Pravdepodobný pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Plausible (en-GB)
- Wahrscheinlich (de)
- Vraisemblable (fr)
Explikácia pojmu
V literárnej vede a v umení označuje to, čo je hodnoverné, čo sa zdá byť pravdivé, blízke pravde a skutočnosti. Pravidlo pravdepodobnosti bolo jedným zo zásadných princípov francúzskej doktríny klasicizmu. Za pravdepodobnú sa vo všeobecnosti považuje fikcia, ktorá by mohla byť pravdivá a zodpovedať skutočnosti. Pravdepodobné môže vyjadrovať všeobecnú pravdu, ale niekedy stojí v protiklade k tomu, čo je pravdivé, ktorého význam je pravda alebo konkrétna skutočnosť.[1]
Aristoteles sa v Poetike zmieňuje o pravdepodobnosti a nevyhnutnosti ako o základných prvkoch fikcie.[2] Obidve sa priamo podieľajú na mimézis, teda na napodobňovaní a zobrazovaní skutočnosti. Poézia (v širšom zmysle slova tvorba) nezobrazuje podľa Aristotela veci primárne ako nemožné alebo nepravdepodobné, ale, naopak, ako možné. Zobrazenie veci ako nemožnej (nepravdepodobnej) považuje Aristoteles síce za chybu, ale ospravedlňuje ju zámerom básne (tvorby) – tá má byť v prvom rade presvedčivá a pôsobivá.[3] Aristoteles narážal predovšetkým na pravdepodobnosť, ktorá zodpovedá naratívnej logike.
Požiadavka pravdepodobnosti fikcie mala veľký vplyv na francúzsku literatúru 17. storočia a v literárnych kruhoch dokonca vyvolala polemiku,[4] najmä v súvislosti s veršovanou hrou Pierra Corneilla Le Cid (1637; Cid, slov. 1960) a románom Madame de La Fayette La Princesse de Clèves (1678; Kňažná de Clèves, slov. 1979), o ktorých sa podrobnejšie zmieňuje aj Gérard Genette v diele Figures II (Figúry II, 1969) v kapitole „Vraisemblance et motivation“ („Pravdepodobnosť a motivácia“). Genette v nej konštatuje, že správanie postáv v spomínaných románoch (súhlas Ximény vydať sa za vraha svojho otca v diele Cid a priznanie kňažnej de Clèves manželovi, že miluje iného muža v diele Kňažná de Clèves) odporuje dobrým mravom súdobej spoločnosti, čo malo za následok spoločenské nepochopenie a odmietnutie diel na strane kritiky.[5] Genette definuje klasicistické chápanie pravdepodobnosti ako súbor implicitných a zdieľaných maxím (mravných zásad), z čoho vyplýva, že čitateľstvo v 17. storočí považovalo za pravdepodobné len tie fikčné výpovede, ktoré odkazovali na už existujúce a všeobecne platné životné pravdy.[6] Klasicistické „pravidlo pravdepodobnosti“ („la règle de vraisemblance“) tu treba vnímať v úzkej spätosti s „pravidlom primeranosti“ („la règle de bienséance“). Takto chápaná pravdepodobnosť založená na verejnej mienke a zdravom rozume zodpovedala v danom období „spoločenskej“ pravdepodobnosti („la vraisemblance sociale“), ktorú charakterizoval literárny historik Áron Kibédi-Varga (1977, 329). Genette sa zamýšľa aj nad pravdepodobnosťou v realistickom románe, konkrétne u Balzaca, ktorého rozprávač zdôvodňuje konanie postáv prostredníctvom vysvetľujúcich vyjadrení, a tým čítajúcim pripomína isté všeobecné pravdy. Do Genettových úvah o pravdepodobnosti tak vstupuje otázka motivácie/zdôvodnenia (v zmysle protikladu k arbitrárnosti)[7] konania postáv.
