Hermeneutika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Hermeneutics (en-GB)
- Hermeneutik (de)
- Herméneutique (fr)
Explikácia pojmu
Hermeneutika (starogr. hermēneúein vo význame „vysvetliť, vyložiť, preložiť“) je disciplína zaoberajúca sa problematikou interpretácie textov, resp. všeobecnejšie problematikou porozumenia textov. Pôvodne sa hermeneutika rozvíja v oblastiach, v ktorých sa predpokladá jasný a jednoznačný výklad textov, teda v jurisprudencii pri výklade právnych textov a v teológii pri exegéze biblických textov.
Porozumenie a na to nadväzujúci výklad textu je aj základným problémom literárnovednej praxe. Hermeneutická paradigma sa upísala tomuto problému a právom sa môžeme pýtať, či je literárna veda vôbec schopná prekonať túto paradigmu, ktorá ponúka nespočetné množstvo rôznych konceptov. Obrazne sa hovorí, že kto literárny text vykladá, ten zároveň predpokladá, že niekto do tohto textu niečo vložil. Toto „niečo“ bude, samozrejme, jeho zmysel a „niekto“ bude sám autor. K práci s literatúrou prirodzene patrí potreba porozumieť jej. Z tejto prirodzenosti vyrástol celý rad najrozličnejších teórií problému porozumenia a výkladu.
Za zakladateľa modernej hermeneutiky môžeme považovať Friedricha Schleiermachera, ktorý diferencoval medzi gramatickým a psychologickým výkladom. August Boeckh rozlišuje gramatickú, historickú, individuálnu a generickú interpretáciu (porovnaj Boeckh 1877). Tieto druhy sa podľa neho nielenže prelínajú, ale recipročne sa podmieňujú. Tu už hovoríme o hermeneutickom kruhu. Pre mnohých je začarovaným kruhom, pretože porozumenie zmyslu textov alebo iných artefaktov je nutne viazané na určité predpoklady (poznanie, hypotézy, hodnoty, pojmové schémy, skúsenosti a pod.) interpretov a producentov, ktoré sú spravidla divergentné. V hermeneutickom kruhu interpret postupuje od jednotlivín k celku a od celku k jednotlivinám, od cudzieho k vlastnému a od vlastného k cudziemu.
Treba povedať, že aj Schleiermacher, podobne ako iní hermeneutici 19. storočia, predpokladá jednotu zmyslu a pluralita zmyslu znamená skôr pluralitu vyššie uvedených druhov výkladu. Schleiermacher sa začiatkom 19. storočia snažil hermeneutiku presadiť ako všeobecnú náuku o porozumení cudzieho prehovoru. Pre literárnu vedu toto rozšírenie problematiky znamenalo výrazné prehĺbenie uvedomenia si problému porozumenia. Schleiermacherov žiak August Boeckh napríklad považuje za ústrednú úlohu filológie poznanie toho, čo vyprodukoval poznávajúci ľudský duch, to znamená poznanie poznaného. Filológia všade predpokladá existujúce poznanie, jej úlohou je toto poznanie identifikovať.
Schleiermacher v podstate začína písať dejiny modernej hermeneutiky tým, že problematizuje porozumenie ako také. Za relevantnú nepovažuje pravdivosť interpretácie a nevychádza ani z predpokladu jednotného alebo stáleho významu. Zaujíma ho problém porozumenia ako aktu jazykovej komunikácie, čím v hrubých kontúrach skicuje to, čo poznáme pod pojmom „pragmatický obrat“ (v 70. rokoch 20. storočia). Schleiermacher dokonca hovorí o tom, že by sa pri práci s textom nemalo počítať s porozumením, ale že pravidlom je skôr neporozumenie. Jeho predstava o hermeneutickom procese by sa obrazne dala vyjadriť ako rozhovor s textom, textom, ktorý nám odpovedá, ale ktorý nám aj neustále kladie otázky. Porozumenie je preto kreatívny akt, je to komunikácia.
Text je pre Schleiermachera funkčný fenomén, t. j. treba pochopiť, ako konkrétny text „fungoval“. Schleiermacher, ktorý akcentuje primárne kreatívnu funkciu jazyka, komunikáciu nechápe ako transport informácií, a preto u neho interpretácia neznamená identifikáciu významu.
