectrum Literaturwissenschaft 26), 30–49. Berlin – New York: de Gruyter.
Mellmann, Katja. 2014. „Gibt es einen epischen Modus? Käte Hamburgers "Logik der Dichtung" evolutionspsychologisch gelesen.“ In Universalien? Über die Natur der Literatur, eds. Endre Hárs – Márta Horváth – Erzsébet Szabó, 109–130. Trier: WVT.
Menninghaus, Winfried. 2003. Das Versprechen der Schönheit. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Mikuláš, Roman. 2015. „Po stopách kognitívnej estetiky vnímania.“ World literature studies 7 (4): 52–63.
Moser, Sibylle. 2008. „'Walking and Falling.' Language as Media Embodiment.“ Constructivist Foundations 3 (3): 260–268.
Moser, Sibylle. 2009. Mediales Embodiment: Medienbeobachtung mit Laurie Anderson. München: Fink Verlag.
Pandit, Lalita – Patrick Colm Hogan. 2006. ”Cognitive Shakespeare: Criticism and Theory in the Age of Neuroscience.” College Literature 33 (1): 1–13.
Pauen, Michael. 2006. ”Emotion, Decision and Mental Models.“ In Mental Models and the Mind: Current Developments in Cognitive Psychology, Neuroscience and Philosophy of Mind, eds. Carsten Held – Markus Knauff – Gottfried Vosgerau, 173–188. Amsterdam: Elsevier.
Procháska, Lukáš. 2011. „Konceptuálne metafory mysle a Alica v krajine zázrakov.“ In Literatúra v kognitívnych súvislostiach, ed. Jana Kuzmíková, 55–73. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV.
Richter, Klaus. 1999. Die Herkunft des Schönen: Grundzüge der evolutionären Ästhetik. Mainz: Philipp von Zabern.
Semino, Elena – Gerard Steen. 2008. ”Metaphor in Literature.” In The Cambrige Handbook of Metaphor and Thought, ed. Raymond Gibbs, 232–245. Cambridge: Cambridge University Press.
Semino, Elena – Jonathan Culperer, eds. 2002. Cognitive Stylistics: Language and Cognition in Text Analysis. Amsterdam – Philadelphia: John Benjamins.
Schneider, Ralf. 2000. Grundriss zur kognitiven Theorie der Figurenrezeption am Beispiel des viktorianischen Romans. Tübingen: Stauffenberg.
Singer, Wolf. 2002. Der Beobachter im Gehirn. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Singer, Wolf. 2003. „Die Evolution der Kultur: Eine neurobiologische Perspektive.“ In Evolution: Geschichte und Zukunft des Lebens, eds. Ernst Peter Fischer – Klaus Wiegandt, 301–324. Frankfurt/M.: Fischer.
Stockwell, Peter. 2002. Cognitive Poetics: An introduction. London – New York: Routledge.
Takáč, Martin. 2006. „Potrebujeme na myslenie telo?“ Knihy a spoločnosť 3(10), dostupné na: http://www.knihyaspolocnost.sk/archiv/2006-10/KaS-2006-10.pdf.
Takáč, Martin. 2009. „Konštruktivistický prístup k štúdiu kognície.“ In Umelá inteligencia a kognitívna veda I, eds. Vladimír Kvasnička – Jiří Pospíchal – Štefan Kozák – Pavol Návrat – Pavel Paroulek, 395–424. Bratislava: Vydavateľstvo STU.
Voland Eckart – Karl Grammer, eds. 2003. Evolutionary Aesthetics. Berlin – Heidelberg: Springer Verlag.
Wege, Sophia. 2013. Wahrnehmung – Wiederholung – Wertikalität: Zur Theorie und Praxis der Kognitiven Literaturwissenschaft. Bielefeld: Aisthesis.
Ziemke, Tom. 2007. Body, Language and Mind: Volume 1: Embodiment. Berlin – New York: de Gruyter Mouton (Cognitive Linguistic Research 35.1).
Zunshine, Lisa. 2006. Why we Read Fiction: Theory of Mind and the Novel. Columbus: Ohio State University Press.
Zunshine, Lisa. 2008. Strange Concepts and the Stories They Make Possible: Cognition, Culture, Narrative. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
Zunshine, Lisa, ed. 2010. Introduction to Cognitive Cultural Studies. Baltimore: Johns Hopkins University Press.
[1] Pojem „embodiment“ vyjadruje základnú premisu kognitívnych vied, ktorá hovorí, že myslenie/vedomie predpokladá telesnosť a že je do veľkej miery biologicko-štruktúrne determinované.
[2] Porovnaj Carroll 1995; 2004; 2011; Boyd 2009; Gottschall – Wilson 2005; Easterlin 2012; Davies 2012; Kramnick 2011; Mellmann 2006; 2007; 2009; 2011; 2012.
[3] V rámci kognitívno-psychologických prístupov sa opisujú fenomény ako scripts a frames (scenáre a rámce), blending (miešanie konceptov podľa Conceptual Integration Theory), embodiment (telesnosť/vtelenie kognície), mental spaces (mentálne priestory), conceptual metaphor (konceptuálna metafora) a pod. K jednotlivým pojmom porovnaj príslušné heslá v on-line Hyperlexikóne literárnovedných pojmov a kategórií.
[4] Jednou z ústredných premís KLV je premisa konštruktívneho charakteru sveta, teda konštruktívneho charakteru literárnej produkcie a recepcie. Z tohto aspektu je cieľom KLV vhodným spôsobom zohľadniť konštruktívnosť procesov vnímania textu čitateľom. Ďalšou premisou KLV je premisa telesnosti ducha (the embodied mind). Z tejto premisy vyplýva cieľ KLV, ktorý spočíva v opise súvislostí medzi telom a duchom, resp. jazykom. Na označenie prepojenosti tela a ducha KLV používa pojmy embodied mind, resp. embodied cognition.
[5] Porovnaj výskumnú orientáciu inštitútu Berlin School of Mind and Brain (Pauen 2006).
[6] Zdôrazňuje to aj filozof Michael Pauen ako výzvu pre kognitívne vedy v nastávajúcom období.
[7] V Nemecku sú to hlavne práce Norberta Groebena (napr. 1982).
[8] Stockwell, časopis Style 36/3/2002 a Poetics today 2002.
[9] V nemeckom prostredí sú dôležité hlavne práce Eibl 2004; Menninghaus 2003. K evolučnej estetike porovnaj Voland – Grammer 2003.
[10] Ralf Schneider analyzuje súhru textových predpokladov a pravidiel konštrukcie fiktívneho sveta a inferovania empirického pozadia čitateľa (porovnaj Schneider 2000).
[11] V podstate sú všetky procesy na úrovni literárnej komunikácie procesmi zameranými na tvorbu koherencie; sú postavené na báze architektúry kognitívneho aparátu, ktorého cieľom je generovanie koherentného mentálneho modelu literárnymi postupmi stvárneného fiktívneho sveta. V tomto globálnom procese sa dajú rozlíšiť a príslušne opísať čiastkové procesy, ako sú inferencia, kauzalizácia, segmentácia, vnímanie, klasifikácie/typologizácia a pod.