Svoje chápanie pravdepodobnosti rozpracoval aj Roland Barthes (2006, 88) v štúdii známej ako „L’Effet de Réel“ (1968; „Efekt reálneho“, čes. 2006), v ktorej sa zaoberá tým, čo nazýva „referenčná ilúzia“. Zmienka o barometri v poviedke Gustava Flauberta Un cœur simple (1877; Tri poviedky, slov. 1956; Prosté srdce, čes. 1958) je východiskom jeho uvažovania o funkcii nadbytočných deskriptívnych prvkov príbehu, ktoré zdanlivo neplnia v texte žiadnu funkciu a ktoré nazýva prepychom narácie. Avšak práve tieto konkrétne detaily vytvárajú „efekt reálneho, základ onoho nepřiznaného pravděpodobna, který formuje estetiku všech běžných děl moderny“ (Barthes 2006, 81). Barthes (80) ho nazýva „nové pravděpodobno, které je právě realismem (rozumějme zde veškerý diskurz, jenž akceptuje výpovědi podložené samotným referentem)“, a kladie ho do protikladu k starému pravdepodobnu definovanému v klasicizme (podľa Barthesa spočívalo v odluke pravdepodobna od reálna). Nový prístup k pravdepodobnu spočíva v nadviazaní spojenia s reálnom, ktoré vo fikčnom texte zodpovedá tomu, čo je označované.[8]
Spomedzi súčasných teoretikov a teoretičiek uvažuje o otázke pravdepodobna v súvislosti s naratológiou. Napr. Andrée Mercier uvádza štyri typy pravdepodobna (žánrové, empirické, pragmatické a diegetické), ktoré sa vzťahujú na žáner, ľudskú skúsenosť, naráciu alebo na logickú koherenciu. Podľa teoretičky môže v rámci jedného textu dôjsť ku konfrontácii rôznych typov pravdepodobna (v spomínanom románe La Princesse de Clèves je to napr. stret diegetického pravdepodobna s empirickou nepravdepodobnosťou).
Iný pohľad ponúka kognitívny lingvista George Lakoff, ktorý pravdepodobno prepája s reálnom prostredníctvom prototypov.[9] Prototyp je „najtypickejším príkladom určitej triedy predmetov alebo javov a je výsledkom nášho menlivého prijímania okolitého sveta“ (Kuzmíková 2021, 25). Lakoff sa zmieňuje o kategóriách, ktoré v súčasnosti neodkazujú na vopred dané javy, ako to postulovala klasická teória, ale fungujú omnoho zložitejšie (do procesu kategorizácie vstupuje napr. predstavivosť a s tým spojená obraznosť).[10] To, aké postavenie má prototyp v rámci kategórie, ovplyvňuje chápanie, ktoré má zase vplyv na pravdivosť, na formovanie individuálnych postojov a názorov a pod.[11]
Literatúra
Aristoteles. Poetika. 2009. Prel. Miloslav Okál. Martin: THETIS.
Barthes, Roland. 1968. „L’effet de réel.“ In Communications 11: 84 – 89. Dostupné na: https://www.persee.fr/doc/comm_0588-8018_1968_num_11_1_1158 [cit. 25. 11. 2021].
Barthes, Roland. 2006. „Efekt reálného.“ Prel. Tomáš Jirsa. Aluze 10, 3: 78 – 81. Dostupné na: https://www.academia.edu/3567496/Roland_Barthes_Efekt_reálného_Leffet_de_réel_The_Reality_Effect [cit. 25. 12. 2022].
Corneille, Pierre. 1960. Cid. Prel. Ján Smrek. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Croquette, Bernard. 2019. „Vraisemblable, esthétique.“ In Dictionnaire des Genres et Notions littéraires, Encyclopaedia Universalis, 2492 – 2494. Boulogne-Billancourt: Encyclopaedia Universalis France.
Flaubert, Gustave. 1956. Tri poviedky. Prel. Miroslava Bártová. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Flaubert, Gustave. 1958. Prosté srdce. Prel. Vendulka Tůmová. Praha: Československý spisovateľ.