Hermeneutika sa tradične chápala ako hľadanie správneho významu. Schleiermacher ju modernizoval tým, že za hlavnú úlohu hermeneutiky určil sebaporozumenie ľudského indivídua vo svojej dejinnosti, čo plne zodpovedalo duchu raného nemeckého romantizmu. Zohľadňuje tak autora, ako aj čitateľa v priestore, kde sa prelínajú ich sféry sociálno-kultúrneho poznania. Okrem toho treba spomenúť, že Schleiermacher nie je autorom modelu hermeneutického kruhu, u neho sa tento model stáva metodologickým problémom, keď vysvetľuje, ako vzniká porozumenie celého diela na pozadí porozumenia jeho jednotlivých častí, pričom porozumenie týchto častí je opäť možné len na pozadí celkového porozumenia diela. Je jasné, že ide o nelineárnu, cirkulačnú logiku.
Výrazné modernizačné impulzy pre hermeneutiku neskôr vychádzajú z učenia Wilhelma Diltheyho, ktorý vraví, že akékoľvek poznanie je podmienené životnou skúsenosťou, t. j. že vlastná skúsenosť je podmienená skúsenosťou iných. U Diltheyho hermeneutika nadobúda epistemologický charakter (Dilthey 1957). Dilthey pertraktuje porovnávaciu reflexiu vlastného a cudzieho (v zmysle môjho a tvojho). Základný problém hermeneutiky je problém prekladu, resp., ako to povedal Hans Georg Gadamer, „ako sa nám podarí súvislosť významov pretransformovať z iného sveta do sveta vlastného“ (Gadamer 1979). Ide o anti-redukcionistický prístup hneď v dvoch smeroch: porozumenie textu Dilthey neredukuje na čistú projekciu sveta skúseností subjektu, takisto neredukuje text na intencie autora.
Dilthey vníma proces porozumenia ako proces, v ktorom sa život sám spoznáva vo svojich hlbinách. Inými slovami, Diltheymu ide o objasnenie celostných štruktúr istej epochy, ako sú pretavené, teda sú výsledkom vlastnej genézy v konkrétnom vyjadrení sveta skúseností, napr. do umeleckého diela. V akte porozumenia sa cudzie poznanie identifikuje vo sfére vlastných skúseností ako cudzie iba v súvislosti s vlastným, teda cudzie je súčasťou sféry vlastných skúseností. Dilthey v podstate tuší, že tento akt porozumenia, resp. akt interpretácie nie je možné metodologicky konceptualizovať, a tak na viacerých miestach hovorí o „umení interpretácie“ alebo odkazuje na „genialitu interpreta“. Naproti tomu vychádza z presvedčenia o možnosti interpretácie už na základe vedomia, že každý, kto sa na komunikácii podieľa, disponuje vysoko komplexným sociálno-kultúrnym poznaním, ktoré Dilthey identifikuje ako ducha času (doby, epochy).
Čo sa týka Diltheyho hermeneutiky, treba zdôrazniť, že to, čo napísal v práci Die Entstehung der Hermeneutik (Vznik hermeneutiky) v roku 1900, sa chápe ako príspevok k skompletizovaniu Schleiermacherových ideí. Diltheyho intencia je zameraná na vytvorenie metodologického fundamentu hermeneutickej interpretácie. Tým sa stáva hermeneutika paradigmou celej línie duchovných vied, a teda aj literárnej vedy, a dostáva sa na úroveň intersubjektívnej vedy, ktorá implikuje prirodzený zástoj indivídua, vedeckej osobnosti. Dilthey naplnil to, o čo sa Schleiermacher snažil, a to ideu univerzálnej hermeneutiky. Schleiermacher bol ešte zástancom predstavy o existencii jediného pravdivého výkladu a porozumenie charakterizuje ako proces postupnej, ale nekonečnej aproximácie k pravde zmyslu.
V hermeneutike sa však často objavuje názor, že interpret dokáže dielo pochopiť lepšie ako sám autor, resp. že interpret autora dokáže pochopiť lepšie, ako autor chápe vlastné výpovede. Aj tento názor je prítomný už u Schleiermachera, ktorý hovorí: „Musíme rozumieť aspoň tak dobre, ak nie lepšie ako sám autor.“ (Schleiermacher 1959, 56) Na základe tejto výpovede môžeme konštatovať, že interpretovanie diela ako identifikácia intencie autora nemôže byť hlavným cieľom a výpovede autora o vlastnom výkone sú vždy istým spôsobom zaujímavé, ale pre interpretáciu skôr nezáväzné.
Problém hermeneutiky 20. storočia je vlastne problémom reliability a validity interpretácie ako vedeckej operácie. Na pozadí tohto problémového vedomia sa rodia pokusy o stabilizáciu, resp. univerzalizáciu hermeneutiky. Tak napríklad Gadamerova filozofická hermeneutika (Gadamer 1965) sa nezaoberá otázkou, čo človek robí, ale „čo sa s nami deje mimo našej vôle a konania“ (Gadamer 1965, XIV). Gadamer píše: „Kto chce porozumieť textu, vždy robí návrhy. Navrhuje zmysel celku, keď sa mu v texte ukáže prvý zmysel. Tento zmysel sa mu ale ukazuje len za predpokladu, že text číta s predpokladom určitého zmyslu. Vo vypracovaní takéhoto prednávrhu, ktorý je, samozrejme, neustále revidovaný tým, čo sa vynára pri ďalšom zahĺbení sa do zmyslu, tkvie porozumenie toho, čo sa v ňom nachádza.“ (Gadamer 1965, 251)
Gadamerov výrok je typickým príkladom sebatematizácie hermeneutiky. Uňho má tendenciu istej ontologickej metafyziky porozumenia: „Porozumenie sa nechápe ako akt subjektivity, ale skôr ako vradenie sa do procesov tradície.“ (Gadamer 1965, 251)
Gadamer čiastočne preberá a rozširuje Heideggerov koncept hermeneutickej fenomenológie. Heidegger vo svojom hlavnom diele z roku 1927 Sein und Zeit (Bytie a čas) chápe porozumenie ako „existenciál“, to znamená ako základné určenie človeka, ktorý si v porozumení sprístupňuje možnosti bytia.
Gadamer si od Heideggera osvojuje názor, že porozumenie nie je subjektívnym aktom a ani prispôsobovanie sa nejakej danej dogme, ale rodí sa z toho, čo nás spája s tradíciou. Gadamer jasne zdôrazňuje, že význam Heideggerovej teórie spočíva v jeho pokuse interpretovať existenciu samu v jej podstatných možnostiach ako proces porozumenia. Heidegger sa zároveň stáva pozadím postmodernej polemiky medzi modernými hermeneutickými modelmi, ako je Gadamerov, a dekonštrukciou.
Nárast komplexnosti významu sa podľa Gadamera deje v rámci dejín estetického pôsobenia. Gadamer upozorňuje na to, že sme oveľa viac determinovaní tradíciou, ako tušíme. Jeho známy pojem „splývania horizontov“ vyjadruje proces dištancovania sa človeka od horizontu jeho súčasnej skúsenosti, keď si ho začína uvedomovať v jeho genéze v kontexte tradície a na pozadí tejto tradície rekapituluje svoje predsudky, pokiaľ v tomto procese nedosiahne horizont, ktorý by vo svojej všeobecnosti integroval tak minulosť, ako aj súčasnosť. Gadamer upozorňoval na fakt, že texty sa vždy nachádzajú v istom napätí vo vzťahu k prítomnosti a sú od nej do istej miery vzdialené. Kategória splývania horizontov pritom znamená, že čitateľ pri recepcii diela kreuje historický horizont textu, ktorý odlišuje od svojho aktuálneho. V akte splývania týchto dvoch horizontov dochádza k vlastnému porozumeniu textu. Kategóriou horizontu očakávania vyjadruje presvedčenie, že je možné obsiahnuť literárnu skúsenosť a umelecký charakter diela. Ak dielo prekonáva horizont očakávania historického čitateľa, dochádza k jeho modifikácii. To indikuje estetickú hodnotu diela. Ak dielo napĺňa horizont očakávania recipienta, plní nanajvýš funkciu rozptýlenia a kratochvíle.