Gefen, Alexandre. 2007. „Le vraisemblable comme vérisimilitude.“ Fabula.org. Dostupné na:
https://www.fabula.org/ressources/atelier/?Le_vraisemblable_comme_v%26eacute%3Brisimilitude [cit. 01. 06. 2023].
Genette, Gérard. 1969. Figures II. Paris: Seuil.
Kibédi Varga, Aron. 1977. „La vraisemblance. Problèmes de terminologie, problèmes de poétique.“ In Critique et création littéraires en France au XVIIe siècle, ed. Marc Fumaroli, 325 – 336. Paris: Éditions du CNRS.
Kuzmíková, Jana. 2021. Kognitívna literárna veda. Bratislava: VEDA.
La Fayette, Madame de. 1979. Kňažná de Clèves. Prel. Viera Millerová. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Lakoff, George. 2006. Ženy, oheň a nebezpečné věci. Co kategorie vypovídají o naší mysli. Prel. Dominik Lukeš. Chicago: University of Chicago Press.
Mercier, Andrée. 2009. „La vraisemblance: état de la question historique et théorique.“ In Temps zéro 2. Dostupné na: http://tempszero.contemporain.info/document393 [cit. 01. 06. 2023].
[1] O odlíšení pravdy od pravdepodobnosti sa zmieňuje napr. literárny teoretik Alexandre Gefen, ktorý uvádza, že pre pravdu je určujúca požiadavka referencie (t. j. odkazovania na mimotextovú skutočnosť), zatiaľ čo pravdepodobno vychádza z fungovania možných svetov v určitom kontexte (Gefen 2007, s. p.). Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau v diele L’Art poétique (1674; Básnické umenie, slov. 1990) zase hovorí, že „[p]ravda môže byť niekedy nepravdepodobná“ (por. Citáty slávnych, s. d. naposledy modifikované 27. mája 2016. Dostupné na: https://citaty-slavnych.sk/citaty/287348-nicolas-boileau-pravda-moze-byt-niekedy-nepravdepodobna/) [cit. 29. 11. 2021].
[2] „Z povedaného vyplýva, že nie je úlohou básnika rozprávať o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo by sa mohlo stať, a to podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti. Lebo historik a básnik sa líšia od seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze [...], ale sa líšia tým, že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať. [...] Z toho je teda jasné, že skôr treba, aby básnik bol skladateľom dejov ako veršov, pretože básnikom je preto, že napodobňuje, a napodobňuje predsa činy. A aj keď sa mu občas prihodí, že zbásni skutočnú udalosť, predsa je básnikom, lebo nič neprekáža, aby sa niektoré zo skutočných udalostí nemohli stať pravdepodobne a možno, a práve preto je ich básnikom“ (Aristoteles 2009, 24 – 25).
[3] „Treba však dať prednosť nemožnému, ktoré je pravdepodobné, pred možným, ale neuveriteľným. [...] Pretože básnik je napodobňujúcim zobrazovateľom, ako maliar alebo niektorý iný výtvarník, musí vždy zobrazovať veci jedným z týchto troch spôsobov: alebo také, aké boli či sú, alebo ako o nich vravia a akými sa zdajú, alebo aké majú byť. [...] Ak sú v básni veci nemožné, stala sa chyba. Ale je to v poriadku, ak tým umenie dosiahne svoj cieľ. A cieľom je [...], aby sa týmto spôsobom táto časť diela alebo niektorá iná stala pôsobivejšou“ (Aristoteles 2009, 50 – 52). [Pozn. prekladateľa – V českých a vo francúzskych prekladoch je namiesto slova „neuveriteľné“ použité slovo „nepresvedčivé“ – „nepřesvedčivé“/„non persuasif“, ktoré je v tomto kontexte výstižnejšie.]
[4] Premiéra hry v roku 1637 vyvolala vlnu nadšenia, ale aj kritiky zo strany teoretikov formujúceho sa klasicizmu, čo vyústilo do „sporu o Cida“, ktorý sa podľa Genetta týkal v konečnom dôsledku otázky pravdepodobnosti zobrazovaných dejov (Genette 1969, 71).