V jednom bode je Gadamerova hermeneutika nekonzekventná: hovorí síce, že porozumenie je aktívny proces a že zmysel diela rastie v dejinách jeho pôsobenia, ale zároveň predpokladá, že dielo je ukotvené v tradícii, ktorá je vopred daná, a preto zostáva neproblematizovaná, resp. predpokladá jej bezpodmienečnú platnosť.
Kategória hermeneutického poznania sa v dôsledku toho jednoznačne viaže na predpoklady interpretácie literárneho diela. Podľa Gadamerových slov sa text aplikuje na subjekt, takpovediac sa prispôsobuje jeho vedomiu: „Rozumieť textu znamená aplikovať ho vždy na nás samých.“ (Gadamer 1986, 401)
Z tejto pozície by sme mali Gadamerovu koncepciu pojmu mimesis vnímať ontologicky ako „poznanie-rozoznanie“, pretože hovorí: „To, čo na umeleckom diele vlastne poznávame a na čo sa orientujeme, však je to, čo je na ňom pravdivé, to znamená, do akej miery v ňom niečo a samých seba poznávame a rozpoznávame.“ (Gadamer 1986, 109)
Dnešné chápanie pojmu literárnej hermeneutiky sa len zriedkavo spája s predstavou tradičnej hermeneutiky, ktorú výstižne charakterizuje Fritz Unger vo svojej knihe Kritik des Konstruktivismus (Kritika konštruktivizmu, 2005): „Hermeneutika vedie k tomu, že určité osoby sú ako prameň správneho porozumenia vhodnejšie ako iné. Preto nejestvuje evidentnosť. Z kriticko-racionálneho pohľadu je otázka prameňa alebo kvality určitého prameňa pre získanie poznania bezvýznamná.“ (Unger 2005, 31)
Gadamerova filozofická hermeneutika bytia v nemecky hovoriacich krajinách opätovne prežíva rozkvet. Inšpirujúca je hlavne východisková myšlienka, že „všetko chápanie je nakoniec chápanie samého seba [...] kto rozumie, rozumie sebe, navrhuje sa podľa svojich vlastných možností“ (Gadamer 1965/1986, 146).
Chápanie sa v diele Wahrheit und Methode (Pravda a metóda, 1960) charakterizuje ako „pôvodný charakter bytia ľudského života samého“ (Gadamer 1965/1986, 246).
Jeho myšlienky týkajúce sa teórie poznania pramenia z predpokladu časovosti poznania, z jeho historicity ako podstaty „existenčnej formy bytia“ (Gadamer 1965/1986, 246). V nadväznosti na Gadamera som sa vyššie pokúsil zdôrazniť, že vnímajúci subjekt prijíma minulosť pre vlastnú budúcnosť. Príslušnosť k tradíciám podľa Gadamera patrí „[...] rovnako pôvodne a bytostne ku konečnosti bytia [...] ako jeho proponovanie podľa jeho vlastných budúcich možností“ (Gadamer 1965/1986, 248).
Tradícia pohlcuje subjekt alebo, povedané terminológiou kognitívnych funkcií Jeana Piageta, subjekt s jeho kognitívnymi schémami sa akomoduje (Piaget 1974), nachádza sa v nej od počiatku svojho bytia a je jej konštruktérom. Minulosť sa podľa Gadamera prezentuje prostredníctvom tradície, ktorá takpovediac vytvára mosty k žitej súčasnosti a udáva smer nášmu mysleniu. Podľa Gadamera vnímame vždy historicky, teda prostredníctvom predsudkov, ktoré sú stavebnými prvkami tradícií. Texty konkretizujeme výlučne vďaka existencii predsudkov, na základe ktorých sa spätne dajú dejiny pôsobenia literárnych diel skúmať. Neaktualizujeme text ako taký (ako číru ideálnu matériu), ale celý potenciál jeho pôsobenia. Prínos recipientov spočíva v jeho dešifrovaní (dekódovaní).