[5] Podľa Genetta (1969, 76; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.) je „pravdepodobný príbeh teda taký príbeh, ktorého deje zodpovedajú [...] súboru mravných zásad. Tie cieľové publikum prijíma ako pravdivé; no práve tým, že tieto mravné zásady sú prijímané, zostávajú väčšinou implicitné“. („Le récit vraisemblable est donc un récit dont les actions répondent [...] à un corps de maximes reçues comme vraies par le public auquel il s’adresse; mais ces maximes, du fait même qu’elles sont admises, restent le plus souvent implicites.“)
[6] „To, čo [...] definuje pravdepodobnosť, je formálny princíp rešpektovania normy, t. j. existencia vzťahu implikácie medzi konkrétnym správaním pripísaným určitej postave a určitou implicitnou a všeobecne prijatou mravnou zásadou. Takýto vzťah implikácie funguje aj ako princíp vysvetlenia: to, čo je všeobecné, určuje a tým vysvetľuje to, čo je konkrétne, napr. pochopiť správanie postavy znamená, že je možné odvolať sa na prijatú mravnú zásadu [...]; naopak, určité správanie je nepochopiteľné alebo výstredné, keď ho prijatá mravná zásada nedokáže objasniť“ (Genette 1969, 74 – 75). („Ce qui [...] définit le vraisemblable, c’est le principe formel de respect de la norme, c’est-à-dire l’existence d’un rapport d’implication entre la conduite particulière attribuée à tel personnage, et telle maxime générale implicite et reçue. Ce rapport d’implication fonctionne aussi comme un principe d’explication: le général détermine et donc explique le particulier, comprendre la conduite d’un personnage (par exemple), c’est pouvoir la référer à une maxime admise [...]; inversement, une conduite est incompréhensible, ou extravagante, lorque une maxime reçue n’en peut rendre compte.“)
[7] „Pojem motivácia (motivacija) našťastie zaviedli do modernej teórie literatúry ruskí formalisti (podobne ako termín funkcia), aby ním pomenovali spôsob, akým kauzálna determinácia maskuje funkčnosť prvkov príbehu“ (Genette 1969, 76). („Or le terme de motivation (motivacija) a été heureusement introduit (comme celui de fonction) dans la théorie littéraire moderne par les formalistes russes pour désigner la manière dont la fonctionnalité des éléments du récit se dissimule sous un masque de détermination causale.“)
[8] „Celá klasická kultura žila po staletí v domnění, že reálno nemůže v žádném případě kontaminovat pravděpodobno především proto, že pravděpodobno je vždy pouze odsouhlasitelné, je cele podrobeno (veřejnému) názoru. [...] Pak také proto, že se o historii přemýšlelo jako o něčem, co je obecné, a ne jedinečné (odtud oná náchylnost funkcionalizovat v klasických textech veškeré detaily ...). A nakonec proto, že v pravděpodobnu není protiklad nikdy nemožný, neboť označení v něm vždy spočívá na většinovém, a ne na absolutním názoru“ (Barthes 2006, 80).
[9] Lakoff sa odvoláva na výskumy Eleanor Rosch v oblasti psychológie, ktorá rozpracovala pojmy „kategorizácia“ a „prototypy“ (Lakoff 2006, 20 – 21). Samotný Lakoff sa venoval otázkam pravdy, poznania, kategorizácie atď.
[10] Ako uvádza Jana Kuzmíková (2021, 56), „Lakoff opätovne naniesol a rozvíja svoju teóriu, že telesná skúsenosť a spôsoby, akými používame imaginatívne mechanizmy (metaforu, metonymiu a obrazotvornosť) zakladajú paradigmu celého nášho uvažovania a spracúvania informácií“.
[11] Lakoff (2006, 222) spochybňuje percepciu, „která je často považována za to, co propojuje myšlení a svět [...]“. Tá podľa neho „nezakládá pravdivostní hodnoty“.