Predstava prelínania horizontov, z ktorej Gadamer (1965/1986, 286–290) vychádza, vyznačuje iba čiastkové prieniky. Všetky postoje presahujúce tento priesečník si vyžadujú korektúru a tým sa tradícia obohacuje a upravuje – rastie kolektívne vedomie. Poplatnosť textu je to, čo z jeho významu už bolo zrealizované, okrem toho i všetky významy, ktoré tradíciu obohatili. Ide teda o kapitolu dejín pôsobenia diela, ktorá je, samozrejme, vždy otvorená. Aké postoje a názory sa v určitom historickom momente presadia, odzrkadľuje „ducha času“, sú teda viabilné, a preto Gadamer považuje otázku adekvátnosti konkretizácie za úplne nadbytočnú. Jeho predstava o význame textu prekonáva rozsah „intencií autora“, a preto radšej hovorí o významovom horizonte textu (nie o „význame“) (Gadamer 1965/1986, 286–373), o neustále narastajúcej (meniacej sa) pravde. Gadamer definuje chápanie ako sebauvedomovanie a interpretáciu ako sebauvedomenie ľudského jedinca (jeho kognitívnych schém a kognitívnych schém druhých) vo významovom horizonte literárneho textu. Tu by mohol niekto postrehnúť, že Gadamer uviazol v ťažko „stráviteľnom“ subjektivizme.
Gadamer sa zmieňuje aj o úlohe hermeneutiky, ktorú nevysvetľuje iba v rámci rozvíjania postupov porozumenia, ale aj v odkrývaní jeho podmienok (Gadamer 1965/1986, 300), čím sa snaží obsiahnuť problematiku časopriestorovej determinácie poznania. Jeho historicky orientovaný výskum konkretizácií sa dá deklarovať i ako výskum dejinnosti vnímania, pričom však mnohé otázky zostávajú a musia zostať otvorené. Súvisí to so skutočnosťou, že práve aspekt dejinnosti nie je u Gadamera podložený žiadnou historicko-teoretickou koncepciou, čo ale nemusí byť na škodu veci. Sám autor považuje historickosť za princíp hermeneutického výskumu. Predpokladom historického pôsobenia je procesuálna veličina.
Produktívne a kriticky sa Gadamerovou teóriou zaoberal aj Jürgen Habermas, pokúšal sa vlastne vyjasniť otázku významu hermeneutiky pre sociálne vedy. Je jasné, že pre Habermasa porozumenie nebude znamenať zaraďovanie sa do nejakých kontextov tradície. Gadamerovi vyčítal, že jeho koncept objasňuje iba štruktúru predsudkov porozumenia a zároveň rehabilituje predsudok ako taký a ignoruje potrebu reflexívnej kritiky tradície. Dnes sa táto polemika môže zdať prepiata, ale treba si uvedomiť, že sa odohrávala v období tzv. študentskej revolúcie a v kontexte neomarxistickej renesancie. Habermasova kritická hermeneutika vysvetľuje interpretáciu ako proces kritického sebapoznania a ako súčasť emancipačného procesu.
Literatúra
Boeckh, August. 1877. Enzyklopädie und Methodologie der philologischen Wissenschaften, ed. Ernst Bratuscheck. Leipzig: Teubner.
Dilthey, Wilhelm. 1957. „Die Entstehung der Hermeneutik.“ [1900] In Gesammelte Schriften. zväzok 5. Stuttgart – Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht.
Gadamer, Hans Georg. 1965/1986. Wahrheit und Methode: Grundzüge einer philosophischen Hermeneutik. Tübingen: J.C.B. Mohr.
Gadamer, Hans-Georg. 1979. Philosophische Hermeneutik. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Gadamer, Hans-Georg. 2010. Pravda a metoda I.: Nárys filosofické hermeneutiky. Praha: Triáda.
Heidegger, Martin. 2002. Bytí a čas. Praha: Oikumené.
Piaget, Jean. 1974. Der Aufbau der Wirklichkeit bei Kinde. Stuttgart: Klett.
Schleiermacher, Friedrich D. E. 1959. Hermeneutik, ed. Heinz Kimmerle. Heidelberg: Carl Winter Universitätsverlag.
Unger, Fritz. 2005. Kritik des Konstruktivismus. Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.